Frodo a Gandalf na koči nesedeli vedľa seba. Skutočný metrový rozdiel ste si ani nevšimli.
Trilógiu Pána prsteňov môžu viacerí z nás pozerať dookola a stále si užívať každý záber podrobne, ako napríklad pri Harrym Potterovi, ktorému sme sa naposledy venovali v článku tu. Obľúbené fantasy z filmového prostredia Stredozeme okrem veľkého množstva zaujímavostí skrýva aj množstvo faktov priamo z natáčania.
V deväťdesiatych rokoch sa špeciálne efekty stávali čoraz žiadanejšie a objavovali sa v čoraz väčšom počte filmov. Do toho momentu sa elfovia, monštrá a kadejaké iné potvory v súvislosti s vizuálnymi efektami považovali za veľmi drahú a ťažko dostupnú záležitosť.
Peter Jackson sa preto rozhodol pre poctivú filmárčinu, masky, kostýmy a hru s kamerou. Vy už viete, že sa mu to vyplatilo po každej stránke.
Niektoré sekvencie dali tvorcom poriadne zabrať a pri veľkom počte z nich sa muselo v prvom rade rozmýšľať, ako ich zachytiť v tom najlepšom a zároveň najrealistickejšom svetle. Samozrejme, v tomto prípade hovoríme o čisto praktických efektoch, hre s perspektívou a práci s kamerou – bez použitia počítačových efektov dodaných neskôr.
Pripomeňme si dvoch hlavných protagonistov. Výška Gandalfa a Froda bola pre isté zábery orieškom, pretože je medzi postavami značný výškový rozdiel. Vezmite si do úvahy napríklad scénu v koči, v ktorej obe postavy sedia vedľa seba.
Hra s perspektívou vie zamotať hlavy väčšine kameramanov, o tom žiadna. Tvorcovia však prišli s návrhom zahrňujúcim posadenie čarodejníka bližšie ku kamere a Froda zhruba o meter dozadu, ako na obrázku nižšie. Mimochodom, Elijah Wood dosahoval 168 centimetrov, zatiaľ čo jeho postava merala 107.
Aby sa nútená perspektíva stala trochu zaujímavejšou, štáb vymyslel špeciálnu techniku skladajúcu sa z plošiny a kladky. V prípade, že by sa kamera hýbala, bolo by viditeľné, že herci nesedia priamo pri sebe. Novým spôsobom sa pohyb kamery zosúladil s plošinou a pohybom hercov, čo vo výsledku vytvorilo plynulý a ničím nerušený záber.
Pevná kamera bola pre perspektívu kľúčom, pretože akonáhle sa posunie mimo fixnej pozície, záber stratí svoje čaro. Lepšie si to môžete predstaviť na fotkách z prípravy filmov nižšie.
Zmena pozície kamery.
Tu však máme len dvoch mužov sediacich na stoličkách rôznych veľkostí. Trochu zložitejším spôsobom bolo napríklad položenie kamery na pomocné koľajnice. Spolu s jej pohybom po určenej rovnej línii sa druhá časť pľacu pohybovala na vlastných koľajniciach.
Vďaka vzájomnému, na milimeter zosynchronizovanému pohybu sa dal docieliť podobný výsledok, avšak v pohyblivom zábere. Aby ste si daný spôsob vedeli lepšie predstaviť, priblížime si ho na obrázkoch nižšie (prosím, ospravedlňte kvalitu, keďže ide o ukážky zo starého DVD bonusu).
Hobití príbytok sa v trilógii ukázal na plátne hneď viackrát. Gandalfova výška prinútila tvorcov použiť techniku popísanú vyššie, a tak pre jednoduchý záber na stôl s čajom vytvorili dizajnéri dva kusy, ako môžete vidieť na obrázku. Obe časti stola slúžili ako podložka pre predmety rôznych veľkostí.
