Európski diabli zocelení osmansko-uhorskou vojnou.
Zatiaľ čo väčšina Európy v 16. storočí žila renesanciou, bohaté a mocné Uhorsko zápasilo o holú existenciu. Z niekdajšej rozlohy kráľovstva zostala v kresťanských rukách len neveľká časť, zatiaľ čo zvyšok krajiny sa nachádzal v tieni tureckého polmesiaca.
V tej dobe ale vznikol jeden z najznámejších symbolov maďarského folklóru - ľahký jazdec na ohnivom koni – husár. Práve o ňom a jeho začiatkoch budú nasledujúce riadky.
Špinavou ulicou východonemeckého mestečka sa na jar 1547 prehnal neznámy húf jazdcov na rýchlych koňoch. Objavili sa a vzápätí zmizli za obzor ako veterná smršť či prízraky z dávnych čias, keď sa Európa ešte triasla pred nájazdmi divokých Hunov.
Až po nejakej dobe sa vystrašení obyvateľia odvážili zísť v rathauzu (radnici), aby prebrali to podivné zjavenie jazdcov, ktorým z opálených tvárí žiarili oči tak, ako by chceli zapáliť celý svet. Ich oblečenie, špicaté turecké prilby, čiapky s vtáčími perami a vlajúce kožušiny na chrbtoch vzbudzovali u miestnych pocit exotickosti.
(Vyobrazenie husára zo 16. storočia)
"Boli to azda pohanskí Turci," predniesol jeden z mešťanov a prežehnal sa. Druhý mienil, že išlo o Charvátov (slovanský kmeň obývajúci dnešné východné a severovýchodné Česko a Poľsko v oblasti Kladskej Nisy), iný, sčítaný, ich mal skôr za vnukov samotného Atillu – bič boží.
Takto a podobne reagovali obyvatelia nemeckých krajín na prvé stretnutie s husármi, ohnivými uhorskými jazdcami, ktorí v čase šmalkaldskej vojny pribehli zo svojej rodnej hrude na pomoc kráľovi Ferdinandovi I. Habsburskému.
Panovník vtedy najal 1 200 takýchto jazdcov pod velením Ferenca Nyáriho, aby jemu a jeho bratovi, rímskemu cisárovi Karolovi V., pomohli v boji proti Saskému kurfirstovi a ďalším odbojným kniežatám.
(Karol V. - Posledný cisár Svätej ríše rímskej, ktorý je na obraze vyobrazený ako osamotený víťaz šmalkaldskej vojny hľadiaci na svetlé zajtrajšky.)
Husári svojím neobvyklým vzhľadom a razantným spôsobom boja udivoval aj desili svojich protivníkov.
Jeden z prvých bojových činov, pre ktoré sa neskôr vžilo pomenovanie "husársky kúsok", sa smelým Maďarom podaril 24. apríla 1547 v bitke pri Mühlberku , keď ako predvoj cisárskej armády preplávali rieku Labe a po trojhodinovom cvale udreli na nič netušiace vojsko saského kurfista Jána Fridricha.
Cisárske vojská v bitke zvíťazilo a samotný Fridrich padol do zajatia. Zachovalo sa dokonca meno husára, ktorý ho v súboji premohol a zajal - József Lauko.
Cisár Karol V. potom husárov štedro odmenil a niektorých dôstojníkov ešte obdaroval zlatou reťiazkou. Nakoniec vyhlásil, že už nikdy nechce vytiahnuť do žiadnej vojny bez uhorských hrdinov, ktorí sa v krízovej situácii dokonalo osvedčili.
Jednotky ľahkej uhorskej či chorvátskej jazdy sa potom naozaj často vyskytovali v habsburských vojskách. Jedna vec však bola pre husárov dôležitejšia ako cisárove peniaze - obrana vlasti pred tureckou hrozbou.
(Drevorytina vyobrazujúca rozhodujúcu bitku pri Mühlberku, ktorá ukončila obdobie protestantských nepokojov na území Svätej ríše rímskej.)
História Uhrov a s tým spojené výboje starých Maďarov, pohybujúcich sa na rýchlych koňoch so šabľou alebo lukom v ruke, ustali koncom 10. storočia a ich vodca Gejza, otec svätého Štefana (prvý uhorský kráľ), prijal krst.
