"Človek - bytosť hľadajúca zmysel."
Jeden z najväčších mysliteľov všetkých čias, mnohými považovaný za otca západnej filozofie, ktorý výrazne ovplyvnil kresťanstvo, renesančné umenie a vznik modernej európskej civilizácie.
Roku 449 pred n. l. po drvivej porážke perzských hôrd a uzavretí Kalliovho mieru, získavajú majestátne Atény spomedzi gréckych miest výsostné postavenie hegemóna. S nenávisťou a škrípajúcimi zubmi tomu prihliada susedné kráľovstvo Sparta, ktoré otvorene odmieta myšlienku národnej jednoty. Dlhotrvajúce napätie medzi spiacimi obrami nakoniec vyvrcholí v roku 431 pred n. l. bratovražednou peloponézskou vojnou. Uprostred tohto vojnového besnenia prichádza na svet chlapec, ktorého meno sa nezmazateľne zapíše do svetových dejín. Budúci filozof, s pôvodným menom Aristokles sa narodí do jednej z najvýznamnejších aténskych rodín. Podľa povesti sa zrodí z nepoškvrneného počatia za prítomnosti božích bleskov. Jeho otec Ariston sa totiž pokúsi násilne zmocniť svojej tehotnej manželky Periktióny, od tohto zámeru však upustí, keď ho v sne navštívi boh svetla Apollón a zvestuje mu správu, že so svojou ženou nemôže zdieľať lôžko do chvíle, kým mu neporodí syna. Krátko na to, čo jeho potomok oslávi tretie narodeniny, Ariston z neznámych dôvodov zomiera. Často svojho syna upozorňuje na vznešený pôvod, odvolávajúci sa na aténskeho kráľa Kodra a panovníka Messénie Melantha. Aj manželka Periktióna sa pýši bohatým rodokmeňom. Údajne má byť vzdialenou príbuznou slávneho antického básnika a zákonodarcu Solóna.
Vznešená aristokratka sa tak stáva vdovou a zostáva sama so štyrmi deťmi (Aristokles, Adeimantos, Glaukón a Pótóné). Po mnohých žiadostiach k sňatku nakoniec prikývne svojmu strýkovi Perylampovi, aténskemu vyslancovi v Perzii. Ten sa o nevlastného potomka poctivo stará a zaistí mu kvalitné vzdelanie, ako sa na plnoprávneho aténskeho občana patrí. Už od útleho veku tak chlapec snaživo trénuje dušu i telo, jeho učiteľmi sú najvýznamnejší myslitelia vtedajšej doby, ktorí vyzdvihujú študentovu neobvyklú bystrosť a zdržanlivosť: „prvé roky jeho mladosti boli naplnené tvrdou prácou a láskou k štúdiu“. Mladý Grék si osvojuje gramatiku a hudobné nástroje rovnako dobre ako gymnastiku a zápasenie. Pri prvom tréningu mu jeho zápasnícky mentor z dôvodu jeho robustnej postavy vymyslí meno Platón, čo v preklade znamená „veľký“ alebo „mohutný“. Talentovaný žiak taktiež navštevuje kurzy filozofie, kde sa stretáva so slávnym aténskym mysliteľom a moralistom Sokratom. Platón zapôsobí na významného politika natoľko, že sa v nasledujúcich rokoch stáva jeho najvernejším žiakom a s nadšením prijíma všetky pokrokové myšlienky a vedomosti. Záujem javí najmä o mravné problémy, podstatu dobra a objasnenie „zmyslu“ všetkého na tomto svete. Hlavným prínosom Sokratovej a Platónovej filozofie je skutočnosť, že sa odvracia od božích pralátok (voda, oheň, vzduch, zem) a príčin stvorenia sveta. Miesto toho zameriava svoju pozornosť ku človeku samotnému, jeho životu, mravným hodnotám a skrytým pohnútkam, čím zároveň vytvára základy západného kritického myslenia.
Medzitým sa Grécko stále zmieta v krvavom vojnovom konflikte. Aténam sa na začiatku darí vybojovať dôležité víťazstvá a pomaly tlačí Spartu k mierovým dohodám. Určitá skupina demokratov na čele s pyšným a ctižiadostivým stratégom Alkibiadesom však stále podnecuje oba štáty k ďalším bojom. Tento bezohľadný veliteľ a zároveň bývalý Sokratov žiak niekoľkokrát, často za veľmi podivných okolností, zmení súperiacu stranu. Má rovnako aj leví podiel na vyvolaní záverečnej fázy peloponézskej vojny, v ktorej mocné Atény prídu o všetko. Stane sa tak roku 405 pred n. l. pri Aigospotame, kedy spartská flotila nečakane vypláva smerom k aténskym lodiam zakotveným na brehu pláže. Celkom nepripravená a obkľúčená armáda sa tak stáva ľahkým cieľom, stovky mŕtvych tiel padajú do Egejského mora a pach ich krvi priťahuje nenásytných žralokov. Mnohí v snahe zachrániť sa odhadzujú zbrane a vydávajú sa na milosť nepriateľovi, ten však nemá zľutovanie a 4000 zajatcov nechá bezcitne popraviť. Skaza pyšných Atén je dokonaná, kedysi demokratickému a hrdému štátu je nanútená oligarchická vláda 30 tyranov, rovnako musí zbúrať svoje opevnenia, vydať všetky lode a podriadiť vojsko spartskému veleniu.
