Buď si v mánii, keď si nezničiteľný, alebo v depresii, keď nedokážeš ani vstať z postele. Aký je život s bipolárnou poruchou, ktorá sa nedá vyliečiť?
Bipolárna porucha. Má ju Kanye West, Mariah Carey, Mel Gibson, Richard Müller a mnohí ďalší. Ľudia s bipolárnou poruchou sa dokážu ocitnúť na druhej strane republiky, nespať niekoľko dní a cítia sa nezničiteľní. Z tohto stavu často padajú na úplné dno. Nedokážu vstať z postele, bojujú so samovraždenými myšlienkami a celé dni spia. Môže to znieť desivo, no s bipolárnou poruchou sa dá viesť normálny život. V spolupráci so zdravotnou poisťovňou Dôvera sme hovorili s tromi ženami, ktoré ti rozpovedia svoj príbeh o živote s bipolárnou poruchou.
„Bipolárna porucha vzniká kombináciou biologických, psychologických aj sociálnych faktorov, ktoré vedú k chemickým zmenám v mozgu. Ochorenie sa vyskytuje približne u 0,5 až 1 % populácie vo všeobecnosti (iné zdroje uvádzajú prevalenciu 1,3 až 1,6 %). Je to teda zriedkavejšia forma poruchy ako depresívny syndróm v unipolárnej podobe (bez výkyvu k mánii). Trpia ňou rovnako muži i ženy,“ vysvetľuje psychiater MUDr. Matúš Virčík.
„Podľa iných zdrojov okúsia vo svojom živote mániu minimálne 2 % ľudí, ale priamu genetickú dispozíciu na bipolárnu poruchu má približne už spomínané 1 % obyvateľstva. Blízki príbuzní postihnutého majú 10- až 20-násobne vyššie riziko, že aj oni ochorejú, preto je nutné byť obozretný a dbať na psychohygienu. Vrodená dispozícia však znamená, že sa môžu epizodicky objaviť určité nepravidelnosti v neuroprenášačoch (najmä noradrenalín a sérotonín), v hormónoch alebo steroidoch, takže nie vždy sa dá ochoreniu vyhnúť dostatočnou psychohygienou. Bipolárnu poruchu totiž psychiatri zaraďujú medzi endogénne afektívne poruchy (čiže majúce svoj patologický pôvod v prostredí neuro-humorálnej sústavy),“ dodáva Matúš Virčík.
Romana, 32 rokov
Vzhľadom na to, že Romana vtedy nevedela o bipolárnej poruche veľa, nevedela poriadne vysvetliť ani svojmu okoliu, čo sa s ňou deje. Aj preto založila blog o bipolárnej poruche, ktorý jej pomáha utriediť si myšlienky a zároveň sa chce takto deliť o informácie. Teraz nemá problém o poruche rozprávať a sama hovorí, že ju kolegovia nevnímajú ako Romanu s bipolárnou poruchou, ale skrátka ako Romanu.
Vďaka liekom je rok a pol stabilizovaná. Predtým mávala niekoľkomesačné depresívne fázy, ktoré sa striedali s manickými fázami. „Niekedy som to mala dokonca zmiešané – tomu sa hovorí zmiešaná epizóda. Človek má v sebe strašne veľa komplexov, nenávisti voči sebe, ale zároveň strašne veľa energie a hnevu,“ dodáva.
Bipolárna porucha z pohľadu človeka, ktorý ňou netrpí, vyzerá ako skok z jedného extrému do druhého. Romany sme sa preto opýtali, ako to bolo u nej, či dokáže človek zažiť medzi epizódami balans alebo je to vždy len o extrémnych výkyvoch. „Ja si úprimne myslím, že som predtým ustálená nebola. Pretože keď zažívam, ako mi je teraz, tak to je pre mňa veľká novinka, je mi strašne fajn a nepoznám to až tak. No tie výkyvy nikdy neboli také extrémne. Stalo sa, že sa to ‚cyklilo‘ v menších fázach. Ale cyklila som sa vždy.“
U každého sú obe fázy – manická aj depresívna – iné. Romana nám prezradila, že nástup manickej dokáže predvídať podľa toho, že je zrazu príliš podráždená. „Raz sa mi stalo, že som bola v kaviarni a bol tam pes, ktorý štekal, čo je normálne vec, ktorá mi je ukradnutá, ja som flegmatik. Mám rada zvieratká a nič by som im neurobila. Bohužiaľ, keď sa mi začína mánia, začínam byť taká iritovaná, že mi v hlave začínajú prebiehať nápady, ako tomu psíkovi ublížiť. Vtedy som vedela, že je zle, bežala som von vydýchať sa a volala som doktorovi, že potrebujem pomoc,“ spomína.
