Jeden z najväčších gréckych, ale i svetových filozofov.
„Viem, že nič neviem“ známy citát od človeka neobyčajných schopností, ktorý sa stal vďaka svojim pokrokovým úvahám a myšlienkam otcom západnej filozofie.
Píše sa rok 500 pred. n. l., grécko-perzské vojny sa pomaly blížila ku koncu a pyšné Atény sa spoločne so Spartou stávajú hegemónnymi mestskými štátmi. Za vzostupom „námornej veľmoci“ stojí významný politik a rečník Perikles, ktorý zavádza do Atén nové demokratické reformy, podporuje architektúru i vzdelanie, určuje stále platy a zavádza žoldnierske vojsko. Mier a prosperita však netrvá dlho, myšlienka gréckej jednoty sa rozplynie po vypuknutí bratovražednej peloponézskej vojny. Do týchto temných časov sa roku 470 pred n. l. narodí Sokrates, ktorý zohral jednu z najdôležitejších úloh v dejinách filozofie. Ako syn kamenára a pôrodnej babice navštevuje v mladosti gymnázium, kde sa mu dostane vzdelanie hodné aténskeho občana. Vo voľnom čase sa zaoberá hudbou, gramatikou, geometriou a aritmetikou. Po štúdiu sa učí na obraz svojho otca kamenárskemu remeslu, podľa gréckeho zemepisca a cestopisca Pausaniás je Sokrates dokonca autorom zvodných Charitiek (dcér boha Dia), ktoré boli vystavené v samotnej Akropole. Mladý Aténčan však skoro zistí že práca s kameňom ho duševne nenapĺňa, rozhodne sa preto opustiť zamestnanie a navštevovať prednášky vtedajších filozofov. Keď však zisťuje že pozorovanie božích pralátok (voda, oheň, vzduch, zem) ľuďom neprináša vo svojej podstate žiaden mravný úžitok, stáva sa opakom prírodných filozofov a začína skúmať človeka, jeho život, mravné hodnoty a pohnútky.
"Skutočná múdrosť je poznanie vlastnej nevedomosti."
Pokojné obdobie končí pre Sokrata vypuknutím vyššie spomínanej Peloponézskej vojny, kde sa ako hoplit zúčastňuje krvavých bitiek pri mestách Anfipoly, Delio a Potideya. O jeho statočnosti a sile hovorí v Platónovom dialógu Symposion, ťažkoodenec Alkibiadés, ktorý s „filozofom“ bojoval v roku 432 pred n. l. o prístav na severe Grécka. Sokrates vraj odrážal nápor nepriateľov od zraneného spolubojovníka a neopustil ho, dokým neprišli posily. Pred bitkou často „pokojne hľadel na priateľov i nepriateľov, dávajúc každému na zreteľ, že pokiaľ sa ho niekto dotkne, bude sa veľmi rázne brániť.“ Neúspešných bojovníkov neodsudzoval ani nezhadzoval, ba naopak – vyjadroval sa veľmi kriticky ku trestom smrti pre porazených či dezertérov. Počiatočné úspechy vojny a optimizmus periklovskej doby však netrvali dlho. Roku 430 pred n. l. najkrajšie mesto starovekého Grécka zasiahne boží hnev v podobe morovej epidémie. Tisíce talentovaných a schopných mužov vrátane Periklesa zomiera v obrovských bolestiach na lámavosť ciev a s tým spojené podkožné krvácanie.
"Chcem od žiaka viac, ako peniaze. Chcem, aby žil tak, ako ho učím."
