Rozprávali sme sa so slovenskou umelkyňou, ktorá vystavovala v Španielsku, Taliansku, Indonézii či Poľsku.
Roky žila v zahraničí, kde bola podľa vlastných slov najproduktívnejšia. Neskôr sa vrátila na Slovensko, kde si otvorila súkromný ateliér a istý čas vyučovala maľbu. Dnes tvorí obrazy a 3D miniatúry, pričom jej diela kupujú ľudia z Austrálie, Anglicka či Chorvátska. Pár ich má doma aj raper Separ.
Maliarka Katarína Prídavková kombinuje surrealizmus s prvkami street artu, pričom do svojich diel vkladá osobnú symboliku. Jej diela okamžite uchvátia svojou farebnosťou, atmosférou aj precíznosťou. Pre Refresher priblížila, ako sa dostala k umeniu, ako proces tvorby ovplyvnilo narodenie jej dcéry aj kto najčastejšie kupuje jej obrazy.
Ak sa ti páčia naše články o umení, pridaj sa do klubu Refresher+ a podpor vznik podobného obsahu. Budeš si môcť navyše prečítať napríklad rozhovor s umelcom Martinom Lukáčom, ktorý predáva svoje obrazy aj za 12 000 eur, či s fotografkou Máriou Švarbovou, ktorej diela vystavujú prestížne galérie po celom svete.
Viedli vás rodičia k umeniu a maľbe?Som vďačná, že naši ma nechali objavovať kreativitu v sebe už odmalička. Takže to šlo všetko prirodzene. Ocino rád pracuje s drevom, je technicky veľmi zdatný a mamina má takisto citlivé a šikovné ruky. Veľa som od nich odsledovala aj z bežných činností.
Keď som bola malá, keďže pochádzam z dediny, konkrétne z Novej Bystrice, často som pracovala v dielničke s drievkami, pílkou, klinčekmi a podobne. Taktiež som strihala a zošívala rôzne staré kusy oblečenia a vytvárala nové „variácie“. (smiech)
Popri objavovaní fantázie prišlo postupne kreslenie a práca s farbou. Istý čas som chcela navštevovať aj ZUŠ, ale vzhľadom na dochádzanie a financie zostalo iba pri domácej tvorbe. Neskončilo sa to, práve naopak. Dodnes si pamätám moment, keď som cestovala prvýkrát na talentové skúšky. Pri výbere strednej školy sa ocino na mňa pousmial, ale v očiach som mu videla kus dôvery vo mňa. Bola som si stopercentne istá, že to je to, čomu sa chcem denne plne venovať, a šla som za tým.
Pamätáte si, kedy ste videli prvýkrát nejaký obraz a čo to s vami spravilo?Úplne prvý kontakt s umením bol u nás doma, kde sme mali na stenách pár obrazov. Boli to krajinomaľby a pár portrétov v rámikoch, ktoré ma vizuálne fascinovali. Vyvolávali vo mne príjemné pocity. Mali zaujímavú a svojskú náladu.
Študovali ste najskôr v Ružomberku úžitkové výtvarníctvo, neskôr maľbu na akadémii umení. Potrebuje podľa vás umelec v súčasnosti vysokú školu, alebo to, či bude úspešný, závisí najmä od jeho šikovnosti?
Je to veľmi individuálne, no štúdium umenia dá človeku potrebný rozhľad, ktorý autora vie naviesť na vlastnú tvorbu, či už z vizuálnej, alebo myšlienkovej stránky. Je jasné, že človek si dokáže vybudovať rukopis či meno aj bez toho, aby umenie študoval.
Tu však prichádza o veľa kľúčových podnetov, situácií spojených s vývojom tvorby a väčšieho sebapoznania. Osobne som štúdium brala aj ako skvelý „časopriestor“ na realizáciu. Dal mi silné pracovné základy hlavne v začiatkoch tvorby, keď som nebola ešte úplne nezávislá.
V dnešnej dobe sa vie človek vďaka internetu ľahko dostať k informáciám a doštudovať si všetko potrebné, preňho zaujímavé. Samoštúdia nikdy nie je dosť a to platí v každom pracovnom odvetví. Je to na jednej strane jednoduchšie, no vizuálneho obsahu je o to viac. Keď som začínala, webov a e-shopov v tomto smere bolo veľmi málo. Dnes sú rôzne platformy, sociálne siete ako Instagram alebo TikTok, kde sa dá tvorba zdieľať a tak osloviť širšiu verejnosť.
Pre mňa osobne sa úspešnosť autora začína v jeho vnútri, ak je stotožnený so svojou tvorbou a dáva mu potrebný pocit naplnenia. Potom vie tento pocit a dôveru preniesť aj na iných ľudí. A áno, určite je to aj o šikovnosti, trpezlivosti a v neposlednom rade o vytrvalosti.
Nemajú to samoukovia ťažšie v rámci kontaktov, aj v jednotlivých galériách, kde vystavujú?
Majú. Už len v tom, že umelecká škola sčasti pripravuje študenta na istú formu prezentácie svojho prejavu a tvorby. Umožňuje autorovi vystavovať svoje práce, i keď poväčšine kolektívne. Sama si pamätám, ako som si od 15 rokov musela pred odbornou komisiou a žiakmi slovne obhájiť každý projekt, a tak sme to mali aj počas štúdia na vysokej škole každého pol roka.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čo jej písali ľudia po tom, ako Separ na Instagrame prezdieľal jej obraz.
- Či sa dokáže maľovaním naplno uživiť.
- Ako sa jej zmenil proces tvorby, odkedy je matkou.
- Či vníma ako umenie aj banán nalepený na stenu páskou.
- Či má k niektorým obrazom vytvorený taký špecifický citový vzťah, že by ich nikdy nepredala.