Raz som nespala asi štyri dni a rodina po mne chcela vyhlásiť pátranie.
Manické fázy sú charakteristické tým, že človek nespí, má veľa energie, chce sa o všetko podeliť so svojím okolím. Viac nakupuje, robí veci, ktoré by inokedy nerobil, často ich potom oľutuje alebo si ich dokonca nepamätá. „V každej epizóde som urobila inú blbosť,“ dodáva Romana so smiechom. Počas manickej fázy sa cítila nezničiteľná a aj napriek tomu, že by vzhľadom na lieky nemala, veľa pila. Zapája sa do projektov, myslí si, že ich zvládne, všetko odovzdá bez problému, ale opak je pravdou. „Je to veľmi zvláštny stav. Míňam veľmi veľa peňazí. Všetko ma nadchne. Mám doma napríklad obrovskú zásobu trblietok. Cítim sa vtedy veľmi šťastná a je to zaujímavý stav. Zároveň sa dokážem cítiť aj nahnevane, lebo som veľmi rýchla. Keď mi niečo stojí v ceste ako prekážka, nahnevám sa,“ vysvetľuje.
Uvádza, že počas manickej epizódy nie raz vyviedla veci, ktoré ju neskôr mrzeli. „Raz som nespala asi štyri dni a rodina po mne chcela vyhlásiť pátranie. Zjavila som sa v úplne inom meste, kde som nikoho nepoznala, s ľuďmi, ktorých som videla raz na festivale. Oni sa aspoň vyspali a bolo im očividne zle, ale ja som vôbec nespala, furt som chcela niečo robiť, tak mi už hovorili, že sa ma boja.“
Učím sa žiť v stereotype. Ale nemyslím si, že mám stereotypný život, iba pôsobí stereotypne vzhľadom na to, čo som žila predtým.
Po manickej fáze však zvykne prísť depresívna. „Je to brutálny prepad. Zrazu človek zistí, akú má za sebou spúšť, musí sa s tým popasovať, takže to poriadne bolí,“ vysvetľuje Romana. Počas nej si zvykla brávať home office, pracovala doslova z postele, a ak bola na tom horšie, u lekára si dávala vypísať péenku.
Aby prichádzali fázy menej často, je nevyhnutné brať lieky a zároveň mať terapie. „Nemyslím si, že terapia sama osebe, bez liekov, funguje. Myslím si, že funguje výborne spolu s liekmi, tak ako lieky fungujú spolu s terapiou, ktorá pomôže pochopiť, prečo tie lieky človek berie. Ako pomáhajú, čo s ním robia. Alebo človeka navigujú.“
Dajú sa fázy zmierniť aj inak ako len liekmi?
Človek má mať pravidelný spánok, pravidelný režim, dobre jesť. Pri BP je dôležité, že človek potrebuje mať stereotyp, ale je veľmi ťažké dostať sa doň, keď je človek vykývaný. Preto je dôležité užívať lieky, ktoré ti psychiater predpíše, a postupne na tom začať pracovať. Učím sa žiť v stereotype. Ale nemyslím si, že mám stereotypný život, iba pôsobí stereotypne vzhľadom na to, čo som žila predtým.
Dá sa s bipolárnou poruchou normálne fungovať?
Verím, že sa s ňou dá normálne fungovať. Je na tom strašne veľa práce a chápem, že nie každý je schopný si tým prejsť. Tým nechcem povedať, že niekto, kto s tým nie je schopný fungovať, je niečo menej. Pretože niekto môže fungovať tak, že má úplne iné lieky, nemá podporu v okolí a má to o to ťažšie. Myslím si, že ja mám fakt šťastie.
