Spomenutá fráza je priam zavádzajúca. Je hokej u nás skutočne lepší a populárnejší ako futbal?
So športom je to v našej krajine ako na hojdačke. Najlepšie by sa hodilo staré dobré klišé - raz si hore, raz si dole. Občas sa naším klubom podarí riadne zabojovať a zaknihovať významnejší úspech, prekvapiť svet či cudzie krajiny, no stále sme majstri aj v prehrávaní s absolútnymi outsidermi a ľúbime z neschopných súperov robiť hrdinov. Čo je však pozitívne, Slováci na šport a pohyb stále nezanevreli. Síce počúvame z médií ako nám rastie čoraz väčší počet ľudí s obezitou a podobne, no nie sme v kritickej situácii. Ako je zrejmé už z nadpisu článku, zaoberať sa budeme dvoma vybranými športmi - hokejom a futbalom, pretože majú u nás najväčšie zastúpenie.
Ľadový hokej je charakteristický primárne pre severnú pologuľu Zeme. Sneh, ľad a chladné počasie každoročne umožňujú v zimných mesiacoch vybehnúť do ulíc či na vodné plochy rozostaviť bránky, pripraviť si hokejky a začať hrať. Pre amatérov stačí, no čo ak ho chce niekto začať hrať profesionálne? Deti treba vychovávať odmalička, teda naučiť ich korčuľovať, používať hokejku a všetky veci s tým spojené, zaplatiť tréningy, výstroj a veľa ďalšieho. Častokrát totižto v internetových diskusiách vidno, ako sa ľudia sťažujú, že nemôžu dať svojho syna/dcéru na hokej. Prečo? Pretože niet peňazí. Následne sa to vždy zvrhne k tomu, že hrávajú iba šmatlavé deťúrence bohatých rodičov a tí šikovní nie. Priznáme sa, nevieme si toto tvrdenie overiť.
Ako národ sme v hokeji každopádne už niečo dokázali. Zúčastnili sme sa 24 svetových šampionátov najvyššej úrovne, máme jedno zlato, dve striebra a jeden bronz. Nechýbali sme ani na 6 olympiádach, odkiaľ sme však s medailami ešte nikdy neprišli a najlepšie sme skončili na štvrtom mieste. A práve majstrovstvá sveta sú každoročne najsledovanejšou a najkomentovanejšou hokejovou udalosťou u nás. Klasický obraz - búrlivé internetové diskusie, plné krčmy, vlajočky, šály a dresy všade, očakávania a podobne. Bohužiaľ, aj napriek všetkému sme počas posledných MS zažili niečo strašné. Naši reprezentanti vyhrali len jeden jediný zápas (s Talianskom) a inak sme sa strachovali a spoliehali na ostatných, aby sme po dlhom čase nezostúpili do nižšej kategórie. Moc nechýbalo, no treba spomínať, že do štvrťfinále sme sa neprebojovali už od roku 2013, čo je dlhá doba. Po skončení šampionátu vždy hokejové nadšenie a vášne ustanú a všetko ide tak ako zvyčajne.
Doposiaľ náš najväčší úspech a svetovom fóre:
NHL je pre Slovákov čoraz väčšou exotikou a na MS si nemôžeme byť istí už vôbec ničím, nehovoriac o olympiáde. Najbližšie nás čaká turnaj v Dánsku (2018) a o rok neskôr hostíme majstrovstvá sveta práve my (2019). Situácia v slovenskom hokeji je však taká, aká je a ťažko povedať, čo nás v budúcnosti čaká. Konkurovať najlepším už nedokážeme (okrem občasných víťazstiev, ktoré ospevujeme dlhé mesiace) a sme schopní dostať deku aj od Nórska. Samozrejme, každý šampionát je iný a raz sa môže i nemusí zadariť, no štatistiky hovoria jasnou rečou.
A čo naša liga? Na území Slovenskej republiky máme dokopy 60 krytých hokejových stánkov a mnoho z nich je v žalostnom stave. Disponujeme 10 000 hráčmi, z ktorých dospelých sú len dve tisícky. V porovnaní s krajinou tisícich jazier, ktorá má takmer rovnaký počet obyvateľov, sme na tom horšie. Fíni majú totižto až 75 000 hokejistov a 260 štadiónov. A čo taká Kanada? 720 000 hráčov a vyše 7600 štadiónov. Uf, to nemôžeme ani porovnávať, veď ide o kolísku hokeja.