Výsledok samotnej vojny má však nedozierne následky aj pre Platóna a predovšetkým jeho učiteľa Sokrata. Ten sa po oslobodení Atén a obnovení demokracie stáva hlavným vinníkom popráv, teroru a obmedzovania práv, ktoré tu spôsobila prospartská vláda vedená jeho niekdajšími študentmi. V roku 339 pred n. l. je tak veľhlasný filozof obvinený zo „zrady, neuznávania božstiev, z viery falošnej modly a mravného kazenia mládeže“ a odsúdený k trestu smrti vypitím jedovatého bolehlavu. Samotný Platón sa zúčastní Sokratovho súdu a svedomito spisuje priebeh celého procesu do svojich troch slávnych dialógov: Obrana, Kritón a Faidón. Vyniká v nich filozofova geniálna obhajoba, ktorá je považovaná za jednu z najlepších v dejinách antickej justície. Sokrates je však i cez svoju snahu, argumenty a rečnícky zápal nakoniec odsúdený. Tesne pred jeho popravou Platón ochorie a nestihne sa tak so svojím obľúbením učiteľom rozlúčiť. Preukáže mu ale najvyššiu možnú službu a zachová jeho myšlienky a celoživotný odkaz budúcim generáciám. Krátko na to opúšťa na nejaký čas Atény a vydáva sa na dlhú cestu po Itálii, navštívi tiež Sicíliu, Egypt a Kyrény, kde zbiera nové poznatky a vedomosti. Do rodného mesta sa vráti až o 12 rokov neskôr, aby tu založil filozofickú školu „Akadémia“, ktorej meno je odvodené od ochrancu posvätného hája Akadémosa. Na tejto škole následne vyučuje filozofiu a matematiku, pričom sa stáva učiteľom takých mysliteľov, akými sú Aristoteles, Diogenes, Speusippos či Xenokrates. Pokrokové myšlienky a názory robustného starca sa čoskoro stávajú uznávanými aj za hranicami Atén, čoho si všimne tyran zo Syrakusa Dyonýsos ll. a žiada filozofa, aby ho učil. Platón neváha, za cieľom nových skúseností a poznatkov opúšťa akadémiu a vydáva sa za panovníkom na Sicíliu. Márnivý vladár ale nemôže vystáť názory svojho hosťa a skutočnosť, že je bystrejší ako on sám. Pri jednej z mnohých hádok necháva rozzúrený tyran starého učenca zatknúť a bez váhania predať do otroctva. Vyčerpaného a na pokraji smrti, ho v Kyrenách zachráni až jeden z jeho nadšených obdivovateľov.
"Kto sa stará o šťastie iných, nachádza svoje vlastné šťastie."
Platón je však i cez svoj nespochybniteľný prínos európskej civilizácii z dnešného pohľadu kontroverznou postavou. Rovnako ako jeho učiteľ Sokrates, aj on je zarytým odporcom demokracie. Na prvé mesto totiž stavia ľudský rozum a vláda vzdelaných odborníkov je podľa neho prínosnejšia než vláda demokratov. Otrokov považuje len za obyčajný majetok, ktorému nepatria žiadne práva živej bytosti. V jeho víziách ideálneho štátu by neexistovali manželstvá a deti by boli vychovávané vládou a jej inštitúciami. Právo na potomkov by mali len statní a zdraví jedinci, pričom telesne či duševne postihnutí ľudia by boli bez milosti zahubení. Na druhú stranu je však Platón, na rozdiel od svojho žiaka Aristotela, ktorý ženy považuje za menejcenné, k nežnejšiemu pohlaviu zhovievavejší: „Ženy majú rovnakú prirodzenosť ako muži a môžu vykonávať rovnaké úlohy. Preto by sa im malo dostávať rovnakej výchovy“ píše filozof vo svojich spisoch. Robustný starec tiež navrhuje, aby sa ženy mohli zúčastňovať olympijských hier a mali právo ako ich mužské náprotivky súťažiť nahé. Učenec rozdeľuje lásku na dva „prúdy“ – nebeskú a nízku. Pri nebeskej láske je do seba dvojica zamilovaná duševne, bez ohľadu na fyzickú krásu, pričom pri „nízkej“ ide iba o sexuálne uspokojenie. Nebeskej láske sú ale podľa Platóna schopní len muži „Iba tí mladí ľudia, ktorí sa telom i dušou upísali láske k mužom, stanú sa neskoršie štátnikmi“ tvrdí filozof v knihe Hostina. Legendárny učenec sa dožil pomerne vysokého veku 82 rokov. Niektorí historici uvádzajú, že zomrel na následky prehnaného hodovania na svadobnej hostine. Podľa iných zdrojov filozof skonal v posteli, keď mu mladé trácke dievča hralo na flautu. Rímsky kresťanský historik Tertullianus zas prisudzuje Platónovi najmenej poetickú, celkom obyčajnú smrť v spánku.
"Múdry človek netvrdí nič, čo by nevedel dokázať."
Filozof má aj po svojej smrti nedozerný vplyv na západnú kultúru. V staroveku na jeho myšlienky nadväzuje platonizmus, ktorý neskôr ovplyvní aj kresťanské myslenie. Stredné dialógy ako Parmenides (o ideách), Štát či Faidros (o kráse, láske a ideách) podstatne pôsobili na obdobie humanizmu a neskôr aj na mysliteľov novoveku. V súčasnosti je známy aj vďaka spisom o legendárnej ostrovnej civilizácií Atlantída.