Bianka, 21 rokov
Keď sme sa Bianky pýtali, ako by zo svojho pohľadu opísala bipolárnu poruchu, odpovedala: „Ste ten najviac empatický človek na svete. Cítite každú jednu emóciu asi miliónkrát silnejšie. Keď je vám dobre, tak vám je nesmierne dobre. Máte pocit, že dokážete čokoľvek. Akoby ste odrazu vedeli lietať, vznik vesmíru vám odrazu dáva logiku a vy potrebujete zachrániť slony v cirkuse. Keď milujete, obetovali by ste za druhého človeka vlastný život, pretože milujete každým jedným atómom. Ale keď vám je zle? Je vám tak nesmierne na ho*no, že si želáte, aby ste doslova zomreli. Chce sa vám umrieť. Nič vám nedáva logiku a nedokážete ani len vstať z postele a ísť na toaletu. Myslíte si, že keď zaspíte, bude lepšie, ale v spánku vás sprevádzajú najhoršie nočné mory. Odrazu vám nič neprináša radosť, ste podráždení, všetko vám prekáža. Je to ako nekonečný kolotoč ‚ups‘ and ‚downs‘ a vy neviete, na ktorej zastávke sa ocitnete. Chce to obrovskú trpezlivosť a odhodlanie, pretože keď ste v eufórii, celý svet sa s vami smeje, avšak na dno sa s vami nikomu nechce.“
Raz som mala takú fázu, že som potrebovala zachrániť slony v cirkusoch alebo precestovať Európu.
Na otázku, či medzi fázami existuje balans, odpovedá: „Pri správnej liečbe, nastavení liekov, terapií a pravidelnej spolupráci s lekármi sa to dá udržať v norme. Emócie stále preciťujem omnoho silnejšie, veľa vecí ma rozhodí a celkovo vidím, že môj mozog funguje (reaguje) inak ako u mojich blízkych. Vždy je aj ten ‚balans‘ priklonený na jednu alebo druhú stranu.“
Bianka napríklad manickú fázu nezažíva, má iba hypomániu, čo je miernejší stav ako mánia.
Hovorí, že v dôsledku hypománie má pár skvelých spomienok na vzrušujúce zážitky, ale aj nepríjemné spomienky. „Trpím vtedy nespavosťou, mám milión myšlienok a nápadov, najradšej by som robila všetko naraz. Všetko mi odrazu dáva logiku, mám bláznivé nápady a mám doslova pocit, že som neprekonateľná a môžem všetko. Má to však aj odvrátenú stránku a tou je agresia a podráždenosť. Všetko musí byť po mojom, každý je zlý, hnevám sa, hádam sa, kričím a som ako chodiaca bomba. Vtedy si to zväčša odnesie tanier alebo pohár, párkrát letela už aj stolička. Raz som mala takú fázu, že som potrebovala zachrániť slony v cirkusoch alebo precestovať Európu.“
Bianka si po jednej takejto epizóde nepamätala celý týždeň, akoby mala naozaj silnú opicu. Vtedy človek často padne do depresie. To sa stalo aj jej a otec po ňu musel ísť cez pol Slovenska a doslova ju odniesť na rukách k lekárke, lebo nedokázala ani chodiť. Svoju depresívnu epizódu opisuje ako stav, keď sa ti nechce absolútne nič, iba zomrieť. Nie je to o tom, že by nevedela vyjsť z postele, skrátka to nedokáže. „Máte pocit, akoby ste na sebe mali obrovského čierneho psa, cítite neskutočný tlak a bolesť,“ dodáva.
Študovať s bipolárnou poruchou určite nie je jednoduché, keďže depresia si nevyberie, či musíš práve robiť seminárku, skrátka príde. Práve preto robí Bianka všetky práce do školy, keď má „dobrú náladu“, aby bola pripravená. „Horšie to bolo so skúškami. Presne počas skúškového v zimnom semestri som dostala strašné depresie a okrem toho som mala aj iné zdravotné problémy a skončila som v nemocnici. Bolo už teda aj také, že skúšku som nespravila a musela som ju opravovať. Normálne som napísala vyučujúcemu, že som mala zdravotné problémy, a vypísal ďalšie termíny. Išla som za svojím psychiatrom a on mi zmenil alebo upravil lieky, aby som dovtedy bola v poriadku,“ vysvetľuje Bianka.
