Keby ti chýbalo dobrodružstvo, môžeš sa inšpirovať Klochym a Jurkym.
Na jeseň 2016 sa na našom webe objavil rozhovor s Klochym a Jurkym. Dvaja slovenskí chalani využili ako mnohí študenti šancu zájsť na Work & Travel do Spojených štátov amerických, ale už ho raz mali za sebou, takže presne vedeli, čo majú v pláne. V požičanom aute prešli obrovský kus USA a nebol to ani zďaleka koniec ich cestovateľskej horúčky.
Po prestávke pre seba vymysleli ešte bláznivejšie dobrodružstvo, kde bolo požičanie auta vylúčené a úspech celého výletu sa opieral o to, že všade po svete existujú dobrí ľudia. Klochy a Jurky vyštartovali zo Slovenska a stopom prešli cez krajiny ako Maďarsko, Bulharsko, Turecko, Arménsko, Irán až do Indie a ďalej do Thajska a Kambodže.
Ochutnávali miestne špeciality, kempovali na nádherných miestach uprostred nespútanej prírody a nechali sa unášať životom. Ráno nevedeli, kde budú večer zaspávať a svoj výlet by za nič na svete nevymenili. Určite nezabudni kliknúť aj na ich webovú stránku či profily na Instagrame a Facebooku, kde sa o najnovších dobrodružstvách dozvieš viac informácií.
Najskôr ste prešli Ameriku a teraz aj Áziu. Dajú sa jednotlivé oblasti vôbec porovnať?
Klochy: Možno by som povedal áno aj nie, porovnanie kultúr môže byť obrovsky rozdielne, sú to úplné iné svety, iné ponímanie života, smrti a času, ale zas na druhej strane sa to aspoň vo väčších mestách viac a viac vyrovnáva, ako sa svet postupne globalizuje.
Aj to je jeden z dôvodov prečo sa radšej túlame po vidieku. A pri prekonaní jazykových bariér, keď dokážeme s lokálnymi spolu komunikovať, ak vedia aspoň trošku anglicky alebo keď sa my učíme ich jazyku, zrazu vidíme, že sú to rovnakí ľudia ako my, majú rovnaké potreby, smútky a emócie.
Ako to bolo s peniazmi? Koľko vás cesta vyšla, ako ste cestovali s hotovosťou?
Klochy: Počas desiatich mesiacov asi 3 až 4 tisíc eur na jedného. Každý sme to mali trošku inak, ja som napríklad nosil menej hotovosti a keby niečo, úspory som mal na účte, čiže dostupné cez kreditnú kartu, o ktorú sa až tak nemusím báť, že ju stratím, čo sa mi sem tam stáva. Ale napríklad taký Irán, tam bol problém s výberom, čiže sme si zamenili peniaze naraz, odhadom takmer na celý mesiac platnosti víz a zrazu sa z nás stali ozajstní papieroví milionári.
Ako ste si vlastne na cestu zarobili? Ak necestujete, čomu sa venujete?
Klochy: Najprv bolo treba myšlienku a tá prišla v presnejších obrazoch asi v polovici štúdia, čiže sme vedeli na čo si šetríme. Cez rôzne zahraničné práce a brigády ako napríklad zbery jabĺk v talianskych Alpách. Ja osobne som takmer každý rok na výške poberal sociálne a motivačné štipendiá. A do toho sa postupne pridal životný štýl minimalizmu, čiže postupné takmer úplné obmedzenie nakupovania nových vecí ako napríklad oblečenia a drogérie, na to teraz nemíňam už takmer žiadne peniaze.
Skôr som väčšinu vecí predal alebo daroval a cítim sa tým zároveň slobodnejší. A keď niečo napríklad stratím, tak si to kúpim použité cez bazár. Pri takomto stanovení priorít potom okrem ciest veľa neminiem a rovnako zatiaľ tie naše cesty nie sú nejak nákladné, keďže často napríklad stopujeme a kempujeme. Menej vecí, viac zážitkov. A takto sa venujeme rôznym farbám života, prírode, vôňam, ľuďom, ekológii a zbieraniu skúseností, za ktoré by sme do budúcna radi vymysleli niečo zatiaľ nevyslovené.