Ešteže je Slovan v KHL, bola by škoda, ak by náš najkrajší a najmodernejší štadión zaznamenával slabé návštevy. Úprimne, ľudí viacej ťahajú mužstvá z Petrohradu, Moskvy, Magnitogorska a podobne než zo Žiliny či Trenčína...
Ani s návštevnosťou ligy to nie je žiadna sláva. Počas sezóny 2015/2016 si cestu na štadión našlo 503 468 ľudí a keď sa človek letmo pozrel na zaplnenosť jednotlivých hál, málokedy bolo vypredané. A to tie štadióny ani nie sú nejak extra veľké s obrovskou kapacitou (okrem Steel arény). Len pre zaujímavosť, česká liga mala v sezóne 2015/2016 takmer 2 000 000 návštevníkov s priemerom 5 400 na zápas. Áno, Čechov je 2-krát viacej, ale aspoň vidno, prečo je tamojšia liga väčším lákadlom pre hokejistov ako naša.
Zhrnuté a podčiarknuté, slabé výkony reprezentačného Áčka, nemastná-neslaná návštevnosť našej najvyššej súťaže, zlý stav štadiónov, malý počet kvalitných hráčov, NHL ako väčšia exotika a podobne. Slovenský hokej potrebuje riadnu facku, aby sme naň opäť začali byť hrdí a tešili sa nielen na zápasy MS, ale aj na domácu ligu.
Je to ako na hojdačke, raz sa zadarí:
Inokedy sme na tom až tak zle, že nám ani tú hymnu nezahrajú:
A teraz prejdime k najpopulárnejšiemu, najrozšírenejšiemu a najhranejšiemu športu na celom svete. Áno, je to futbal. Jednoduchá hra, ktorá sa dá hrať takmer za každého počasia a v hocakom prostredí (na rozdiel od hokeja). Hrávali sme ho na hodinách telesnej výchovy v škole, na ulici, kdesi na lúke, na betóne, na záhrade, v dome, na námestiach, jednoducho všade, kde bol rovný povrch. Treba ešte aj bránky, no na ne stačili buď topánky symbolizujúce tyčky, poprípade kamene a hocičo iné, čo vietor neodfúkol. Brvno bolo, dajme tomu, kdesi po prsia. Najtučnejší šiel do bránky, lopta vyzerala akoby ju vytiahli z najposlednejšej žumpy... veď poznáte to. Mnohým mladým chlapcom však prirástol k srdcu a chceli sa ním zaoberať aj v neskoršom veku. A tak začali navštevovať svoje prvé dedinské a mestské kluby (žiacke a prípravkárske kategórie) a následne sa postupom do dorastu začala tvoriť sito na tých ambicióznejších a schopnejších a slabších. Tí, čo stratili chuť alebo vôbec čas na futbal, končili, no mnohí sa prebojovali aj do mužských kategórií snívajúc o prestupe do lepšieho a väčšieho klubu, kde by hrávali zápasy pred veľkými množstvami divákov.
Postupom času ide úroveň tohto športu na Slovensku hore. Stáva sa ešte viacej populárnejším ako bol doteraz, ľudia radi chodia na zápasy veľkoklubov do zahraničia, nepohrdnú príjemným večerom pred telkou sledujúc pekný zápas a podobne.
