Podzemné časti labyrintu začali vznikať už v stredoveku.
Asi 7 metrov nad našimi hlavami kráčali po námestí ľudia, no my sme putovali cez takmer kilometer dlhý podzemný labyrint. Na niektorých miestach sme počuli hlasy z povrchu, no väčšinu času bolo v labyrinte hrobové ticho.
Cez priestory s vínnymi sudmi a laboratórium alchymistu sme sa dostali až k miestnosti s nástrojmi na mučenie. V klietke bláznov sa v stredoveku krčili opilci, ale aj duševne chorí ľudia a masky hanby boli hrozivým príkladom trestu.
Tomu, kto sa previnil výraznejším spôsobom, vypálili na tvár znamenie vyhnanca a skončil mimo civilizácie. Najhoršie však dopadli tí, ktorých posadili na čarodejnícku stoličku, drvili im končatiny alebo zaživa trhali mäso. Verejná poprava bola pre takýchto nešťastníkov neraz úľavou.
- Ako vznikol takmer kilometer dlhý podzemný labyrint.
- Ako vyzerá najhlbšia studňa pod Zelným trhom.
- Čo spravili v stredoveku s krčmárom, ktorý riedil alkohol vodou.
- Kde v Brne prebiehali verejné popravy.
- Recept na prípravu veveričiek s trojicou omáčok.
Z hlbokej studne sa ti môže zakrútiť hlava
Zelný trh patrí medzi najznámejšie námestia v Brne. Pravidelne sa na ňom konajú rôzne akcie, ktoré navštevujú miestni obyvatelia aj turisti. Mnohí cudzinci však zrejme ani netušia, že sa priamo pod ich nohami rozprestiera obrovský labyrint, ktorý v sebe ukrýva stredovekú históriu.
Vstup do podzemia s veľkým nápisom Labyrint Zelný trh nachádzajúci sa v časti smerom od centra nie je možné si nevšimnúť. V moderne pôsobiacej recepcii sa v ranných hodinách v strede týždňa stretávame s vedúcou podzemia Zuzanou Schmidtovou, s ktorou krátko nato vstupujeme do útrob Zelného trhu.
Upozorňuje nás, že labyrint je takmer 1 kilometer dlhý a jeho jednotlivé priestory sú prepojené 212 schodmi. Z prvého počutia by sa mohlo zdať, že sa v ňom nový návštevník veľmi ľahko stratí. Mapa umiestnená na stenách však ukazuje, že sa v labyrinte nachádza len minimum menších odbočiek, v ktorých by sa zrejme nezamotal ani človek so slabou orientáciou v priestore. Aj tak sme však radi, že nás ním niekto sprevádza.
Cestu labyrintom začíname v časti B. Bielou farbou vyznačená spoločenská časť neobsahuje expozície a je určená prevažne na súkromné akcie, na ktoré sa vojde približne 200 ľudí. V priestoroch sa niekedy hráva aj populárna hra Exit Game, ktorej cieľom je dostať sa k truhlici s pokladom.
Zaujímavosťou je, že sa v tejto časti nachádza aj najhlbšia studňa pod Zelným trhom. Pri pohľade do jej útrob môže človeku, ktorý má strach z výšok, prísť trochu ťažko. Pád do hĺbky 15 metrov by určite nebol vôbec príjemný. Nahýbať sa nad studňu sa neodporúča, i keď nám naša sprievodkyňa ozrejmila, že do nej zatiaľ ešte nikto nespadol.
Keď sa sused prekopal do podzemia k susedovi
Väčšina priestorov v labyrinte sa nachádza približne 7 metrov pod zemou. V jednej z najnižších častí sme dokonca videli malé prúdy tečúcej vody. V niektorých oblastiach preto musia odčerpávať podzemnú vodu, ktorá by mohla spôsobiť záplavy. Od spoločenských priestorov sme sa presunuli do časti označenej žltou farbou. Tá v sebe skrývala najväčšie klenoty labyrintu.
Po niekoľkých minútach chôdze nám začína byť v kabáte nezvyčajne teplo. Vedúca podzemia nám vysvetlila, že v labyrinte je v skutočnosti veľmi vlhko, a preto musí byť umelo ohrievaný a klimatizovaný, aby v ňom vydržali turisti a zároveň nedošlo k poškodeniu exponátov. Je v ňom približne 15 až 16 °C, takže pokiaľ by si ho niekedy navštívil, pokojne ti bude stačiť hrubší sveter.
Jednotlivé pivničné priestory, ktorými sme prechádzali, sa od seba značne odlišovali. Zuzana Schmidtová nám povedala, že ľudia si v stredoveku vyhlbovali svoje pivnice pod domami na vlastnú päsť, takže každá vyzerala inak.
Cieľom bolo, aby v nich uskladňovali potraviny či nápoje, ktoré mali vďaka nízkym teplotám vyššiu trvácnosť. V podstate išlo o stredovekého predchodcu chladničiek. Labyrint pod Zelným trhom sa teda skladá z viacerých menších pivníc, ktoré sú prepojené do veľkého komplexu.
