Ako na nás zapôsobil víťaz Ceny poroty zo svetoznámeho festivalu v Cannes?
Drámu Nelyubov/Bez Lásky od talentovaného ruského režiséra Andreja Zvjaginceva (Leviatan) sme si predstavovali už v našom úvodnom článku k 12. ročníku filmového festivalu Cinematik. V ňom bol Nelyubov radený medzi jedenástku toho najzaujímavejšieho, čo Cinematik podľa nášho názoru ponúkal. Príbehovo nás film zaviedol do hlavného mesta Ruska, kde sme sa prostredníctvom premietanej snímky pozreli na manželský pár nachádzajúci sa v hlbokej kríze, z ktorej nebolo už jednoducho cesty von. Boris a Žeňa sa preto rozhodli k radikálnemu, no určite nie k prekvapivému kroku - k rozvodu.
Žeňa Borisa nikdy nemilovala a Boris si svoju manželku podľa všetkého taktiež vzal iba z vypočítavosti. Zdá sa, že ich vzťah od jeho začiatku pomaly ale isto smeroval k jednoznačnému zániku. Preto si v ňom našli len skutočne málo času na svojho syna Aljoša, ku ktorému ak necítia priamo hnev, tak prinajlepšom obyčajnú ľahostajnosť. Ocenenie rodičia roka by skrátka ani jeden z nich nemal šancu získať. Situácia sa však začne dostávať do extrému v momente, keď sa ich syn bez stopy stratí. Aký postoj zaujmú k vrcholovo kritickej udalosti dvaja ľudia, ktorí sa už jednoducho nedokážu zniesť a ktorí k svojmu potomkovi nikdy neprechovávali žiadne hlboké city?
V podobnej situácii ako Aljoša by sa dozaista nechcel ocitnúť v útlom detstve nikto z nás. Ste ešte len dieťa, neviete sa o seba postarať, vaši rodičia sa rozvádzajú, nemajú o vás záujem - no jednoducho vás považujú za záťaž. Ku komu z nich pôjdete, ak o vás nejaví ani jeden z rodičov záujem? Aljoša túto situáciu nezvláda, a tak sa jedného dňa rozhodne utiecť z domu. Alebo je za jeho zmiznutím čosi úplne iné? Na túto otázku sa snaží získať odpoveď rázny vyšetrovateľ, ktorý k prípadu ihneď od začiatku zaujme tvrdý, ale spravodlivý postoj. Vo svete plnom "nelásky", faloše a ignorácie preto predstavuje prvý náznak ľudskosti, na ktorú nadväzuje ochotná skupina dobrovoľníkov, hľadajúcich strateného chlapca vo svojom voľnom čase.
Zvjagincev divákom prezentuje netradične silný príbeh, natočený skutočne pútavým spôsobom. V každom ohľade perfektne vykresluje povahu jednotlivých postáv, či už ide o vypočítavého otca, snažiaceho sa udržať si svoju pozíciu vo firme, kde sa preferuje "ortodoxná rodinná politika" (v zmysle - ak nemáš manželku a potomka/ak sa rozvedieš - letíš), alebo o bezcitnú matku, u ktorej vynikajúco poukazuje na kontrast medzi láskou dávanou svojmu novému partnerovi a podvedomou nenávisťou, venovanou svojmu vlastnému synovi. Okrem hlavnej dejovej línie, kde sa Zvjagincev zameral na vyšetrovanie strateného Aljoša, sa teda pozrieme aj na nové milostné vzťahy rozchádzajúceho sa páru, kde v mnohých ohľadoch zistíme, akými Boris a Žeňa v skutočnosti sú. Režisér sa ale v priebehu filmu vydáva aj k Ženinej minulosti, kedže sa počas snímky pozrieme aj na jej matku a zistíme, po kom zdedila povahové črty a prečo nedokáže dať svojmu synovi lásku, ktorej sa jej v detstve pravdepodobne tiež príliš veľa nedostalo.
Režisérov prístup k filmu je ale bohužiaľ rovnaký ako k divákom - chladný. Síce sa celý čas snaží schod po schode vystavať schodisko, ktoré má niekam viesť, ale v závere zistíte, že vás na konci čaká len slepá ulička. Určite mnohým podobný koniec snímky vyhovuje, ale ja osobne som toho názoru, že pokiaľ by bol Nelyubov uzavretý údernejším a doslovnejším spôsobom, mal by veľkú šancu vo mne zanechať nezameniteľný pocit fantasticky natočenej snímky. Týmto spôsobom som totiž mal možnosť vidieť "iba" vynikajúcu drámu, ktorú síce oceňujem a určite ju rád každému doporučím, no k dokonalosti mi v nej predsa len čosi chýbalo. Domnievam sa, že nie je dobré zakaždým nechávať otvorený koniec a hlavne v prípade, keď sa dal príbeh uzatvoriť aj kreatívnou rukou tvorcu. A pritom by sa nemusela ani snímke zbytočne predlžovať stopáž.
Viacmenej by iba stačilo znížiť množstvo sexuálnych (častokrát nič nevypovedajúcich) scén a na záver rodičov postaviť pred "morálny tribunál", kedy by si aspoň čiastočne uvedomili, čo všetko egoistickým prístupom k životu, v ktorom si nenašli priestor na svojho potomka, vlastne v celkovom dôsledku spôsobili. Namiesto toho za ich činmi ale zostali iba nevypovedané slová a zbytočne dlhé ticho. Pochopil Boris so Žeňou, čo vlastne vykonali? Nevieme. Nelyubov od nás dostáva nadpriemerných a rozhodne zaslúžených 8/10. Ak patríte medzi milovníkov ťaživých drám, určite dajte tejto ruskej snímke šancu, pretože aj napriek svojim chybám za to stojí.