Uhorská šľachta (najmä tá z dnešného Slovenska) potom postupne preberala mravy, zbroj a spôsob boja zo západného rytierstva, avšak na úkor tradičnej ľahkosti a pohyblivosti bojovníkov. Prieskum a rýchle prepady nepriateľa tak zabezpečovali jazdní lukostrelci, verbovaní prevažne z polodivokých kmeňov Kumánov, Jasov či Sekelov.
Dopyt pre väčší počet ľahkých jazdcov sa objail až na sklonku 14. a najmä 15. storočia, kedy na juhovýchodnej hranici krajiny dorážali osmanskí nájazdníci. Z radov slovanských obyvateľov Balkánu boli vytvárané oddiely domobrany, predovšetkým jazdných kopijníkov.
Títo "Ráci" boli schopní klásť účinný odpor ľahkej moslimskej jazde, na ktorej stavala taktika osmanských vojsk. Ráci sa už na konci 15. storočia objavili aj v Poľsku, ale vo vojsku kráľa Mateja Korvína z roku 1481 sú už títo ľahkí jazdci označení ako "husári".
Vďaka úzkym vzťahom poľskej a uhorskej koruny sa nakoniec husári udomácnili aj na severovýchode Európy.
(Z ľavej strany – Kráľ Matej Korvín a jeho Čierny pluk – obávané žoldnierske vojsko, v ktorom dominovala najmä husárska jazda. Tá panovníkovi zároveň slúžila ako osobná stráž.)
Husári tvorili súčasť uhorského vojska aj po Korvínovej smrti, a napriek tomu, že im nechýbala smelosť, mali slabé velenie a neefektívne vojenské využitie. Po katastrofe pri Moháči 29. augusta 1526 došlo postupne k rozdeleniu Uhorska na dve časti, z ktorých väčšiu ovládali Turci.
Pod kontrolou habsburských panovníkov zostalo dnešné Slovensko (Horné Uhorsko), neveľký pruh západného Maďarska, časť Chorvátska a Burgenland (Hradsko). Určitej samospráve – avšak pod dohľadom Istanbulu – sa tešilo i Sedmohradské kniežactvo (dnes Transylvánia v Rumunsku).
(Mohač – katastrofa, pri ktorej zomrel aj samotný uhorský kráľa Ľudovít II. a zakončil tým vládu dynastie Jagelovcov. Na uhorský trón natupuje rod Habsburgovcov s predĺženou rukou v podobe osvedčených husárskych jazdcov.)
V priebehu 16. storočia sa z uhorských husárov zrodil druh skutočnej národnej armády, ľahkej jazdy, ktorá bola schopná útočiť v zovretom tvare, ale stále si držala štýl boja svojich bleskurýchlych orientálnych protivníkov.
Husári, niekedy nazývaní "okrídlení kopijníci", sa nachádzali v službách uhorských, chorvátskych a sedmohradských magnátov, u habsburských cisárov zas tvorili súčasť posádok pohraničných pevností.
V prípade vojnového nebezpečenstva zvolávali uhorské správne oblasti (takzvaná stolica) domobranu čiže inserukciu, ktorej významnú časť tvorili oddiely "miestnych husárov". Tí potom podľa pôsobenia či veliteľa získavali označenie “rábskí“, “komárenskí“, “vespréskí“, "Pálffyho husári" ...atď.
(Akincijovia – osmanský náprotivok a súper uhorských ľahkých jazdcov. Jednotka, ktorá slúžila ako predvoj hlavných síl a bola známa svojou obratnosťou)
Výbojní Turci, ktorí dlhú dobu neuznávali bojaschopnosť žiadneho štátu, si v 16. storočí začali vážiť aj svojich protivníkov, až nakoniec pripúšťali, že existujú iba dva udatné národy: oni a Uhri.
Medzi Husármi a pešiakmi, držiacimi stálu stráž na horúcej hranici medzi kresťanstvom a islamom, sa nachádzalo aj množstvo drobných zemanov z Balkánu, ktorí utiekli zo svojich domovov pred tureckou hrozbou bez prostriedkov, vsádzajúci len na svoju šabľu a česť.
