Vďaka Slovenskému národnému povstaniu sa mu so sestrou podarilo dostať z pracovného tábora. Povstanie však potlačili a ich útrapy ešte tak skoro neskončili. V rozhovore nám pamätník Pavol povedal viac o tom, aký bol vtedy život.
29. augusta si pripomíname 76. výročie Slovenského národného povstania. Práve vtedy sa domáci odboj postavil proti vstupu nemeckých vojsk na naše územie, čím dal najavo svoj postoj k nemeckému nacizmu a jeho predstaviteľom.
Vojnu, ale aj následky SNP na vlastnej koži prežil aj 90-ročný Pavol Eli Vago. Tento energický muž dnes žije v Izraeli, no ako židovské dieťa z Čadce počas vojny zažil hrôzy nacizmu. Spolu so sestrou sa dlhé mesiace schovávali pred ľuďmi a dva roky strávili v pracovnom tábore. Napokon sa pridal aj k povstaniu.
V roku 1942 sa rodina vtedy 12-ročného Pavla dozvedela o deportáciách. „Moji rodičia vedeli, že nás nič dobré na mieste, kam by nás vagóny pre dobytok odvliekli, nečaká,“ povedal nám na úvod.
S Pavlom sme sa spojili vďaka občianskemu združeniu Post Bellum SK, ktoré vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia.
Koľko ste mali rokov, keď ste si začali uvedomovať, že je vojna?
Keď som mal začať prvú triedu na základnej škole, už som pociťoval zlú atmosféru, správali sa ku mne hrubo.
Ako sa vás spočiatku dotýkala vojna? Kedy vám začala ovplyvňovať život?
V tom čase nebol rozhlas, všetky nové vyhlásenia sa bubnovali na ulici. Zacítil som, že sa situácia zhoršuje, keď postupne vyhlásili viac a viac vecí, ktoré boli zrazu pre Židov protizákonné.
Napríklad aké?
Vyhodili nás zo štátnej školy. Židia však založili židovskú školu, bola len jedna trieda. Mal som to veľmi rád, vtedy som už bol dobrý žiak. Museli sme odovzdávať šperky a obrazy do mestského domu, vzali nám všetky cennosti.
Jediné, čoho sme sa báli, bolo, že nás udajú. Ničoho iného, len ľudí.
Aké ďalšie obmedzenia platili?
Začalo sa to tým, že Židia nesmeli byť vonku po deviatej hodine. O deň na to už ani po ôsmej hodine, neskôr po siedmej hodine. Každý deň prišlo niečo nové. Židia nesmú chodiť na chodníku, aby nezavadzali kresťanským občanom. Museli sme ísť po strede cesty.
Pokračovalo to ďalej, až kým prišlo na žltú hviezdu, ktorou sme museli byť označení. Hrozne sme sa hanbili, preto sme si krčili kabáty, aby to nebolo vidieť. Ale všetci aj tak vedeli, že sme Židia.
Ako reagovali na situáciu vaši rodičia? Vedeli, čo sa deje, pripravovali sa možný útek?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako vnímal mladý Pavol prvé transporty Židov a čo o nich vedel
- Ako reagoval, keď zistil, že jeho otec od nich odišiel
- Kadiaľ sa so svojou sestrou túlali po slovenských lesoch a horách
- Ako sa im podarilo prežiť, čo jedli a ako sa dostali až do pracovného tábora
- Ako sa Pavol zapojil do podzemného hnutia
- Prečo sa dostal z lágru vďaka SNP
