Talentovaný János: Tvorba u mňa funguje občas ako sebaliečenie. Keď mi niečo vadí, tak to zo seba vymaľujem a cítim sa lepšie (Rozhovor)

Z času na čas veľmi radi venujeme priestor šikovným domácim umelcom a výnimkou nebude ani dnešok. Pred pár týždňami nám v e-mailovej schránke pristál odkaz od Jánosa Vamosa, ktorý nabral odvahu a pochválil sa nám svojou tvorbou. Už po prvom pohľade na jeho práce nám bolo jasné, že nejde o obyčajného autora a boli sme si istí, že tento chalan bude mať čo povedať, a tak sme ho oslovili s ponukou na rozhovor.

Výsledkom je množstvo zaujímavých názorov, ktoré bez pochýb nie sú založené len na dohadoch, ale na vlastnej skúsenosti. Vďaka Jánosovi sa možno začneš na umenie pozerať z trocha inej perspektívy a ktovie, možno bude pre niekoho on sám veľkou inšpiráciou. Viac už asi dodávať nie je potrebné, pohodlne sa usaďte a prejdime k samotnému výsledku.

No a ak máš pocit, že by sme tvoju tvorbu mali vidieť my a následne aj naši čitatelia, určite nám svoje portfólio zašli aj ty na známu adresu [email protected] a spoločne už niečo vymyslíme. 

Ahoj, na začiatok nám prezraď čosi viac o sebe a pokús sa spomenúť si, kedy a akou cestou si sa dostal k umeniu?

Volám sa János Vámos, venujem sa maľbe a dizajnu. Študujem prvý ročník magisterského stupňa štúdia dizajnu na STU. Začalo sa to celkom skoro, s prstovými farbami. V škôlke som si zvolil radšej ceruzky ako loptu. Potom ma matka prihlásila do „zušky“. Okolo 16-ky som začal chodiť do umeleckých táborov. Tým, že som sa tam stretol aj s profesionálnymi umelcami sa mi pohľad na umenie, ako také zmenil, začal som ho vnímať pokornejšie.

Myslíš si, že úspešný umelec musí byť talentovaný? Akú rolu podľa teba samotné predispozície zohrávajú?

Určite je dobré ho mať, ale podľa mňa to nestačí.  Je to ako aj v hudbe, musíš sa naučiť hrať na nástroji, keď sa chceš vyjadriť bez obmedzenia. Musíš mať tie predpoklady, no treba si osvojiť to remeslo. Podľa mňa sa talent skrýva viac v cítení autora, v tom že vidí veci, ktoré možno ostatní nie a vie ich aj pretransformovať do vizuálu. Potrebuje cítenie, ale musí zvládnuť aj techniku. Jedno bez druhého nefunguje.

Čo je pre teba najväčšou inšpiráciou v tvorbe?

Bežný život. Môže ma inšpirovať hocičo, čo sa práve deje okolo mňa alebo vo mne. Často ma inšpirujú moje vnútorné procesy. Tvorba u mňa funguje občas ako nejaké sebaliečenie. Keď mi niečo vadí, tak to zo seba vymaľujem a potom sa už cítim lepšie. Problém nastáva vtedy, keď si neviem zadefinovať čo mi vadí, čo a ako by som mal namaľovať. To sú ťažké dni.

Potrebuje podľa teba umelec ku svojej práci aj kvalitné vzdelanie v tomto odbore?

Podľa mňa áno, pokiaľ človek nie je rodený fenomén, ale to je jeden z milióna. Pri štúdiu nejde iba o predpoklady ale aj o prostredie, v ktorom je možné si nájsť tú svoju cestu. Okrem teoretických predmetov, kde sa študent naučí veľa užitočných vecí je k dispozícii ateliér, kde sa tvorí, odborník s ktorým sa konzultuje, model, ktorý je možné nakresliť atď. Takže všetko potrebné je tam, pod jednou strechou.

Vedel by si nám popísať, ako vznikajú tvoje diela a približne koľko času ťa stoja? Aspoň trochu sa pokús priblížiť nám tvoj tvorivý proces.

Ako kedy. Sú noci, kedy namaľujem dve-tri maľby a druhý deň ešte ďalšie, ale sú obdobia, kedy týždeň nemaľujem nič. Je to ako s jedlom, keď som hladný, tak sa najem - niekedy viac, niekedy menej. Samotná tvorba netrvá, až tak dlho, občas zaberie viac času dať dokopy tú myšlienku. Málokedy premaľujem svoje veci neskôr, ak áno, tak iba detaily, ktoré mi príliš vadia. Keď sa mi to celkovo nepáči natriem to na bielo a mám čisté plátno. Premaľovanie je už  racionálne, premaľuješ to podľa istých predpokladov alebo aby to vyzeralo lepšie. Ja chcem, nech je to vytvorené vtedy a tak, ako som to cítil. Nech je to inštinktívne. Nemusí to byť ani krásne ani škaredé, má to byť úprimné.

Akú métu by si chcel vo svojej práci dosiahnuť?

Chcem sa zlepšiť v tom, čo robím a chcem, aby sa moja tvorba dostala k ľudom doma aj v zahraničí.  Chcem, aby aspoň trošku nad ňou rozmýšľali.