No ani v týchto ťažkých časoch nezostal Sokrates stranou. Po hrdinskom víťazstve Aténskeho loďstva nad Spartou u Arginúskych ostrovov, mesto obvinilo šiestich veliteľov, že zanedbali svoju povinnosť a neučinili všetko pre záchranu svojich druhov. Vtedy „veľký filozof“ verejne vystúpil (ako člen rady Prytanov) proti tomuto obvineniu a poukazoval na rozpor s princípmi aténskeho práva. Žaloba a rodiny pozostalých však chceli docieliť svojho, a tak začali s vyhrážkami, že členov rady zahrnú spoločne s vojvodcami do obžaloby. I keď politici jeden po druhom ustupovali, Sokrates ako jediný pokračoval v proteste a odmietal nezákonný súdny proces. I cez jeho snahu, argumenty a rečnícky zápal boli nakoniec všetci veliteľa uznaní vinnými a popravení. Mnohí vtedajší učenci ocenili jeho nezlomný charakter a silné morálne kvality. Sokrates svojich oponentov často prostredníctvom otázok, analýz a rozhovorov privádzal k tomu, že museli uznať nesprávnosť svojich tvrdení a tým aj svoju nevedomosť. Tieto dialógy boli založené na podrobnom rozoberaní určitého názoru, pretože ak chce človek niečo tvrdiť, musí to vedieť aj logicky zdôvodniť.
"Najpriamejšia cesta k sláve je tá, keď sa človek snaží byť naozaj taký, za akého chce byť pokladaný"
Roku 403 pred n. l. sa Sokrates opäť aktívne stavia na odpor, tentoraz proti spartskému kráľovi Lysandrovi, ktorý po dobytí Atén zrušil demokratickú ústavu a nanútil obyvateľstvu oligarchickú vládu tridsiatich tyranov. Filozof verejne odsudzuje ich činnosť a s ňou spojené politické čistky (poprava 1 500 odporcov) čím sa vystavuje smrteľnému nebezpečenstvu. Noví vladári mu pod trestom smrti prikazujú, aby prestal s rečníckymi prejavmi a výučbou mládeže. I cez hrozby hlavného tyrana Kritiása (bývalý Sokratov žiak) však neposlúchne, oligarchovia sa preto pokúšajú Sokrata zapliesť do svojej špinavej politickej hry a nariadia mu, aby s ďalšími štyrmi mužmi napadol a zabil obchodníka Leonta zo Salaminy. Uznávaný filozof však niečo také rázne odmietne, nezradí svoje morálne hodnoty a necháva sa uväzniť v temnom aténskom žalári. Každodenný teror, obmedzovanie práv a popravy ale nezostanú nepotrestané. V Pireu sa na odpor proti vláde tridsiatich postavili stovky ozbrojených demokratov, ktorí demagóga Kritiása v zápale hnevu dobodali na námestí. Túto príležitosť využil generál Thrasybulus a v Aténach opäť obnovil demokraciu. Po vyhostení alebo popravení tyranov bola vyhlásená všeobecná amnestia, ktorá mala dopomôcť pri „znovuzrodení“ mestského štátu.
"Drž sa práce, na ktorú stačíš, a nepúšťaj sa do takej, ktorá prevyšuje tvoje sily a schopnosti"
Začal sa tak druhý zlatý vek Atén sprevádzaný budovaním chrámov, amfiteátrov, obetných oltárov či gymnázií. Sokrates kultúrny rozmach Atén obdivoval, kládol si ale otázku, či sa spoločnosť pri zvelebovaní mesta stáva lepšou a ušľachtilejšou. V tomto období zastával spoločenské funkcie v rade 500. a ako člen Prytanov, bol známy svojou nepodplatiteľnosťou a dôsledným dodržiavaním povinností. Málokto vie, že mal za sebou dve manželstvá, jeho prvou ženou bola Mirta a druhou Xantipa, ktorá mu porodila tri deti. Sokrates pôsobil v Aténach ako moralista, politik, filozof a učiteľ, za svojho života otvorene odsudzoval demokratické zriadenie a pokúšal sa o jeho reformu. Do nepriaznivého svetla ho stavala aj minulosť spojená s tromi bývalými tyranmi, ktorí boli zároveň aj jeho žiakmi. Všeobecne sa vedelo, že Sokrates bol kedysi blízky priateľ s Charmidom, Akibiadésom či dokonca so samotným Kritiásom. Všetci z menovaných už boli dávno mŕtvi, no mesto, pamätajúce si hrozný teror a útlak, stále volalo po pomste.