Hoci boli dôstojníci aj vyšší poddôstojníci husárov urodzeného pôvodu, cesta k vyššej hodnosti alebo dokonca šľachtickému titulu nebola uzavretá ani prostým vojakom. V dobách takmer nepretržitého vojnového stavu zďaleka nebola núdza o dobrodružstvo a preukázanie hrdinstva na bojovom poli.
Pomerne jednotvárny život v pohraničných kamenných hradoch a hlinených, palisádových pevnostiach spestrovali turecké výboje a trestné výpravy proti lúpežníckym skupinám.
(Bitka na Kosovom poli – Krvavá potýčka, vďaka ktorej si Osmanská riša upevnila pozíciu na Balkáne. Mnoho miestnych obyvateľov sa vtedy odhodlalo na útek do Uhorska, ďalší sa však rozhodli konvertovať - V dnešnej Bosne to bolo napríklad vyše 70 % šľachty)
Tie sa odohrávali najmä v časoch prímeria, pričom vytvorili priestor pre zíksanie cti, slávy, bohatej koristi či pomsty. V tomto období vzniká aj rozšírenie osobných súbojov (duelov), vďaka ktorým zomiera mnoho skúsených bojovníkov a ich majetok spadá do výsostnej opateri víťaza.
Nezriedka sa však stávalo, že duelanti svojím rytierskym konaním našli vzájomné sympatie, ktoré niekedy končili uzavretím bratstva, večného priateľstva stvrdeného obradným liatím vody na čepel šable.
V priebehu 16. storočia boli vypracované pravidlá turecko-uhorských súbojov, upresňujúce spôsob, čas, miesto konania, zbrane i počet sprievodu. Zvyčajne sa vychádzalo zo "zlomenia píky", čo znamená, že víťazom bol ten, kto po zlomení súperovej kopije o svoj štít zostal v sedle.
Vyzvanie na súboj mohlo byť vyjadrené rôznymi spôsobmi: zaslaním čiapky s vtáčím perom alebo zdvorilým písomným odkazom, inokedy listom plným vyhrážok a urážok, až po "darček" v podobe líščieho chvostu alebo prasacieho ucha či chvostu.
(Na život a na smrť – aj takto mnohokrát končili súboje dvoch znenávidených strán. Kto by sa však zľakol a na výzvu k duelu neodpovedal alebo sa na miesto konania nedostavil, stratil by niečo omnoho cennejšie – česť.)
O tom, že si Uhri na cisárskej strane – väčšinou práve husári – povesť slávnych bojovníkov skutočne zaslúžili, svedčí aj skutočnosť, že z celkového počtu 174 zaznamenaných súbojov Turci presvedčivo zvíťazili iba trikrát. Jedenásť duelov zase skončilo nerozhodne.
Z mnohých slávnych mien spomenieme len tie najdôležitejšie. V roku 1591 sa stretol v súbojí s neznámym Turkom Mikuláš Segnei. Pri prvom rozjazde sa hrot tureckej kopije zviezol po hlave jeho koňa a poranil zvieraťu hruď.
Szegnei však mieril lepšie a vzápätí súperovi svojou kopijou zasadil smrteľnú ranu. Toho istého roku pod pevnosťou Tata (Dotis) zviedol boj miestny hrdina Juraj Horváth.
Hoci bol ranený guľkou do nohy a utrpel vážne sečné zranenie, držal sa v sedle a nechcel svoj život predať lacno. Z posledných síl sa rozohnal a hodil kopiju po svojom tureckom protivníkovi, ktorého zabil. K jednému neobvyklému "súboju" došlo 12. mája 1590 neďaleko slovenského Pukanca.
Husársky poručík Gašpar Šibrik sa tu mal stretnúť s osmanským dôstojníkom menom Ibrahim Aga, pričom sprievod každého z nich nemal presiahnuť 100 mužov. Hoci sa Turci snažili pravidlá dodržať, Šibrikových "sekundantov" sa z okolitých i vzdialenejších posádok zišlo niekoľkonásobne viac.
Dvaja hlavní aktéri nakoniec zbrane nezkrížili, no Turci boli počas návratu prepadnutí a zmasakrovaní. Aj taká bola tvár tohto dlhého obdobia osobných súbojov, v ktorom sa obe strany obviňovali z porušovania zmlúv.