Tvoje práce by sme vo všeobecnosti asi mohli zaradiť medzi klasickejšie. Vnímaš sa tak aj sám? Prípadne, ako by si vlastne svoje obrazy charakterizoval?

Neviem a ani to nechcem nejako presne zadefinovať. Čo sa týka celkového charakteru procesu, je to najbližšie k expresionizmu. Vnímam svoje obrazy ako produkt môjho vnútorného ja. Niekedy ja sám nad nimi rozmýšľam a snažím sa im porozumieť, ale aj sám sebe. Na druhej strane, témy, ktoré riešim, sú blízke každému, hlavne v našom veku. Zobrazujem frustrácie, krízy alebo bežné situácie, o ktorých nikto nehovorí, možno len kvôli nášmu egu.

Máš aj nejaké idoly? Mám na mysli ľudí, ktorí ťa akýmkoľvek spôsobom pri práci ovlpyvňujú.

Mám, áno, ale nepovedal by som, že idoly. Skôr sú to autori, ktorých tvorba ma nejakým spôsobom oslovuje alebo ovplyvňuje. Z tých starších by som menoval Egona Schieleho, Francisa Bacona, Basquiata a Georga Baselitza. A zo súčastných Mareka Ormandíka, Jánosa Kántora, Tamása Menyhárta a Barbaru Kroll.

S akými reakciami sa stretávaš, keď niekomu ukazuješ svoju tvorbu?

Dostal som už aj teplé aj studené /kladné aj záporné/. Niekomu sa to páči a dokáže to vnímať nie iba vizuálne. Niekoho šokuje hneď tá forma a tmavé farby, ďalší sa pýtajú, či nemám depresiu a starí rodičia len čakajú, kedy už konečne namaľujem niečo pekné. Takže komentáre sú fakt rôzne. 

Má podľa teba slovenský umelec šancu uživiť sa svojou tvorbou?

Verím tomu, že áno, ale treba si nájsť svoje publikum.

Čo robíš, keď práve netvoríš?

Som v škole, pracujem, chodím po galériách alebo trávim čas s tými, ktorí sú pre mňa dôležití. Rád cestujem a spoznávam ľudí. Myslím si, že je to potrebné, aby človek mal širšie spektrum videnia.

Aké sú tvoje plány do budúcnosti?

Chcel by som sa naďalej venovať umeniu.

Aký je podľa teba cieľ umenia?

Je to dosť subjektívne. Ja si myslím, že v dobe, keď už všetky informácie sú dostupné ako hotové fakty, umenie by malo sprostredkovať to, pomocou čoho divák dostáva odpovede alebo si nájde nové otázky.

Má podľa teba ešte umenie schopnosť ľudí zasiahnuť a priniesť im šťastie, radosť alebo dokonca meniť ich k lepšiemu?

Určite áno, avšak nemôže slúžiť iba na to, aby ľudia boli šťastní. Umenie sa musí zaoberať aj tou tmavšou stránkou života, lebo častokrát nás práve to učí viac. 

Aký je podľa teba najlepší spôsob porozumieť umeniu?

Treba mu nechať čas. Sme príliš zvyknutí na rýchle prúdenie informácii, no s umením je to iné. Sú prípady kedy si človek niečo zapamätá, môže to byt jeden tón, jedna maľba alebo scéna z filmu. V danej chvíli si to ani nevieme zadefinovať, prečo ho to oslovilo, prečo si to zapamätal, ale podvedomie začína pracovať s tým impulzom, a časom sa to ujasní.

Dnes sa umelci často snažia šokovať. Snažíš sa o to aj ty?

Šokovanie ako cieľ, bez ďalšieho konceptu je podľa mňa také povrchné. V dnešnom svete ľudia už majú príliš vysoké limity na to, aby vôbec niečo zbadali. Šokovanie je častokrát používané ako prostriedok, ktorý dostatočne upúta pozornosť, aby sa divák vôbec zastavil a porozmýšľal nad dielom. Ja sa nesnažím šokovať, ale myslím si, že keď niečo chcem povedať úprimne, tak to netreba nejako skrášliť.

Mal si niekedy ako umelec krízu, v ktorej si spochybňoval napríklad sám seba?

Určite sú chvíle, kedy sa človek zasekne. Vtedy sa to zdá fatálne, ale treba sa nejako postaviť a ísť ďalej. Keď mám pri maľbe pocit, že sa to nijak nechce podariť, tak to radšej nechám tak a idem na ďalšiu vec. Jasné, že mám z toho zlý pocit, ale nemôžem sa nechať odradiť. Po nejakom čase sa tieto polodokončené veci rozbehnú možno úplne iným smerom a nakoniec vznikne niečo dobré. Keď nie, tak ich premaľujem. Takú dlhšiu krízu som nemal. Nenazval by som to ako krízu ale ako som už spomínal sú ťažké dni keď človek cíti že by potreboval niečo namaľovať ale zase si to nevie zadefinovať.

Ďakujem za rozhovor. Na záver ešte priestor pre teba na pár slov našim čitateľom.

Ďakujem aj ja, Tebe za možnosť a čitaťeľom že boli na mňa zvedaví.

Ak ťa táto tvorba z dielne Jánosa Vamosa zaujala, sledovať ju môžeš aj naďalej vďaka jeho oficiálnej facebook stránke.