Blanch so svojím anjelským hlasom nad seba dvíha varovný prst — tentoraz na svojom novom trojjazyčnom albume.
Blanch, vlastným menom Bianca Macková, je speváčka, skladateľka a celkovo tvorivá duša, ktorá mimo iného maľuje aj obrazy či strieľa z luku. 3. septembra vydala svoj nový album Her in Me, v ktorom sa po dlhej dobe vracia k tvorbe v jej rodnom jazyku, no aj k samej sebe.
Pre tento projekt sa Blanch rozhodla, že ho vydá ako nezávislá umelkyňa. Keďže výroba albumu stojí nemalé peniaze, požiadala o pomoc svojich fanúšikov, od ktorých v zbierke získala viac ako 3 500 eur. Aj vďaka nim bude tento album vychádzať aj vo fyzickej forme – na CDčkách a vinyle.
Blanch môžeš poznať aj z trackov ako „Byť Tu Navždy“ od Saula, „DÁVNA POMiNUTEĽNOSŤ“ od WENa či „Noc“ od Ducha. Jej tvorba sa v novom albume vracia k nahote a organickosti.
V rozhovore sme sa pozorpávali o tom, čo ju pri tvorbe ovplyvnilo, na ktorú časť procesu sa netešila, aké to bolo byť na turné so Saulom, ale aj o tom, odkiaľ je cover albumu a aký má pre Blanch význam.
Ako by si sa predstavila niekomu, kto ťa ešte nepozná?
Podľa mňa by som sa predstavila ako niekto, kto cez seba nechá hovoriť svoje pocity hudbou. A myslím si, že práve cez hudbu sa mi najlepšie vyjadruje to, čo prežívam. Niekedy mám pocit, že slovami to ani neviem úplne vystihnúť. Takže by som sa asi označila za takého hudobne emočného človeka. A zároveň aj ako človek, ktorý je veľmi pozitívne naladený.
Ako si sa dostala k hudbe? Začala som hrať na gitare, keď som mala 12. Prešla som vlastne z klavíra na gitaru a išlo to tak ruka v ruke. Najskôr som hrávala cudzie pesničky a potom prišiel taký prvý chtíč – že idem si sama niečo napísať. Ale keď som mala 16, povedala som si, že sa tomu chcem venovať naplno a brať to vážne.
Písala si texty v angličtine už od mala? Alebo si na to preskočila až neskôr? Spomínam si na jednu pesničku, ktorú som napísala – síce len jeden verš – ale bola v slovenčine. Najskôr som teda písala po slovensky, ale tým, že som veľa vecí pozerala v angličtine a počúvala anglickú hudbu, tak ma to ovplyvnilo. Neskôr som študovala na bilingválnom gymnáziu, kde som 99 percent času rozprávala po anglicky, takže sa z angličtiny stala moja nová slovenčina.
Teraz sa to začalo konečne lámať a teším sa z toho. Dokonca keď sa teraz počujem v angličtine, tak mi to príde až zvláštne.
Aké je to pre teba teda opäť tvoriť v slovenčine? Je to strašne príjemné. Na tento moment som čakala veľmi dlho. Keď som začala robiť v angličtine, veľmi som chcela robiť aj po slovensky, ale akoby mi chýbala tá schopnosť – mala som pocit, že to vo mne nie je. Že nemám ten drive tvoriť v slovenčine. Doslova som v nej nemala ani múzu. Frázovanie? Nula bodov. Nápady, myšlienky taktiež. Aj som sa za to v jednom období dosť bičovala, ale proste to nešlo.
Za posledný rok ale prišla tá slovenská múza. Pohladilo ma to a zahrialo pri srdci, že je tu ten deň – ten „switch“, keď prechádzam do slovenčiny. A teraz sa cítim veľmi komfortne. Mám radosť – čakala som na tento deň veľmi dlho.
Bolo pre teba teda dôležité, že nový album Her in Me otváraš práve slovenskou piesňou? Úprimne, takto som sa na to vôbec nepozerala. Skôr akoby táto pesnička podvedome otvorila album, pretože vo mne otvorila nejakú novú etapu. Ale určite je tam nejaká korelácia.
Ovplyvnili tvoju tvorbu aj spolupráce s chalanmi z WLVS? Podľa mňa práve tie prvotné spolupráce v slovenčine prelomili moju jazykovú „bariéru“ – to ma tak nakoplo, že som znova začala vnímať seba, svoj hlas a svoje myšlienky v slovenčine. A začala som si uvedomovať, že som v tomto jazyku viac a viac doma.