Jurky: Väčšinou pracujem v krajinách, kde je veľmi dobrý zárobok, potom dám výpoveď a míňam v krajinách, ktoré sú oveľa lacnejšie.
V Indii ti zastavia v strede premávky a odvezú ťa pokojne aj na vlečke
Čo človek potrebuje, aby sa zdvihol a na polroka len tak odišiel zo svojho každodenného života? Odhodlanie, odvahu alebo spontánnosť?
Klochy: Každý možno niečo iné. A asi byť úprimný hlavne k sebe, čo naozaj momentálne chcem, kam sa chcem posunúť, čomu sa chcem venovať. Ak si ako hlavnú prioritu stanovím niekam dlhodobo vyraziť, potom si tomu prispôsobím všetko ostatné.
A keď už raz vyrazíme, všetko ostatné sa dá vyriešiť počas cesty, čiže potom hlavne vyraziť. Ostatné veci už nie sú také dôležité, tie sa dajú ľahko vybaviť, ako napríklad odhlásiť sa zo zdravotnej poisťovne, ak idete mimo EÚ na viac ako pol roka.
Čo najlepšie ste na cestách ochutnali? Ako ste sa každý deň stravovali?
Klochy: Zažili sme si aj večeru len s jednou konzervou a paradajkou, špinaví vedľa tureckej diaľnice pri stane a zažili sme aj veľa gastroorgazmov. Napríklad na indickom trhu plnom naozaj čerstvého ovocia a zeleniny. V Turecku som sa zamiloval do hustých polievok, v Iráne do falafelu a v Indii do prechádzok mestami a ochutnávaním rozmanitého jedla, ktorých názvy si už ani nepamätám.
Všemožné ázijské ochutnávky včetne živých chrobákov sme nemali nakoľko sme sa stravovali len vegetariánsky a vegánsky, kde sme sa hlavne v Indii cítili ako v raji. Inak napríklad v takom Thajsku je to už väčšia výzva, ale neskôr sme sa dozvedeli, že tam majú takzvané Jayfood, ktoré je bez živočíšnych produktov a keď sme im takýto Jay symbol ukázali, hneď vedeli, o čo ide. Pitný režim sme riešili hlavne cez filtračnú fľašu, a tak sme si ani v Ázii nemuseli kupovať plastové balené vody na jedno použitie.
Vedia všade na svete, ako funguje stopovanie? Ak ľudia nevedeli, ako ste sa im snažili vysvetliť, že by ste od nich chceli odvoz úplne zadarmo?
Klochy: Pri vstupnej bráne do Ázie v Turecku je to raj pre stopárov, tam sa čaká menej času ako na autobus a zastavia vám aj v strede cesty, aj keď za sebou vytvoria kolónu. Horšie je to vo vedľajšom Iráne, kde väčšinou nepoznajú ideológiu stopovania, veľmi málo ľudí na cestách vie anglicky a navyše tam majú takzvané second job taxíky, ktoré sa veľmi ťažko rozpoznajú a tak, keď človek ako stopár máva, zastaví mu aj 5 áut za sebou a potom už len nasleduje obtiažne vysvetlenie, že my hľadáme obyčajné autá, ktoré nás zoberú stopom.
Pri tomto nám však pomáha, keď stretneme lokálneho krajana s angličtinou, ktorý nám vie na ceduľku preložiť do miestneho jazyka v pár slovách ako vlastne cestujeme a to následne ukážeme vodičom, čo je veľmi nápomocné. A India, tá už bola úplné šialená, tam vám zastaví takmer všetko a je im často jedno, že vás zoberú aj viacerých naraz dozadu na vlečku, alebo na strechu dodávky. Úplná paráda.
