Mladá generácia mení najobľúbenejší americký sviatok. O Dni vďakyvzdania chce počuť viac pravdy ako mýtov.
Posledný novembrový štvrtok patrí v USA oslavám Dňa vďakyvzdania. Pre Američanov je to vzácny deň. Precestujú veľké vzdialenosti, aby sa stretli s rodinou a pri slávnostnej večeri sa poďakovali za čokoľvek, čo považujú za dôležité. Chýba mu gýčová výzdoba a darčeky, no napriek tomu ho podľa prieskumov oslavuje viac ľudí ako Vianoce. Keďže ide o sekulárny sviatok, často si ho osvoja aj imigranti z iných krajín, vrátane nás.
Deň vďakyvzdania je pre mňa iný v tom, že nijako výrazne necítim jeho príchod. Halloween a Vianoce sú v obchodoch už od leta, čiže v novembri som nimi dávno presýtená. Deň vďakyvzdania však nemá svoju typickú výzdobu ani špeciálnu príchuť či vôňu. Málokto si pred dom postaví nafukovacie moriaky – hoci už aj to som videla. Tento deň sa len zrazu nenápadne votrie medzi strašidelný Halloween a ligotavé Vianoce. Aj samotných Američanov som počula hovoriť, že vďakyvzdanie pre nich nie je sviatok konzumu.
Američania chcú byť s rodinou
Deti majú v školách týždňové prázdniny, aj preto je toto obdobie rušné pre leteckú a automobilovú dopravu. Nedeľa po týchto oslavách je z pohľadu cestovania najvyťaženejší deň v roku. Američania sa presúvajú najmä za rodinou. Takmer každá mama, s ktorou som sa o tom rozprávala, mi povedala, že na Deň vďakyvzdania zostávajú doma alebo navštívia príbuzných. Na dovolenky chodia skôr počas Vianoc.
Najdôležitejšia súčasť všetkých osláv je večera. Hlavná hviezda je, samozrejme, moriak. Obchody majú vonku tabuľu, na ktorej odpočítavajú dni, odkedy si ich ľudia môžu nakúpiť. Okrem moriaka pripravujú mäsovú omáčku, chlebovú plnku, zemiakovú kašu, sladké zemiaky, brusnicovú omáčku, zelené fazuľky, buchtičky a ako dezert nesmie chýbať koláč – buď tekvicový alebo jablkový, prípadne s pekanovými orechmi.
Vlani som šla na nákup asi dva dni pred Dňom vďakyvzdania. Parkovacie miesto som
hľadala niekoľko minút a v supermarkete som sa ledva dostala k tomu, čo som
potrebovala. Bola som pri koreninách, keď ma oslovila slečna, či nepotrebujem pomoc. Najprv som nerozumela, s čím mi chce pomôcť. „S výberom korenín,“ ozrejmila mi.
Poďakovala som a poradkyňa s koreninami oslovila ďalšieho zákazníka. Vtedy som si uvedomila, že toto je deň, keď Američania doma asi naozaj varia. A ak náhodou nie, v obchode si kúpia už hotové jedlo. Predsa len, sú to majstri v uľahčovaní si života.
V USA majú v tento deň rôzne tradície. Tí aktívnejší si ráno idú zabehať 5 alebo 10-kilometrový beh, takzvaný „morčací klus“. Iní zasa strávia deň pred telkou, kde si pozrú každoročný sprievod, ktorý organizuje obchodný dom Macy's alebo zápas v americkom futbale. Tradície neobchádzajú ani Biely dom. Prezident USA vždy „omilostí“ jedného alebo dvoch moriakov. Počas večere potom každý za niečo poďakuje. Táto časť sa mi páči najviac. Aj keď, skutočný príbeh Dňa vďakyvzdania nie je až taký romantický.
Nebolo to priateľstvo, ale spojenectvo
Za oficiálne prvé „Vďakyvzdanie“ Američania považujú trojdňové hody v roku 1621 v dnešnom Plymouth v Massachusetts. Hodovali spolu anglickí kolonizátori, známi aj ako pútnici, a pôvodní obyvatelia Ameriky z kmeňa Wampanoag. Avšak viac ako oslava priateľstva a úrody to bola oslava politického spojenectva, z ktorého profitovali obe strany.
Kmeň Wampanoag roky predtým zdecimovali epidémie kiahní, ktoré priniesli Európania. Výrazne ich to oslabilo v boji proti iným kmeňom. Pútnici potrebovali jedlo a pomoc s farmárčením na novom území, pôvodní obyvatelia zasa vojenského spojenca proti nepriateľským skupinám.
V mieri si však nenažívali dlho. Kolonizácia pokračovala a pôvodní obyvatelia prichádzali o čoraz viac území. Hospodárske zvieratá, ktoré kolonizátori priviezli, likvidovali ich úrodu. Zhruba o 50 rokov čiastkové konflikty vyústili do krvavej vojny, počas ktorej zahynuli alebo padli do zajatia tisíce pôvodných obyvateľov. V tisícoch počítali obete aj v kolóniách.
Za štátny sviatok vyhlásil Deň vďakyvzdania až prezident Abraham Lincoln. Urobil to počas občianskej vojny, aby v ľuďoch podporil myšlienku jednoty a vďaky. Tento deň však vôbec nespájal s hostinou v roku 1621. Príbeh o vďačných pútnikoch a pôvodných obyvateľoch pridali Američania do celého naratívu až neskôr. Pôvodné kmene si naopak v tento deň pripomínajú stratu životov, území a kultúry. Niektorí ho dokonca vnímajú ako National Day of Mourning (Národný deň smútku, pozn. red.).
Povedomie o komplikovanej histórii tohto sviatku však stúpa aj vo väčšinovej spoločnosti, a to najmä medzi mladšou generáciou. Školy postupne tiež upúšťajú od rozprávky plnej vďačnosti a priateľstva. Vysvetľujú zložitejší kontext a niektoré štáty (Massachusetts, Oregon a Maine) dokonca schválili zákon, podľa ktorého školy musia deti túto históriu učiť.
Osvetu šíria aj influenceri a tvorcovia z radov pôvodných obyvateľov. Deň vďakyvzdania nechcú zrušiť, no snažia sa zmeniť optiku, akou naň nazerať. Väčšine z nich nevadí vyjadrenie vďaky, no zároveň zdôrazňujú potrebu rešpektu a uznania smerom k pôvodným obyvateľom. Ich cieľ je, aby všetci porozumeli okolnostiam, za akých sa tento deň stal v USA najdôležitejším sviatkom v roku.
Vyjadrenie vďaky ako nástroj spomalenia a sprítomnenia na mňa v poslednom čase vyskakuje odvšadiaľ – sociálne siete sú plné influencerov so svojimi „denníkmi vďačnosti“ alebo tipmi, ako sa máš hneď ráno poďakovať životu, Bohu alebo inej inštancii. Ja to nerobím úplne pravidelne, ale z času na čas mám takú chvíľku. Preto som si myslela, že to musí byť ľahké. Nuž, ale povedať pár viet vďaky nahlas, keď na teba za stolom pozerá celá rodina, nie je to isté, ako si to v rozjímavej chvíli pomyslieť. Keď tú reflexiu zdieľaš s ostatnými, je to náročnejšie, ale aj oveľa krajšie a silnejšie. Vyskúšaj to hoci aj pri nedeľnom obede.