Zároveň som si vďaka tým spoluprácam uvedomila aj inú súčasť seba a svojej hudobnej osobnosti. Pár rokov dozadu by som vôbec nepovedala, že zabŕdnem do žánru ako hip-hop. A teraz ma to strašne baví – aj keď zo mňa raper asi nikdy nebude.
A čo ťa tak presvedčilo kolaborovať s ľuďmi aj z tohto rapového prostredia? Nad tým som minule rozmýšľala... Ale ono sa to proste tak… stalo. Vznikli pesničky a potom som si uvedomila, že ma to dosť baví. Časť mňa sa tam našla – a teším sa na ďalšie veci.
Aké bolo vystupovať na tour so Saulom? Bolo to krásne. Už len samotná možnosť mať s ním pesničku. „Byť Tu Navždy“ bola pre mňa veľká vec – lebo tá pesnička je úžasná. Keby sa ma niekto spýtal, s kým by som chcela spraviť pesničku zo Slovenska, Samo by bola jasná voľba. Takže už len to, že sa to stalo, bolo pre mňa krásne.
A potom, že ma zobral na tour – tie koncerty boli neskutočné. A ešte aj to krásne ukončenie, že som mohla ísť s ním aj na festivaly. Malo to úplne iný vibe – taký letný, uvoľnený. Bol to super zážitok.
S kým by si ešte rada zo slovenskej alebo českej hudobnej scény spolupracovala? Presne aj nad týmto som nedávno rozmýšľala – a uvedomila som si, že som strašne blessed človek. Lebo všetci, čo ma napadli, s nimi som už vlastne robila. Za to som veľmi vďačná.
Ale ak budem pokračovať v tejto akustickej, organickej tvorbe, tak by som veľmi rada spolupracovala so Zuzanou Smatanovou.
Cítiš sa teraz viac doma v akustickejšej hudbe? Áno. Hlavne počas toho procesu som sa cítila veľmi dobre práve v tejto akustickej forme. A aj mi to chýbalo – tá organickosť. Asi som potrebovala taký návrat ku koreňom. Spomalenie. Možno trochu očistenie od rôznych nánosov. Uvidíme, čo príde ďalej, ale zatiaľ som spokojná. Určite však chcem pokračovať aj vo využívaní elektronických prvkov.
Hlavne mi príde, že to veľmi dobre vystihuje tú podstatu toho albumu, to, čo som ním chcela povedať. Je to veľmi „nahé.“
Máš nejaký rituál alebo zvyk predtým, ako začneš tvoriť? Ciga, káva. Niekedy krátka meditácia, ale vždy sa snažím navnímať ten samotný priestor a otvoriť sa tým nápadom.
A máš to tak, že ti nápady chodia len tak náhodne, alebo sa skôr musíš vedome uvoľniť, aby prišli? Povedala by som, že niekedy áno – úplne random idem po ulici a niečo mi napadne, tak si to musím rýchlo nahrať. Ale reálne – to už v živote neotvorím. To je podľa mňa taký zabudnutý priečinok, do ktorého sa tvárim, že raz pôjdem, ale nikdy nie. Väčšinou už ale idem do toho procesu s tým, že: „teraz idem tvoriť“ a viem, že je to ten deň. Cítim, že to ku mne prichádza. A keď to neprichádza, tak si len poviem: „Dobre, dneska nie je ten deň.“
V novom albume mi príde, že opisuješ taký návrat k sebe samej, ak to tak môžem povedať. Ten album má podľa mňa dve strany. Jedna rovina je očistenie od všetkých vecí, s ktorými som predtým experimentovala – a návrat k tej akustickej stránke hudby. A druhá je ten návrat k sebe samej.
Druhá rovina toho návratu je, že som sa k sebe naozaj vrátila aj vnútorne – celé to bolo vystavané ako dialóg. Bola som zároveň tým prstom, čo ukazuje, aj tým, kto sedí, počúva a pritakáva. Povedala som sama sebe veci tak, ako sú.