(Vnútorné konflikty a nezhody neobišli ani samotných husárov. Obrázok vyobrazuje dvoch uhorských jazdcov z roku 1595, ktorí si merajú sily v osobnom súboji.)
V bitkách a potýčkach, pri obojstranných prepadoch dedín, bolo získavané množstvo zajatcov. S chudobnými dedinčanmi a prostými vojakmi sa nezaobchádzalo v rukavičkách. Aj keď boli niekedy prepustení, častejšie ich - najmä ak padli do rúk Turkom alebo Tatárom - čakal predaj do otroctva.
Bohatší alebo preslávení jedinci bývali však prepustení za výkupné, niekedy na čestné slovo – s prísľubom že sa vrátia domov pre peniaze, ktoré potom odovzdajú svojmu premožiteľovi. Dôležitým zdrojom zisku vojakov aj ich veliteľov bola tiež vojnová korisť.
Po boji sa znášala na určené miesto a potom rozdeľovala. Na najväčší diel koristi, vrátane zajatcov a najkrajších koní, mal samozrejme nárok veliteľ vojska. Zvyšok bol zvyčajne predaný a získané peniaze rozdelené medzi ostatných vojakov podľa hodnostného rebríčka.
Za svojvoľné drancovanie mimo vojnovú oblasť hrozili husárom (a nielen im) prísne tresty: nesmeli byť kradnuté kone a dobytok zo statkov slobodných sedliakov, za okrádanie chudobných mohol byť husár vylúčený z vojska, ak sa dopustil násilia na žene, zaplatil vlastnou hlavou.
Samozrejme, vzhľadom k nepísanému pravidlu, že "vojna sa živí sama", sa husári, rovnako ako ostatní vojaci tých čias, často dopúšťali rabovania. A to nielen na nepriateľskom, ale aj na domácom či spojeneckom území, zvlášť vtedy, keď pokladnica zívala prázdnotou a výplata žoldu bola v nedohľadne.
Uhorskí husári sa v plnej zbroji zúčastnovali okrem duelov i oficiálnych turnajov, organizovaných v stredovekom Nemecku a Francúzsku. Od 12. storočia tento druh vojenského cvičenia a zároveň súčasť okázalej dvornej kultúry začal zdomácňovat aj v krajinách svätoštefanskej koruny.
Naopak, v 16. storočí, kedy rytierska sláva upadala a turnaje sa menili v okázalé divadlo, obohatili uhorskí bojovníci zoznam turnajových odborov o jeden bod. Stalo sa tak najmä zásluhou arcivojvodu Ferdinanda Tirolského, českého miestodržiteľa, milovníka zbraní a vojny.
Ten našiel zaľúbenie v exotickej výstroji husárov, nielenže si v roku 1560 u talianskych majstrov zadal zhotoviť honosnú plátovú zbroj a prilby v štýle dôstojníka ľahkej jazdy, ale zaviedol aj turnaj v "husárskom štýle".
Husárske turnaje, oslňujúce divadelným prepychom krojov a zbraní, sa potom konali nielen v Innsbrucku a vo Viedni, ale aj v Plzni a Prahe, kde Ferdinand prechodne pobýval.
Na divákov z nich musela dýchať vôňa vzdialeného, bájkami opradeného orientu, s ktorým skutoční husári prichádzali do každodenného styku.
(História rytierskych turnajov siaha do 12. storočia do stredovekého Francúzska. Tohto „sviatku“ sa mohli vždy zúčastňovať iba príslušníci šľachtických rodín. Zo začiatku turnaje slúžili na tréning umenia meča, neskôr sa z nich stali nespútané oslavy plné malicherností a prepychu.)
Tak ako každá turnajová disciplína, i súboje v husárskom štýle sa riadili pevnými pravidlami, ktorých porušovanie sa prísne trestalo. Turnajové zbrane museli byť tupé, dlhé kopije s hrotom prispôsobené tak, aby neporanil súpera – mali sa pri náraze zlomiť o štít, takže boli vyrobené z mäkkého alebo dutého dreva.
Rovnako ako pri každom inom druhu zápasu sa stával víťazom ten, kto zostal najdlhšie usadený v sedle koňa, pričom sledoval súpera, ako sa zvíja v blate.
