V USA vedú deti k vlastenectvu už odmalička.
Nikdy som sa veľmi nestotožňovala so slovným spojením „hrdá Slovenka“. Témy vlastenectva a hrdosti na rodnú krajinu mi boli cudzie. Pripisujem to jednak tomu, že nás o tom v škole veľa neučili, a jednak ma k tomu neviedli ani doma. Keď som dospela, mala som pocit, že tieto témy aj tak vždy „unesú“ rôzne nacionalisticky orientované politické zoskupenia, s ktorých názormi som nesúhlasila.
Vnímala som sa skôr ako scestovaná svetová občianka, ktorej by sa za rodnou krajinou, jej spôsobom života a tradíciami určite v cudzine necnelo. No po roku a pol za oceánom vo mne plamienok vlastenectva predsa len začal tlieť. Nie je to len o tom, že mi chýba rodina a priatelia na Slovensku, cítim akúsi väčšiu spolupatričnosť s rodnou krajinou.
Myslím si, že ma trochu ovplyvnilo aj to, ako vlastenectvo vnímajú v USA. Hrdosť na svoju krajinu sa nemeria ľahko, no podľa rôznych prieskumov je 60 až 80 % obyvateľov hrdých na to, že sú Američania. Ako je to možné? Zistila som, že deti tu k pozitívnemu vzťahu k vlastnej krajine vedú už odmalička. Robia to hravou aj menej hravou formou, a nie so všetkými spôsobmi sa úplne stotožňujem.
Deti poznajú vlajku aj politikov
Prvé, čo ti v bežnom americkom susedstve udrie do očí, sú americké vlajky, ktoré visia na domoch. Nemajú ich všetci, no je to bežná vec. Ako vyzerá americká vlajka a čo je na nej, sa deti učia už v predškolskej triede. Každý ju vie nakresliť. Takisto sa učia a kreslia aj ďalší symbol Spojených štátov – bielohlavého orla. Dcéra dvoch Slovákov teda skôr spoznala americkú vlajku než slovenskú a ja som pri tom cítila mierne zahanbenie.
Už v prvom ročníku na hodinách spoločenskej náuky otvárajú politické témy. Deti sa učia, kto je starosta ich mesta, guvernér štátu, v ktorom žijú, a tiež, kto je prezident Spojených štátov. Vo veľmi základnej forme zisťujú, čo ktorý z nich robí, a potom si ich nakreslia.
Kresby týchto troch politikov som si na pamiatku aj odfotila a prikladám ich do galérie. Spoločenské alebo národné povedomie tak v deťoch budujú od útleho veku, čo vnímam ako prospešné. Jedna vec ma však šokovala. Asi po roku som sa dozvedela, že každé ráno s rukou na srdci v škole recitujú sľub vernosti vlajke Spojených štátov (po anglicky pledge of allegiance, pozn. red.). V preklade znie približne takto:
„Sľubujem vernosť vlajke Spojených štátov amerických a Republike, ktorú reprezentuje, jednému Národu pod Bohom, nerozdeliteľnému, so slobodou a spravodlivosťou pre všetkých.“
Sľub je štandardný školský rituál zhruba od roku 1920. Vetu o „národe pod Bohom“ pridal prezident Eisenhower počas Studenej vojny – ako kontrast k ateistickému komunistickému režimu. Väčšina štátov musí podľa zákona vyčleniť čas na sľub vlajke. Nikto však študentov nemôže nútiť sľub povedať. Kto nechce, môže mlčať, prípadne odísť z triedy. Konkrétne v Texase na to však ešte žiaci potrebujú súhlas rodiča.
Deti vedú aj k tomu, aby si vážili a rešpektovali svojich „hrdinov“. Do tejto skupiny patria okrem vojnových veteránov aj hasiči, policajti či lekári. Raz ročne pre nich v dcérinej škole pri príležitosti Dňa veteránov organizujú obed, kam pozývajú členov rodín, ktorí pracujú alebo v minulosti pracovali v týchto profesiách. Veľký sviatok je tiež Memorial Day, keď si Američania pripomínajú vojakov, ktorí padli vo vojne. No a oslavy, ktoré tu vypuknú 4. júla, ani nemusím opisovať, tie sú zo všetkých najbúrlivejšie.
Hrdí Texasania
Ďalšia veľká téma je hrdosť na svoj štát. V Texase sú ľudia mimoriadne hrdí na to, že sú Texasania. Dôvod je najmä historický. Texas je jediný americký štát, ktorý bol na pár rokov (1836 – 1846) samostatnou republikou. Teraz si hovorí „lone star state“ (štát osamelej hviezdy, pozn. red.).
V Houstone každý rok oslavujú Go Texan Day, čo je oficiálny začiatok rodeo sezóny. V meste organizujú trojtýždňovú výstavu poľnohospodárstva, rodea a kovbojských tradícií. Vlani sme sa išli pozrieť a bol to bizarný zážitok. Ľudia prišli v klobúkoch a kovbojských čižmách a keď sa v talentovej šou niekto rozhodol zaspievať americkú hymnu, všetci sa bez váhania postavili a dali si ruky na srdce.
Okrem amerického či texaského patriotizmu tu však pozorujem ešte ďalší – český a slovenský. V Houstone máme skvelú česko-slovenskú komunitu. Združuje sa okolo českého centra, ktoré zároveň funguje ako múzeum. Česi majú v Texase bohatú prisťahovaleckú minulosť, v niekoľkých vlnách sem prichádzali v druhej polovici 19. storočia. České centrum ochotne prichýlilo aj Slovákov a dnes pre krajanov organizuje rôzne akcie.
Máme spoločné grilovačky, vianočný večierok s Mikulášom, fašiangy, stretnutia na pláži či na pive. Česi aj Slováci sa tiež každý rok zúčastňujú na festivale slovanského dedičstva. Kedysi by ma na takéto podujatie nikto nedostal. Teraz tam idem robiť dobrovoľníčku, dcéru navlečiem do folklórnej sukne a s kapelou si pospevujem ‚Neďaleko od Trenčína‘. Vnímam, že pre všetkých ľudí, ktorí na tieto akcie chodia, je dôležité zostať v spojení s rodnou krajinou a zdieľať to s ostatnými.
Američania však nie sú hrdí len na fakt, že sú Američania. Radi sa pochvália, že ich praprababička bola z Československa, hoci po česky vedia maximálne „jak se máš“. Vôbec im to nevadí, cítia sa s tou krajinou spätí, pátrajú po svojich koreňoch a chcú poznať tradície a zvyky. Preto si myslím, že v tom veľkú úlohu zohráva práve fakt, že ich k tomu doma aj v školách vedú odmalička.
Američania mi ukázali, že puto k rodnej krajine si môžeš budovať rôznymi spôsobmi. Je to pre mňa nová skúsenosť, ale hovorím si, že nasať trocha amerického sebavedomia a hrdosti deťom neuškodí. Ja sa budem snažiť, aby si – hoci na diaľku – vytvárali vzťah aj k Slovensku.
