Týždeň bez telefónu sa môže zdať ako celkom dlhá doba.
S príchodom inteligentných telefónov sa pre ľudí otvorili nevídané možnosti. Okamžitý prístup na sociálne siete, rýchle zdieľanie fotografií i aplikácie od výmyslu sveta sú dôvodom, prečo ho mnohí takmer ani nepustia z ruky, tínedžeri obzvlášť. Preto by asi málokto čakal, že na experiment a život bez neho sa podujme 16-ročné dievča žijúce v New Yorku. Mladá Leslie o svojej skúsenosti napísala článok pre Washington Post už síce dávnejšie, no v dnešnom pretechnizovanom svete je stále veľmi aktuálny.
„Ak by boli tínedžeri planétami, naším Slnkom by boli mobilné telefóny,“ začala svoje rozprávanie Leslie. Aj ona robila to, čo množstvo najmä mladých ľudí po celom svete. Ak nebola práve na Snapchate, dychtivo si prezerala Instagram či Twiiter - sociálnu sieť, ktorá síce u nás až taká populárna nie je, no Američania na ňu nedajú dopustiť. A len čo sa vrátila zo školy, už aj písala spolužiakom, hoci ich videla len krátko predtým. Telefón kontrolovala i vtedy, keď ho vlastne k ničomu nepotrebovala. Zdá sa ti to príliš povedomé? Tínedžerka však chcela zistiť, čo sa stane, keď skúsi žiť aspoň týždeň bez telefónu. A hoci to nebolo zo začiatku jednoduché, rýchlo si zvykla.
„Môj otec neveril, že budem bez môjho iPhonu celý týždeň a mama mala starosti z toho, že budem cestovať po uliciach Manhattanu bez toho, aby som ju mohla kontaktovať. Sľúbila som jej, že budem chodiť len do školy a potom hneď domov,“ opísala Leslie. Hneď v prvý deň však zistila, že vstať bez zvonenia telefónu je celkom drsné, a tak je zabralo dosť času zistiť, ako vypnúť otravné pípanie na starodávnom budíku.
Cestovanie verejnou dopravou nebolo o nič lepšie. „Počas mojej dennej 25-minútovej jazdy metrom do školy obvykle počúvam hudbu z telefónu a driemem. Nemať zapnutú žiadnu hudbu sa ukázalo ako najťažšia časť môjho experimentu. Spočiatku som sa veľmi nudila. Všetci okolo mňa mali totiž slúchadlá a ja som mala chuť ich niekomu z nich vytrhnúť a dať si ich uší, aby som mohla počuť aj niečo iné ako hrkotanie vozňov“ opísala ťažké začiatky.
Lenže, nie je všetko také zlé, ako sa na prvý pohľad zdá. A tak Leslie zistila, že ranná cesta metrom do školy sa dá vlastne celkom efektívne využiť. Začala čítať knihu či pracovať na školských úlohách, takže kým prišla do školy, bola viac bdelá ako ostatní. Po príchode do školy si všimla, ako všetci pozerajú na svoje telefóny, počúvajú hudbu, prípadne do nich „šťuchajú“, hoci sa rozprávajú s kamarátmi. Aj na lavici ich mali vždy hrdo položené vedľa seba, čo predtým robila i Leslie. Dokonca sa zvykla vypýtať na záchod, len aby mohla cez telefón zistiť, čo je nové, prípadne informovať mamu o známke. Počas experimentu sa však zamyslela nad tým, načo toľká naliehavosť.
Zvyšok týždňa bol už pre ňu pomerne jednoduchý. Nemala túžbu prezerať si Instagram a hoci mala prístup na internet vďaka počítaču, prestala kontrolovať i Facebook. Rána sa zmenili na produktívne chvíle a namiesto počúvania hudby čítala. Vzdanie sa telefónu nemalo pritom drastický dopad ani na jej spoločenský život, kedže novinky sa k nej aj tak dostali. Podľa nej je to s mobilmi ako s kávou. Ľuďom dodáva energiu a možnosť fungovať, pričom sú presvedčení, že to bez nej nezvládnu. Lenže, čo sa stane, ak si ju raz zabudneš dať? Možno sa budeš cítiť hnusne a unavene, no pár dňoch zistíš, že ju vlastne vôbec nepotrebuješ. Rovnako je to aj s telefónmi. „To nie my sme od nich závislí, telefóny sú závislé od nás,“ zamyslela sa Leslie.
Ani po skončení experimentu nemala Leslie túžbu používať telefón tak často ako pred ním. „Získala som väčšiu kontrolu nad telefónom, ako mal on nado mnou,“ dodala tínedžerka, ktorá tak dokázala, že neustále kontrolovanie telefónu vôbec nie je nevyhnutné a dá sa bez neho zaobísť.