Dá sa s bipolárnou poruchou normálne fungovať? Čo ti porucha podľa teba v živote najviac sťažuje?
Je to možné, aj keď značne obmedzujúce. Sú dni, keď búcham do steny a hovorím, že kašlem na to, nemá to cenu. Niekedy je to sakra ťažké. Chce to veľa podpory od okolia a vnútornej sily a správne nastavenie liečby. Ja osobne som na strednej škole nedokázala fungovať absolútne vôbec, posledný rok som si musela vybaviť individuálny plán. Potom som zmenila psychiatra, nastavil mi nové lieky a bolo to omnoho lepšie. Najhoršie na tom všetkom sú asi tie jednotlivé fázy a striedanie. V rámci vzťahov, školy a práce je to extrémne namáhavé a zaťažujúce a vyžaduje si to nesmiernu sebadisciplínu a odhodlanie. Sú dni, keď sa mi naozaj nechce vyliezť z tej postele a som na tom veľmi zle, ale v reálnom živote vás to neospravedlňuje. Nemáte reálny dôvod, ktorý by ste udali či už v škole, alebo zamestnávateľovi.
Môže mať človek s bipolárnou poruchou vzťah? Aký musí byť tvoj partner?
Pre toho partnera to znamená, že vás musí prijať v plnej paráde. Musí prijať to, že niektoré dni budete mať tak veľa energie, že vás nezastaví ani armáda s tankmi. To, že budete podráždená, bezdôvodne kričať a snažiť sa vyvolať hádku. Musí prijať to, že niekedy vaše správanie bude neprimerané, budete mať bláznivé nápady a že keď sa vás pokúsi usmerniť, bude to najväčší hajzel, ktorý vám ničí život. Vy si to síce potom budete vyčítať, ale on musí prijať, že vy ste to tak nemysleli a nikdy to tak nemyslíte.
Partner musí robiť nesmierne veľa kompromisov, pretože keď vám sa tá šálka páči, tak tú šálku jednoducho mať budete a basta. Musí sa naučiť mať s vami trpezlivosť za celý vesmír a komunikovať. Aj keď nechcete, ujdete z bytu o tretej ráno, on to s vami jednoducho nesmie vzdať, ale musí za vami utekať a donútiť vás hovoriť. A niekedy zase musí prijať to, že rozprávať vôbec nebudete a on sa nedozvie, čo sa deje. Budú dni, keď vás bude musieť bez slov iba silno objať v náručí a nechať si zamočiť svoje nové tričko od sĺz. Je to makačka. Ale pokiaľ nájdete človeka, ktorý s vami vydrží, osobne si myslím, že ten vzťah bude neprekonateľný a váš partner má zaistené miesto v nebi.
Ty študuješ psychológiu. Prečo si sa rozhodla práve pre takéto zameranie?
Poradila mi to moja psychologička. Tým, že videla, ako na sebe makám, zisťujem si najnovšie poznatky, čítam rôzne štúdie a hlavne, na strednej som robila dobrovoľníctvo pre detičky s ADHD a s poruchami autistického spektra, mi navrhla, že by to pre mňa nebol zlý smer. Vždy som túžila pomáhať ľuďom, ale vedela som, že musím začať od seba. A tým, ako ona na mne videla, ako strašne sa snažím, a aj keď som kričala, že chcem zomrieť a mám všetkého plné zuby, som to reálne zatiaľ nevzdala. A aj z toho dôvodu chcem pomáhať ľuďom a povedať im, že sú možnosti a všetko sa dá. Teraz sa mi o tom síce ľahko hovorí, ale nikto na tejto zemi si nezaslúži trpieť preto, že sa cíti iný.
Nestretávaš sa s predsudkami alebo pochybnosťami ľudí, že človek ako ty, ktorý má BP, nemôže byť dobrým psychológom?