Pri správnom pohybe kamery dva kusy zapadli do jedného a Frodo sediaci o centimetre ďalej v skutočnosti pôsobil, akoby sedel takmer oproti čarodejníkovi. Gandalf sa musel pri natáčaní pozerať pred seba a predstaviť si Frodovu tvár.
Pre potreby kamery sa postavili dva rôzne domčeky, pričom každý bol logicky inak veľký. Nakrúcanie v menšom z nich popisoval Jackson ako „natáčanie v ponorke“ a každý jeden predmet musel byť zhotovený dvakrát.
Dva razy sa museli natáčať aj určité scény. Nižšie si môžete všimnúť testovanie s dvoma hercami a stolom. Každý z nich bol zachytený na kameru zvlášť a neskôr boli oba zábery spojené.
Samozrejme, finálny bod sa už musel dorobiť digitálne.
A opäť raz rovnaký princíp, len s vyšším počtom hercov. Hobiti a škriatkovia sú približne rovnako vysokí, avšak elfovia a ostatní dosahujú výšku porovnateľnú s bežným človekom.
A finálny záber po post-produkcii.
Moc prsteňa si na samotnom úvode prvého filmu podmaňuje Bilba a prichádza k menšiemu slovnému konfliktu. V okamihu, kedy Bilbo prsteň pustí na zem, si môžete všimnúť, že hoci padá z určitej výšky, na zemi ostáva akoby prilepený. Tento efekt je docielený magnetickou podlahou. Prsteň tak vyzerá skutočne neobyčajne.
V nasledujúcom pomerne krátkom videu si hru s perspektívou môžete pozrieť v praxi. O zdokonalenie a skomponovanie záberov sa postaralo štúdio Weta Digital.
Ian McKellen (Gandalf) si prácu tvorcov veľmi pochvaľoval, no a keď videl finálnu verziu, nemohol veriť vlastným očiam. Počas natáčania svojich scén predovšetkým v neskoršom Hobitovi bol Ian jediným hercom na pľaci a po psychickej stránke to neznášal práve najlepšie. Veľmi mu totiž chýbala interakcia s ostatnými hercami.
Kvôli Gandalfovej výške musel interiérové scény natáčať oddelene bez prítomnosti ostatných hercov, aby sa docielil ten správny efekt. Zelené plátno si od neho vzalo daň už v prvé dni natáčania. Režisér Jackson si jeho nešťastnú náladu veľmi rýchlo všimol a spolu s jeho kolegami sa ho zakaždým snažil povzbudiť.
Pri súboji s Balrogom musel napríklad interagovať s pingpongovou loptičkou. A to je veru poriadny rozdiel oproti tomu, čo sme videli vo filme.
Inokedy sa dala použiť aj oveľa jednoduchšia metóda. Herci si kľakli, alebo si obliekli kostýmy, ktoré by na rozmery ich tiel nepasovali len pre potreby záberu. Takisto boli vo veľkom použití dvojníci. Keď už bolo nutne potrebné zachytiť postavu spredu, tím vizážistov pripravil pre nižších hercov latexové masky.
Frodo a jeho dvojník Kiran Shah
Posuňme sa o čosi ďalej. Istá technika využívala akúsi výstroj a lano, na ktorom bol herec zavesený. Netreba asi do hĺbky rozoberať fakt, že sa spôsob využíval najmä pri zachytení nadrozmerných postáv. Predstavte si postroj ako akýsi oblek. Doň vliezli nižší komparzisti.
Viacerí z nich používali umelé protézy rúk hýbajúce sa podľa signálov z ovládača. Podľa slov hercov išlo o výzvu a predovšetkým veľmi fyzicky namáhavú činnosť. Režisér Jackson si ale dané scény vedel veľmi dobre v hlave vizualizovať a často nemuseli byť postroje plne vybavené.
Pre úzky záber, napríklad jeden z krčmy, ktorý nájdete nižšie, stačilo mať jednoducho na sebe oblečený kostým od ramien nižšie. Postava približne dvakrát tak veľká ako hobiti mala v scéne len prejsť pomedzi Froda a jeho skupinu. Vďaka pozícii kamery, pohľadu zhora a špeciálnemu obleku vznikol len jeden z viacerých podarených záberov.
