Niekoľko rokov navštevoval ženy aj mužov, väzňov svedomia. Na sklonku svojho života mu hovorili o rokoch vo väzení počas komunizmu. Za to, že sa stretávali, študovali alebo len jednoducho žili podľa svojho presvedčenia.
Filmár, fotograf a autor Timotej Križka (32) točil seriály a reklamy ale doma televízor nemá. Vlastní starý vinohrad a opravuje kamenný dom. Pred dvoma týždňami mu vyšla kniha Pokojní v nepokoji. Fotografie a príbehy slovenských politických väzňov v čase totalitného komunistického režimu. Je o obrazoch duše, o dotykoch s hĺbkou človeka.
V bývalom Československu bolo 70-tisíc politických väzňov, takzvaných väzňov svedomia. Boli odsúdení, trestaní a mučení pre vieru, umenie, presvedčenie, angažovanosť a činnosť proti režimu. Mnohí z nich sa domov nikdy nevrátili. A väčšina tých, ktorí sa vrátili, už nie je medzi nami.
Pod jeho okno prichádzali bezdomovci z celého okolia a on im vyhadzoval svoje oblečenie. Jeho šatník bol aj teraz skromný, jeden odev mu stačil takisto, ako predtým jedna väzenská košeľa. Bernard ležal nehybne na lôžku. Dýchal pomaly, kde-tu pohol očami. Počas celého fotografovania mlčal. Týždeň po mojej návšteve zomrel.
Vyštudoval si filmovú kameru a fotografiu na Vysokej škole múzických umení.
Boli sme iba traja v ročníku a s vyučujúcimi sme mali veľmi osobný vzťah. Dôležité bolo, že som si už na škole našiel veľa kontaktov. Vo štvrtom a piatom ročníku som už pracoval v profesii. Točil som úplne prvé seriály – Odsúdené pre JOJ-ku, Mesto tieňov pre Markízu, seriály čo potom bežali pre RTVS. Mal som šťastie, že som bol pri úplnom začiatku, pri ich rozbiehaní. Tvorili sme celý vizuál. Celkom sa mi darilo a začal som robiť aj reklamu.
Filmár a fotograf Timotej Križka
Mal si niečo po dvadsiatke. Vnímaš to obdobie dnes inak?
Bol som mladý, nemal som čo stratiť a veľa som riskoval. Nebál som sa ísť do nových vecí, bol som odvážnejší, možno aj hlúpy. A možno mi tá naivita celkom pomohla. Točil som reklamné spoty po celom svete, napríklad pre Metaxu na Havajských ostrovoch. Bolo z toho dosť peňazí, mali sme rozpočty dvesto-tristo tisíc eur. Nemal som vtedy veľa času a ak som ho mal, veľa som cestoval. Mal som nejakých dvadsaťtri rokov a všetko po čom som v živote túžil. Práca filmového kameramana je pre zopár vyvolených a mne sa tam náhodou, bez môjho veľkého pričinenia, nejako podarilo dostať.
Po návrate z väzenia sa opäť stretol so svojou manželkou, ktorá potratila vo väzenskej cele ich prvé dieťatko. Keď sa vrátili do bytu na Suchom mýte, kde predtým bývali, našli tam eštébáka, ktorý ich zatváral. Imrich na následky prudkého svetla stratil zrak.
Práca snov.
Áno, mohol som si vyberať. A vyberal som si iba tie najlepšie veci. No celé to bolo tak nejako prázdne. Pokoj neprichádzal, tá práca ma nenapĺňala, šťastie som nepociťoval. Zrazu som si uvedomil: dobre, ale čo ďalej? Došlo mi, že to čo robím, nie je vôbec žiadne umenie. Že tie seriály sú hlúposti, iba robota a robota. Povedal som si, že to už robiť nebudem. Pýtal som sa sám seba: ak robím to po čom som vždy túžil a spokojnosť neprichádza, kde to je,? Čo musím robiť, aby som cítil niečo viac?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Prečo profesionálny kameraman nechal prácu na seriáloch a v reklame a začal dokumentovať utrpenie bývalých politických väzňov
- Kto boli väzni svedomia a prečo ich totalitný komunistický režim prenasledoval
- Za čo všetko boli odsúdení, ako ich mučili a kde všade "sedeli" politickí väzni
- Prečo sú ich kruté príbehy dôležité a aktuálne aj dnes
- Čo všetko nájdete v knihe Pokojní v nepokoji filmára a fotografa Timoteja Križku