„Keďže vtedy neexistovali žiadne plány, každý kopal dovtedy, kým sa nedostal až k susedovi. Potom museli tento otvor uzavrieť a kopať na druhú stranu, takže v tom bol obrovský chaos,“ vysvetlila pre Refresher.
Ako sa brániť proti potkanom?
Hneď v prvej expozícii si na svoje prídu najmä milovníci vína. Na fotografii môžeš vidieť, akým spôsobom vinári pod domom skladovali sudy alkoholických nápojov. V ich pivniciach nemohli, samozrejme, chýbať ani poháre na hromadné ochutnávky.
Do pivníc v podzemí sa v minulosti zväčša dalo dostať cez pomerne široké vstupy. Vďaka ich rozmeru do nich vedeli vojsť napríklad s malým vozom naplneným vínom či potravinami. Uskladnené potraviny či nápoje teda nemuseli prenášať v menších množstvách po schodoch či po rebríku. Do pivníc s potravinami navážali v stredoveku aj kvádre ľadu. Tie umiestňovali po obvode pivnice a prikrývali ich slamou. Vytvárali tak v podzemí väčší chlad.
Potraviny v pivniciach sa často vešali na strop na takzvané „hambálky“ (na fotke nižšie). Dôvodom boli obavy z potkanov, ktoré by jedlo uložené na zemi veľmi ľahko požrali alebo aspoň znečistili. Hambálky museli byť umiestnené na takom mieste, na ktoré potkany nevyliezli či nedoskočili.
Expozícia ďalej obsahovala ukážku stredovekých svietidiel. Zabudni na jednoduché zapnutie a vypnutie žiarovky. Na to, aby si si v stredoveku posvietil, si potreboval zapáliť drievko alebo sviečku. Bez zapaľovačov to však vôbec nebolo jednoduché. Návštevníci labyrintu si preto môžu vyskúšať, ako sa zakladá oheň kresaním pomocou ocieľky a pazúrika.
Viac než sviečky nás však zaujal spôsob osvetľovania miestnosti zapálením kúskov dreva, ktoré boli uložené v lúčnikoch. S vedúcou podzemia sme sa zhodli na tom, že tento konkrétny lúčnik pôsobil trochu desivo a kráčať s ním v tmavej miestnosti by nebolo dvakrát príjemné. Fantázia vie niekedy spraviť svoje.
Laboratórium neznámeho alchymistu
Pri prezeraní svietidiel sme začuli vzdialené hlasy ľudí. Keďže však okrem nás v labyrinte nikto iný nebol, ľahko sme sa dovtípili, že prichádzajú z námestia. Len pár metrov od nás sa totiž nachádzal do betónu vstavaný rebrík, ktorý viedol priamo na ulicu. Keby sme cez kanálový poklop vystrčili ruku a chytili niekoho za nohu, asi by by mu v tej chvíli nebolo všetko jedno. Možno nápad na budúcoročnú halloweensku atrakciu?
Ďalej sme sa presunuli do miestnosti s alchymistickým vybavením, ktoré sa však v skutočnosti v podzemí nenachádzalo, pretože sa dole nedalo poriadne vetrať. Pivnica, kde sme stáli, však údajne v stredoveku patrila jednému z miestnych alchymistov. Nevie sa však, kto ním bol.
V Brne svojho času pôsobilo množstvo alchymistov, ktorí pracovali aj ako lekári. Jedným z nich bol aj Karl Lintz, ktorý v 18. storočí participoval na projekte Márie Terézie zameranom na zlepšenie výučby zdravotnej starostlivosti.
V ďalších priestoroch sa nachádzali pôsobivé repliky stredovekej dekorácie, ktorú by si množstvo milovníkov histórie iste vedelo predstaviť aj vo svojej obývačke. Následne nás už však čakala zrejme najpopulárnejšia expozícia, kde sa nachádzali ukážky prostriedkov stredovekého útrpného práva.
Zlial si alkohol s vodou? Hybaj na pranier!
Dominantou miestnosti bol vysoký pranier. Tie v Brne stavali prevažne na námestiach. Jeden z nich sa pritom v minulosti nachádzal priamo nad nami, na Zelnom trhu. Na fotografii môžeš vidieť jeho detailnú repliku. Osoba pripútaná k pranieru bola vystavená verejnej hanbe. Ľudia, ktorí išli okolo, mohli do vinníka napríklad hodiť hnilú zeleninu. Na pranier sa ľudia dostávali prevažne za ľahšie prečiny.
V neskoršom období mohol človek pripútaný k pranieru dostať na krk ceduľu, ktorá objasňovala, čo vlastne spáchal. Prehreškom bolo napríklad cudzoložstvo či nosenie príliš krátkeho odevu.
Pozor si však museli dávať aj krčmári, ktorí miešali alkohol s vodou alebo nenalievali plnou mierou.