"Kto chce hýbať svetom, musí pohnúť najskôr sám sebou."
Proti Sokratovi vzniesli obvinenia traja muži: Anytus, zámožný Aténčan a zároveň hlavný predstaviteľ remeselníkov a politikov, Melétos, mladý náboženský fanatik a Lykón, skúsený rečník. Podľa historikov bol filozof obvinený z „neuznávania božstiev, ktoré uznáva obec, z viery falošnej modly a mravného kazenia mládeže.“ Skutočným zmyslom obvinenia bol však cieľ, aby Sokrates zanechal svoje provokatívne prejavy a zároveň tak preukázal, že nová vláda má pevnú ruku v otázkach zákona a poriadku. Stačilo aby Sokrates uznal vinu, no ten sa rázne hájil a dokonca poučoval svojich žalobcov, prehlásil „že samotný boh ho zoslal, aby sa venoval filozofii a aby ju učil.“ Keď sa ho na konci sudca opýtal, aký trest by mal dostať, odpovedal smiešnym návrhom pokuty vo výške 30 nim. Rozhnevaný sudca však nesúhlasil a vyriekol najhorší možný rozsudok, smrť vypitím čaše bolehlavu. Sokrates však trval na tom, že jeho činnosť je pre Atény prospešná, prehlásil, že vyučoval a jednal na základe svojho najčistejšieho svedomia. Na jeho obranu povstane i Platón, no keď začne hovoriť, stráž ho donúti opustiť súd. Podľa aténskeho zákona mal byť rozsudok vykonaný behom týždňa, no náboženská slávnosť, kedy sa na ostrov Délos vypravila posvätená loď, zdržala trest o celý mesiac (dokým neprebehol obrad v Apolónovom chráme, nemohol byť v Aténach nikto popravený).
"Radosť musíme čerpať zo seba, nie z iných."
Sokrates sa medzitým vo väzení obklopí priateľmi, učencami a rodinou. Vysvetľuje im, že smrť nie je nič viac než len prechod do lepšieho života a že jediným dobrom pre človeka môže byť poznanie a jedinou záhubou nevedomosť. V osudný deň po západe slnka navštívi Sokrata v cele žalárnik a podáva mu čašu s jedom. Filozof požiada ženy, aby odišli z väzenia a neboli tak svedkami jeho smrti. Ešte poslednýkrát sa naje, umyje a rozlúči s prítomnými. Keď vypije jed, jeho žiaci začnú hlasno nariekať, no Sokrates ich napomenie: „Takto sa správajú muži? Ženy som poslal preč, aby k takýmto scénam nedošlo. Plánoval som zomrieť v dôstojnom tichu, a vaše slzy ma teraz nútia žartovať“. Potom sa ešte chvíľu prechádza, keď bylina začne pôsobiť a nohy mu vypovedajú službu, z posledných síl si ľahne na lôžko a čaká na smrť. Aténčania si však skoro uvedomili šialenosť svojho činu, na znak smútku sa na určitý čas uzatvorili gymnázia a rečnícke sály. Žalobcovia boli bez milosti popravení alebo poslaní do vyhnanstva. Ako spomienka na „veľkého filozofa“ sa postavila kolosálna kovová socha, ktorá si našla miesto na najvyššom piedestáli v miestnosti pre slávnostné sprievody. Samotný Sokratov životný udeľ popísal veľmi krátko, ale o to výstižne rímsky politik a rečník Cicero: „bol prvý, kto filozofiu zniesol z neba, udomácnil ju v mestách a priviedol do ľudských domov.“