Samozrejme. Hlavne v dnešnej protipólnej spoločnosti, kde sú ľudia rozdelení na akési dva ortodoxné tábory a nikto nevidí zlatú strednú cestu. Najviac som sa čudovala, že u kolegov v škole som sa stretla s pochopením a viacerí „vyšli s kožou na trh“ a povedali mi o svojich problémoch. A ako povedal pán doktor Orel z Olomouca (Bianka spomína psychiatra Miroslava Orla – pozn. red.): „Každej psycholog si nese svoje bolístky, jinak by jsme tady nesedeli.“
Svetlana, 24 rokov
Na žiadosť respondentky bolo zmenené jej meno, aby zostala v anonymite.
Spočiatku ju to šokovalo. Nikdy sa nepovažovala za človeka, ktorý bude musieť chodiť k psychiatrovi. Keď jej doktor vysvetlil, o čo ide, všetko jej začalo dávať zmysel. Snažila sa o bipolárnej poruche dozvedieť čo najviac. Bipolárnu poruchu opisuje, že je to, ako keď ste na horskej dráhe emócií. „Raz som hore a raz dole a všetko prežívam veľmi intenzívne. Musím si dávať pozor na také situácie alebo také veci, o ktorých viem, že u mňa vyvolali rôzne stavy. Treba brať tie lieky, ktoré máš nastavené, a chodiť na konzultácie,“ vysvetľuje.
Keď som mala obdobie s trávou, tak som bola v podstate taká nymfomanka.
Kým nebola Svetlana stabilizovaná, fázy sa jej striedali v približne polročných intervaloch. Spúšťačom je u nej najčastejšie stres, ponocovanie, žúrovanie a nemôže piť alkohol, pretože má tendenciu byť rýchlo závislá. Aj Svetlana zažila manické fázy, keď všeličo ľutovala.
Hovorí, že mala jedno obdobie, keď užívala marihuanu a podľa jej slov bola v podstate nymfomankou. „Vtedy ma neupokojilo nič iné, iba tieto dve veci. Bola som strašne nerozvážna. Ani som nemyslela na to, že to môže mať nejaký následok. Aj keď som bola v podstate čistá alebo triezva, nerozmýšľala som triezvo. Na druhý deň som si uvedomila, čo som robila, a oľutovala som to. Prekročila som svoje hranice. Voči sebe som si pripadala taká iná, nezodpovedná.“
Ak by si však mala vybrať, určite jej viac vyhovuje manický ako depresívny stav. „Nikdy som nemala žiadne zábrany. Nebolo to úplne dobré, lebo som bývala nerozvážna, ale nemala som žiaden strach z okolia alebo z toho, čo si o mne budú ľudia myslieť. Všetko mi pripadalo ľahké, nevidela som žiadne prekážky. Vtedy som mala predstavu, že chcem byť herečkou. To som však chcela iba počas mánie. Nebála som sa, musela som byť stredobodom pozornosti. Keď sme boli v spoločnosti, tak som musela vždy rozprávať. Ja však taká normálne nie som. Je to stav, ako keby človek na niečom fičal. Všetko si predstavuješ tak ľahko a nevidíš žiadne prekážky.“
Môže viesť človek s bipolárnou poruchou normálny život?Neviem si predstaviť, ako by sa to vyvinulo, ak by som nešla k lekárovi. Vďaka tomu, že k nemu nejaký čas chodím, vybudovala som si k nemu dôveru a našla som v ňom oporu, rovnako v rodine. Necítim, že by som mala nejaké ťažkosti.
Ako na teba vplýva karanténa, izolácia a celkovo posledný rok pandémie?
Zle. Ja som rada medzi ľuďmi a chýbajú mi tie stretnutia. Keď som však mala minulý rok ťažšiu fázu, tak to nebolo vinou karantény. Nemyslím si, že by som preto mala nejaké ťažkosti. Lezie mi to na nervy, ale asi rovnako ako všetkým ostatným.
Zdravotná poisťovňa Dôvera nám poskytla dáta o počtoch svojich poistencov, ktorým bola uhradená zdravotná starostlivosť v rámci rôznych typov diagnóz bipolárnej poruchy. Od roku 2016 do roku 2020 sa počet pacientov veľmi výrazne nezvyšoval. Zatiaľ čo v roku 2016 bolo evidovaných 2 050 pacientov s rôznymi diagnózami bipolárnej poruchy, v roku 2020 ich bolo 2 202.