„Do krčiem chodili kontrolóri, ktorí ochutnávali, či sa alkohol neriedi vodou alebo sa nenalieva v menších množstvách. Ak bolo niečo v neporiadku, osoba mohla skončiť na pranieri alebo jej nasadili masku hanby. Tie dávali napríklad aj nepoctivým obchodníkom alebo ľuďom, ktorí ohovárali,“ povedala Zuzana Schmidtová.
Masku hanby kováč zavaril vinníkovi na hlavu a ten s ňou musel určitý čas chodiť medzi ľudí. Po takomto napomenutí si určite každý dvakrát rozmyslel, či sa mu oplatí porušovať pravidlá.
Čarodejnícka stolička či lámanie kostí
Mohlo však byť aj horšie. Pokiaľ niekto v stredoveku vážnym spôsobom porušil zákony, hanbu si niesol na tele už celý život. Na jeden zo spôsobov veľkej pokory slúžilo žeravé vypaľovadlo, ktoré odsúdeným prikladali napríklad na čelo. Trestanec z Brna tak mal na svojej tvári nezmazateľný nápis Renegadus Brunensin, čiže vyhnanec brniansky.
„Znamenia na ramene či chrbte pochádzajú skôr z filmov, čo by však neplnilo účel. Podmienkou totiž bolo, že ste ho nemohli schovať. Ak by ste sa s týmto znamením dostali k akémukoľvek mestu, nemohli vás doň vpustiť. Vo všeobecnosti to znamenalo prakticky vyhostenie z civilizácie,“ povedala nám vedúca podzemia.
Ak sa niekto nechcel priznať k nezákonným činom, existovali mnohé kruté spôsoby, ako dostať z človeka priznanie. Po posadení na čarodejnícku stoličku na fotografii nižšie sa neraz ľudia priznali aj k veciam, ktoré nikdy nespáchali. Ak mal niekto nízky prah bolesti a statočne zatĺkal, znásobili jeho váhu množstvom kameňov. Potom si už dozaista rozmyslel, či začne „spievať“.
Medzi účinné metódy pri výsluchu patril aj predmet na trhanie mäsa (vľavo) alebo na drvenie rúk či nôh. „Existovali viaceré stupne mučenia. Ak sa niekto nepriznal v prvej fáze, išiel do druhej a tak ďalej. Vydržal to len málokto,“ povedala Schmidtová. Verejné popravy ľudí odsúdených na smrť sa v Brne vykonávali na dnešnom Náměstí 28. října.
Klietka bláznov pre opitých a „posadnutých“
Z dnešného ponímania bolo pomerne kruté aj trestanie ľudí v klietke bláznov. Tá bola v stredoveku umiestnená vedľa praniera na Zelnom trhu. Koho v nej mohli mešťania vidieť?
Opilcov, ale aj telesne alebo duševne chorých ľudí, ktorých zdravotné ťažkosti v minulosti nevedeli pochopiť. Neraz ich vnímali ako osoby posadnuté temnými silami a v klietke z nich chceli údajne vyháňať diabla. Úspešnosť tohto prapodivného exorcizmu si asi ľahko domyslíš.
Najväčším trestom pre osobu v klientke bolo, že v nej nemohla stáť, sedieť ani ležať. Pod klietkou boli totiž umiestnené železné tyče. Dovnútra pritom často hádzali viacerých ľudí naraz, ktorí sa v maličkom priestore museli dlhý čas tlačiť. Replika klietky na fotografii nižšie je pritom zhruba o tretinu väčšia než jej originál.
Turisti v labyrinte však majú v súčasnosti z klietky bláznov, pochopiteľne, zábavu, a testujú, koľkí sa do nej zmestia. Skúsili sme si teda tipnúť, že sa do nej vošlo maximálne 5 dospelých mužov. Mýlili sme sa. Rekord bol 12. Pri takom počte mužov vraj dostala klietka poriadne zabrať a zdalo sa, že nechýbalo veľa od toho, aby sa rozpadla.
V stredovekej krčme sme našli recept na veveričky
Cesta labyrintom sa započala expozíciou vína a končila v stredovekej krčme s pivom. V nej sa v čase nášho príchodu síce zlatý mok nečapoval, no v labyrinte majú niekedy akcie, pri ktorých návštevníkov čaká na záver prípitok.
Na výčapnom pulte v stredovekej krčme sú vyložené nádoby a poháre, z ktorých sa naozaj v danej dobe jedlo a pilo. Nerezové umývadlo do stredoveku, samozrejme, nepatrilo. Pôvodne však mala byť krčma funkčná, a tak do jej priestoru umiestnili aj modernejšie zariadenie.
Na stenách v krčme sa nachádzali špecifické stredoveké recepty, z ktorých nás jednoznačne najviac zaujal návod na prípravu veveričiek. Jedna z turistiek v minulosti pri pohľade na recept poznamenala, že veveričky vraj chutia podobne ako kura. Či to myslela vážne, nevieme, ale treba povedať, že recept s trojicou navrhovaných omáčok pôsobí skutočne netradične.
Všetky fotografie z reportáže nájdeš tu