Bombajské pláže nevyzerajú najatraktívnejšie
Množstvo ľudí tvrdí, že ľudia z chudobnejších ázijských oblastí sú šťastnejší ako ľudia v konzumnej spoločnosti. Čo si o tom myslíte?
Klochy: Asi záleží z ktorých chudobných oblastí, ale áno. Pokiaľ si predstavím chudobnú rodinu niekde na vidieku, ktorá materiálne veľa nemá, ale za to majú viac času na svojich blízkych, na relax, na vedomé prepojenie s vesmírom, tak sú s ich životmi veľakrát šťastnejší ako veľa bohatých Európanov, ktorí sa ženú za novými vecami.
Vlastne ich ani nepotrebujú a aby si ich mohli dovoliť, musia tomu venovať veľa času v práci, ktorá ich často úplne vyčerpáva a nebaví, čiže v konečnom dôsledku neplatia za tie veci peniazmi, ale svojím časom. S tým rozdielom, že ten sa kúpiť nedá.
Jurky: Určite áno, úsmevy a veľká pohostinnosť ide práve od ľudí čo toho majú veľmi málo. V Indii to bolo často o jedle, keďže to je pre nich najpodstatnejšie. Stále nás pohostili vynikajúcou domácou kuchyňou.
Aké najväčšie nebezpečenstvo vám na cestách hrozilo?
Jurky: Medzi moje najadrenalínovejšie zážitky patrí stretnutie s medveďom grizlym v Yellowstone. Bolo to zoči voči, pozreli sme sa do očí, zakričali a zabručali, zatancovali medveďku daj labku a každý si šiel po svojom. Zistil som, že medveď Yogi vážne existuje.
V Nepále som strávil 7 dní v nemocnici vďaka brušnému týfusu. Mal som vysoké teploty, ale zvládol som to. Stále vidím najväčšie nebezpečenstvo v ceste autom, niekedy to je veľmi šialené. Musím spomenúť aj najväčšieho zabijaka a to je komár. Deň čo deň nás niekoľko štiplo, no neskôr sme to neriešili a nemysleli na to, čo môže byť a len žili v prítomnosti, čiže poriadne to svrbelo.
Ako to bolo s jazykom? Kde ste boli prekvapení úrovňou angličtiny a kde ste nemali šancu sa dohovoriť takmer vôbec?
Jurky: Vždy, keď sme potrebovali niečo vybaviť, tak sa zjavil niekto, kto vedel po anglicky. V Kambodži to bolo asi najťažšie. Nie len kvôli tomu, že nevedeli po anglicky, ale aj kvôli tomu, že im treba všetko trikrát povedať a prízvukovať a aj tak vás niekedy prekvapia a spravia si po svojom. Dohovorili sme sa stále, niekedy iba rukami a nohami bolo to náročnejšie, ale o to srandovnejšie. Veľakrát som sa cítil ako v spoločenskej hre Aktivity, keď som mával rukami a nohami a niečo napodobňoval.
Tajná zábava v skrytej iránskej dedinke
Mali ste šťastie aj na stretnutia so zvieratami? Predsa len v Indii by sme ich mohli nájsť dosť.
Jurky: Za 10 mesiacov som videl hada iba raz v Thajsku, aj to bol taký maličký a keď ma videl tak „utekal“. Horšie to bolo s opicami, ktoré nás aj okradli o banánovú večeru. Počuli sme, že niektoré dediny sem tam navštívi tiger alebo puma.
Klochy: Boli sme im nablízku, aj keď sme si to často uvedomili až neskôr, ako napríklad pri jednom dokumente, ktorý sme videli až po Indii, a v ktorom bolo, že po Bombaji sa priamo v meste v noci pohybujú leopardy.
Čoho na vašej ceste ste sa obávali a v skutočnosti to bolo oveľa jednoduchšie, ako ste čakali?
Klochy: Že sa po prvých pár dňoch alebo týždňoch rozplačeme a vrátime na Slovensko, ale ono to išlo ako keby samo, len sme sa tak spontánne nechali unášať vlnami života, smerom na ďaleký východ.