A ako si teda zistila, že si sa sama sebe stratila? Asi ma tam dostal život. Keby mám vymenúvať konkrétne veci, bolo by to na dlho. Ale bol to ten pocit, keď iných ľudí začneš dávať na nejaký piedestál... a potom si uvedomíš, že seba si nechala už 300 kilometrov vzadu – niekde skrytú, v čiernej kôpke nešťastia.
A vtedy som si povedala, že: Mala by som sa vrátiť tých 300 kilometrov späť, nájsť sa, zobrať sa a povedať si – prečo som sa tam vlastne nechala?
A to bol pre mňa ten proces – dovolila som si pokarhať samu seba. Ale zároveň veľmi milo, ako keď ti niekto podá pomocnú ruku. A tú pomocnú ruku som v tom procese našla sama v sebe.
Čo by si poradila niekomu, kto sa cíti tiež tak stratený – alebo že sa chce znova nájsť či pomôcť si? Veľakrát čakáme, že niekto iný nám pomôže, alebo nám dá nejaký impulz. Ale podľa mňa treba urobiť krok späť a podať sám sebe pomocnú ruku. Začať od seba – či už v dobrom alebo v zlom.
Na ktorý track z albumu by si povedala, že si najviac hrdá – a prečo? Zatiaľ to neviem posúdiť, lebo počas procesu som im všetkým dala rovnako veľa lásky a času. Takže ťažko povedať.
Máš nejakú obľúbenú sonickú pasáž na albume? Momentálne je to v „Daj mi čas“ – je tam taký adlib v pozadí, kde sa opakuje: „stále to isté“. Alebo tiež v „Daj mi čas“ – je tam v druhej časti také zachrčanie... Najprv som si myslela, že to spravil kontrabas, ale potom som si spomenula, že som nahrávala na akustickej gitare so sláčikom – a to sa tam určite použilo. Keď nad tým tak rozmýšľam... tak asi „Daj mi čas“ je teraz moja obľúbená.
Kedy si vedela, že je hotový? Kedy si vedela, že už nemusíš viac tvoriť?
Keď ich bolo 9 a povedala som si, že to je dobré číslo.
A ktoré pesničky vznikli prvé a posledné? Prvá, úplne prvá bola podľa mňa „Turn into water“, lebo to je asi najstaršia pesnička – vznikla možno aj pred dvoma rokmi. Bola to taká šuflíková vec. Potom vznikol v lete „Zázrak“ a od novembra minulého roka som začala postupne tvoriť zvyšok.
Fun fact:
A na albume máš ešte jeden featuring, nie? Áno, s Faye, je po španielsky.
Prečo si cítila, že to tam chceš alebo potrebuješ? Toto bol môj úplne prvý feat na vlastnom projekte. A cítila som, že je ten čas. Že nechcem, aby to bolo len o tom, že ja dávam featy niekde inde. Ale že chcem dostať feat aj ja. A okrem toho – Laura je moja najlepšia kamarátka.
Mala si problém poskladať songy do toho poradia, v akom sú na albume? Najprv som mala stres. Ale potom som si povedala: „Bianka, nerozmýšľaj. Nacíť.“ A tak som ich nejako uložila. Povedala som si, že ich nebudem overthinkovať. Určite som vedela, že „Lovely“ a „Just the two of us“ musia ísť po sebe, ale inak to vzniklo tiež tak organicky.
Ten obraz na coveri, ktorý si maľovala sama, je roztrhnutý... Áno. Najprv som mala v mobile uložený iný výrez z toho obrazu… na ktorý som už aj zabudla. A tiež som ho chcela použiť na cover. Ale tento konkrétny kúsok mi dával teraz zmysel. Roztrhol sa pri sťahovaní. A predtým bol aj dlhý čas za skriňou. Najprv som ho chcela opraviť, ale potom mi došlo, že sa mi to vlastne páči. Že to má príbeh.
A dáva ti to zmysel aj k samotnému albumu?
Najprv som bola taká, že: „Joj, ono je to tam roztrhnuté…“ Ale potom som si povedala, že vlastne... aj tak sme všetci tak trošku roztrhnutí. Jemne. Decentne.
Bude aj tour? Kde ťa môžu ľudia vidieť hrať live?
Krst bude 11. 9. v Bratislave v Pink Whale. Po ňom bude nasledovať mini tour so zastávkami v Žiline (19. 9.), Trenčíne (26. 9.), Bánovciach nad Bebravou (3. 10.) a opäť v Bratislave (10. 10.). Moc sa už teším.