Čo naša najvyššia liga? Podobne ako pri Tipsport lige, aj Fortuna liga má svoje muchy. Vždy sa nájdu húfy ľudí, čo na ňu nadávajú a radšej sedia doma a nikdy na ten štadión neprídu. Kedysi bola dobrou výhovorkou nasledovná veta: "Nemáme dobré štadióny, chýba nám kultúrnejšie prostredie...". Našťastie veľa našich štadiónov si prešlo rekonštrukciou a teraz ponúkajú oveľa väčší komfort. Ako príklad môžeme spomenúť štadióny v Trnave, Senici, Poprade, Dunajskej Strede a aktuálne sa buduje aj slávne Tehelné pole v Bratislave. Veľa z nich sa tak dočkalo obnovy, no aj tak návštevnosť nie je ideálna. Teraz sa zasa ľudia vyhovárajú, že kvalita je veľmi zlá. Samozrejme nemôžeme konkurovať svetových superligám, kde sa točia gigantické peniaze. Máme svoju skromnú súťaž a nikdy nie je na škodu zobrať sa a ísť pozrieť miestny klub. Pozrime sa, ako to funguje na dedinách. Tamojší hráči sa tam futbalom neživia, prídu z práce si zatrénovať a cez víkend sa pozbierajú, aby odišli na zápas. A ľudia ešte stále na podobné zápasy chodia. Niekde je ich pomenej, niekde viacej, no chodia, a to je hlavné. Človek si tak počas zápasu môže pokecať s priateľmi a inými ľuďmi, dať si niečo pod zub a na pitie, porelaxovať a podobne. Bohužiaľ, mnoho ľudí si nedokáže nájsť čas a radšej ho investujú iným aktivitám. Potom večer zapnú internet a na všetko ponadávajú, ako to stojí za hovno.
Aj naša najvyššia liga kedysi zaznamenávala oveľa väčšie návštevy, no vyzerá to tak, že za posledné sezóny sa darí viac:
Futbal je však o nás na veľkom vzostupe. Mimoriadne sa darí našej mužskej reprezentácii a nezaostáva ani kategória U-21 predvádzajúca fantastické výkony. Po dlhých rokov, odkedy sme sa osamostatnili sa nám prvý mega úspech dostavil v roku 2010, kedy sme sa kvalifikovali na majstrovstvá sveta vo futbale do Južnej Afriky.
A keď už sme pri tom, odbočíme na chvíľku. Pojem "majstrovstvá sveta vo futbale" je niečo ohromné. Ide o obrovskú športovú udalosť, ktorá má oveľa väčšiu sledovanosť ako samotné Olympijské hry (nehovoriac o MS v hokeji). Konajú sa pravidelne každé 4 roky pritiahnu na štadióny i k televíznym obrazovkám stovky miliónov ľudí. Žiadna iná udalosť sa s MS nemôže rovnať. Ani taký Super Bowl, ktorý raz predčil aj zápas Manchester City a Chelsea. Aby sme boli konkrétnejší, majstrovstvá sveta vo futbale v roku 2014 sledovalo po celej Zemi neuveriteľné 3,4 miliardy ľudí! Finále Nemecko - Argentína malo celkom 1 000 000 000 sledovateľov. Niečo neuveriteľné. Na samotné štadióny si vtedy našlo cestu 3 400 000 ľudí s priemerom 53 000 na zápas.
Zároveň ide o vynikajúcu reklamu pre každú krajinu, ktorá sa sem prebojuje. Aj keby mužstvo nevyhralo ani jeden zápas, nastúpiť na tomto podujatí, zaspievať si hymnu pred celým svetom je niečo neskutočné a parádne. Našim mužom sa do doteraz podarilo iba raz, no veríme, že nie poslednýkrát.
V roku 2016 prišiel ďalší úspech - kvalifikovali sme sa na majstrovstvá Európy (Francúzsko), kde sa nám podarilo postúpiť zo skupiny, no stroskotali sme na silnom Nemecku. Nevadí, bolo super. Opäť, mimoriadne sledovaná udalosť, urobili sme si dobrú reklamu nielen v Európe.
Futbal je jednoducho fenoménom, ktorý poznajú všade. Ľudia sledujú zápasy, bavia ich, kontrolujú rebríčky a tabuľky, porovnávajú sa a sú hrdí na svoju krajinu. Pre zaujímavosť, Slovensko sa dnes (jún 2017) nachádza na 21. mieste rebríčka FIFA (Česi sú napríklad na 44. pozícii).
Nezabúdame ani na skvelé úspechy Petra Sagana a mnohých ďalších našich športovcov, no povedzme si úprimne, medzi top športy u nás patrí už spomínaný hokeja a futbal. Samozrejme sa tešíme ja z úspechov z iných odvetví, pretože každá medaila i každý úspech je pre našu malú krajinu dôležitý.
Na záver nechávame aj priestor pre váš názor.