Jurky: Stále, keď sa stalo niečo, tak som čakal na veľmi ťažké vyriešenie, ale šlo to úplne jednoducho.
Do Pakistanu ste víza nedostali, kde bol problém? Našli sa aj iné komplikácie pri vybavovaní víz a povolení?
Klochy: Všetky víza sme riešili až počas cesty, keďže sme dopredu nevedeli ako presne pôjdeme a ako dlho sa tam zdržíme. A to bol náš problém na pakistanskej ambasáde v Ankare, kde nám aj po dlhom prehováraní povedali, že si musíme ísť o víza požiadať na našu najbližšiu ambasádu vo Viedni.
Takže sme sa namiesto Pakistanu, na ktorý sme sa už pekne namotali, na pár dní ocitli v Dubaji, prestupovom letisku pred Indiou, v úplne inom svete futuristického nádychu, a tam sme sa veru dobre necítili. Ešte nám nebolo všetko jedno aj na návšteve indickej ambasády, kedy nám najprv konzul povedal nie, že máme ísť rovnako zažiadať do našej vlastnej krajiny, ale po prehováraní sa nám to podarilo a tak sme si rovno z ambasády už s vízami v pase spravili s kamarátmi veľkú oslavu v meste, kde sme následne pasy stratili. Na druhý deň nám ich však kamošky našli.
Na akom najúžasnejšom mieste ste strávili noc?
Jurky: Pre mňa to bol určite malý kopček v Hampi v Indii, kde sme kempovali 3 noci. Dookola bola len džungľa, mesiac a hviezdy. Klochy mal vtedy narodky, tak lepšie miesto na oslavu bez alkoholu ani nemohol mať. Ráno sme sa budili na východ slnka, dali sme si jogu na skale so super výhľadom. Potom sme navštívili staré chrámy pod kopčekom, vtedy som sa cítil ako Indiana Jones.
Výlet s iránskymi couchsurferkami
Ktorý moment z ciest vo vás zanechal najsilnejší zážitok?
Jurky: Celá cesta bola jeden silný zážitok. Stáť na ceste a nevedieť kam sa večer dostaneme je pre mňa stále super. Cestovať takto na punkáča je zážitkom samo o sebe. Určite silná bola návšteva mesta Varanasi v Indii a vidieť spopolňovanie ľudských tiel.
Kolobeh života v tomto meste bol strašné silný, ak si na to spomeniem stále mam zimomriavky. To je ťažké opísať, to treba zažiť. India je poriadne magické miesto, určite by som sa tam rád vrátil, to je taká cestovateľská bomba. V Indii verím všetkému, ak by mi niekto povedal, že vie lietať, tak mu to uverím a ani nepotrebujem dôkaz.
Aký moment bol zase najmenej príjemný? Našlo sa množstvo negatívnych skúseností?
Klochy: Veľa negatívnych situácii nebolo, ale úplne bez nich sa to asi nedá a nakoniec ste vďační aj za ne, pretože vás posilnia. Či už to bol náhly vírus/otrava alebo častokrát opakované počúvanie od ľudí, že sa niečo nedá. Pamätám si jeden deň v Indii, kedy sme boli na okraji mesta a počas stopovania ku nám postupne chodili ľudia a radili, aby sme zobrali taxík na autobusovú stanicu.
My sme sa im však snažili vysvetliť, že stopujeme, že takto cestujeme už vyše pol roka z Európy, a že sme si takýto štýl života sami vybrali, ale stále nám tvrdili, že práve tu sa to nedá a takto prichádzali ďalší a ďalší a vy si zároveň uvedomujete, že sa vám snažia pomôcť, len v tom prachu a zhluku veľa ľudí je takéto vysvetľovanie náročné na psychiku. A teda super tréning, aj keď v ten moment to nie je vôbec komfortné. Čiže aj negatívne situácie sú vlastne dobré skúsenosti.