Pre iné prípady sa použila technika motion capture. Golluma si zahral talentovaný Andy Serkis, ktorého geniálna mimika tváre je žiadaná vo viacerých filmoch. Technológia sa od premiéry filmov stala čoraz známejšou a dá sa povedať, že sa do širokého publika dostala už v roku 2002.
Zaujímavé je, že Peter Jackson si Serkisa pôvodne najal len na nahovorenie Golluma, ktorý mal byť kompletne vytvorený počítačom, no to sa veľmi rýchlo po Serkisovom príchode a prvých skúškach zmenilo.
Herec mal na sebe špeciálny oblek so senzormi a okolo neho bolo rozostavených viacero kamier, aby sa v postprodukcii dal vytvoriť 3D model. Samozrejme, modelovanie v tomto čase zažívalo rozkvet a v dnešnej dobe majú tvorcovia jednak k dispozícii výkonnejšie počítače, ale aj schopnosť venovať sa absolútnym detailom (napr. textúry).
Jim Rygiel majúci na starosti bizuálne efekty sa ku Gollumovi vyjadril nasledovne: „Ak sa naň pozriete ako na príšerku, bolo tu viacero drobností, ktoré urobili Golluma takým, aký je. Jednak technológia tvoriaca vzhľad a textúru jeho kože nevynímajúc jej flexibilitu, ale aj pohyb a spôsob, akým bol dosiahnutý.“
„Vytvorili sme zaujímavú techniku spolu s maskérom Weta Workshop starajúcim sa najmä o protézy. Vytvoril nám gumenú masku Golluma, ktorú sme neskôr oskenovali a použili ako základ textúrovej mapy v programoch. Od toho sa už prirodzene odvíjal zbytok.“
Posledný bod, ktorému sa budeme v našom článku venovať, sú miniatúry. Ak potrebujete, povedzme, široký náhľad na krajinku, prírodu alebo obrovský zámok na kopci, existuje viacero spôsobov, ako daný záber vytvoriť. Digitálna maľba, 3D model v počítači či práve spomínaný model.
Podľa Jacksona existuje akési pravidlo. Čím väčší model, tým viac detailov dokáže zachytiť. Avšak ani obrovská zmenšenina niekedy nevystačí.
Minas Tirith
Dekoratéri a dizajnéri sa rozhodli anglické slovo miniature vymeniť za termín bigature, pretože miniatúry boli skutočne veľkolepé. Pre trilógiu ich bolo vytvorených až 72 v období vyše tisíc dní. Výhodou bol najmä voľný pohyb kamery medzi ich súčasťami, ktorý Jackson opäť považoval za veľké pozitívum.
Makety slúžili prirodzene ako základ. Na ne sa neskôr nanášalo viacero vrstiev, ktoré museli byť opäť zosúladené s pôvodným záberom, aby sa neporušila perspektíva. Doladiť dané vrstvy (hory, slnečný svit, padajúce listy, vodopády v pozadí) do detailov musela byť veľmi zdĺhavá práca. Snímka po snímke...
Dokonalá miniatúra Rivendellu
Tvorcovia si ale dali záležať a trilógia Pána prsteňov je epickým projektom s vizuálom, ktorý odzbrojil azda každého diváka a dovolil mu ponoriť sa do majestátneho sveta elfov, príšer a škriatkov. Na prelome tisícročí by ste podobné dielo hľadali márne.
Výsledkom je 17 premenených oscarových nominácií a filmový svet, ktorý azda nikdy nezostarne. Ak by ste sa o snímkach chceli dozvedieť viac zaujímavostí, či už zo samotného natáčania alebo časovo náročných príprav, otvorte si článok zo série Spoza kamier.
Trilógii sme sa venovali aj v špeciálnom rozhovore s Gimlim (John Rhys-Davies) a nedávno sme si pár informácii povedali aj o spojitostiach Tolkienovho života s knihami.