Keby ste mali Slovensko a Slovákov prirovnať ku národom, aké ste stretli, ktorý je nám podľa vás najpodobnejší?
Klochy: Z našej ázijskej cesty, ak nepočítam Balkán, tak pre mňa asi Gruzínsko. A najvzdialenejšia asi India, to je úplne iný svet kultúry a zvykov. A čím je niečo viac vzdialené, že to má nové farby pre nás zatiaľ nepoznané, tým si môžeme lepšie uvedomiť, v akých farbách sme boli vychovávaní. Ak napríklad žijeme vo svete modrom, neprídeme na to, pokiaľ nepôjdeme z neho von a nezistíme, že existuje aj svet žltý. A tým môžeme lepšie spoznať aj seba samých.
Stretli ste na cestách aj lásku? Nezamilovali ste sa do niekoho?
Jurky: Ja som sa na tejto ceste vôbec nezamiloval, stretol som dievčatá, ktoré sa mi veľmi páčili a možno som cítil niečo viac ako, že som ich proste mal stretnúť, mali ma niečo naučiť a potom som iba pokračoval v ceste. Pre mňa sú stále najlepšie a najkrajšie Slovenky.
Klochy: Ja som sa zamiloval v Ankare, kde sme strávili nejakú dobu kvôli vízam a kamarátom z čias študentských. Po pár týždňoch sme však išli ďalej, vtedy nám to život a priority zariadili tak, že sa naše cesty rozišli. Na dlhodobom cestovaní je pre mňa jedna z najťažších vecí opustiť ľudí, ktorých sme si zamilovali.
Čo najvýraznejšie vo vás cesta zanechala? Zmenili ste sa ako osobnosti?
Klochy: Jedna z najsilnejších vecí, ktoré si snažím stále viac uvedomovať, je prítomnosť. Veľakrát som žil minulosťou alebo budúcnosťou, aj keď som bol na mieste, o ktorom som predtým sníval. Tešil som sa znova na ďalšie miesto, venoval som veľa energie predstavám a pritom mi unikala prítomnosť, to najdôležitejšie, čo máme.
Jurky: Určite žijem viac duchovne, ako som žil pred tým. Nezaoberám sa nepodstatnými vecami, ako je kúpa nového mobilu. Snažím sa žiť viac dobrodružne, aj keď som doma. Pozerám sa na veci zo všetkých možných uhlov, čo veľa ľudí dnes nerobí. Vidieť tú chudobu a špinu v Indii, ale aj veľkosť ľudských sŕdc a úsmevov, to vás určite zmení.
Kam plánujete ísť nabudúce? Neláka vás Afrika či Južná Amerika?
Jurky: Ja som sa nedávno vrátil po trojmesačnej sólo ceste naprieč Kolumbiou v Južnej Amerike. A bolo to opäť úžasné. Prekonal som svoj výškový rekord 4150 metrov nad morom. Mňa láka strašne veľa krajín, ale tak dlhodobejšie, nie iba navštíviť a odškrtnúť, že som tam bol a ísť ďalej. Rád by som vyskúšal prácu v Afrike v detských domovoch, napríklad v Keni. Na druhej strane ma láka poriadna expedícia. Napríklad splav divokej rieky alebo dlhodobá púť. Môj veľký cestovateľský sen je navštíviť Antarktídu.
Klochy: Akurát som sa vrátil zo španielskej pešej púte do Santiaga de Compostela, kde som vyše mesiaca kráčal na starý koniec sveta pri Atlantickom oceáne a o chvíľku si pôjdem niečo zarobiť, aby som mal na ďalšie cesty. Nápady sú, ale uvidíme, ktorý z nich príde ako prvý, ešte sám neviem. Zatiaľ to však ťahá ďalej, za cestou plnou prachu a nepoznaného.
Iránska púšť
Výlet ku ľadovcu na Kaukaze v Gruzínsku
Pranie oblečenia v indickej rieke s miestnymi
Indické mesto Varanasi
