Šéf cirkusu Aleš: Ochranárov zvierat k nám pozývame, ale oni nechcú prísť. Aj tak vyhlasujú, že ich týrame

Pred dvadsiatimi rokmi som po vysokej škole prvýkrát vypadol do zahraničia. Po niekoľkodňovom stope naprieč Európou som docestoval zbierať jablká do španielskeho mesta Mollerusa v Katalánsku.

V augustový predvečer som unavený s obrovským batohom na chrbte sedel na malom námestíčku a čakal na kamaráta, ktorý ma mal vyzdvihnúť a ubytovať.

Zrazu sa predo mnou objavili dva slony. Vyštafírované zvieratá s čelenkami, farebnými popruhmi a vyzdobenými plachtami na mohutných chrbátoch. Kývali mohutnými chobotmi zo strany na stranu, trhali zelené listy z oleandrov lemujúcich cestu a pokojne našľapovali po miestnom bulvári.

V neskorých lúčoch slnka stúpal z vlhkej ulice pod fontánami dúhový opar. Slony v ňom vyzerali ako exotický prízrak. Na moment som uveril, že mám halucinácie z tepla a únavy.

Skutočnosť bola oveľa príjemnejšia. Monumentálne zvieratá hrdo a pokojne viedli sprievod artistov, kaukliarov, komediantov, žonglérov, muzikantov, bubeníkov a klaunov. Do mesta prišiel cirkus.

Slony vo Svidníku

Sloní úžas Svidničanov

Na Mollerusu som si spomenul keď som prednedávnom prechádzal cez Svidník. Tesne za mestom, smerom na Bardejov, sa pri krajnici pásli štyri ázijské slony. Rozložil sa tu český národný cirkus Aleš.

Slony vyvolali v malom meste na severovýchode rozruch. Pásli sa voľne pustené za mobilnými zátarasmi cirkusu, tesne pri ceste.

Každý deň počas týždňového pobytu cirkusantov sa tu zastavovali autá a ľudia. Pozerali sa na majestátne zvieratá ako šikovnými chobotmi trhajú trsy trávy, vyhadzujú si seno na chrbáty, vypúšťajú desiatky litrov moču a absolútne pokojne špacírujú po svojom hektárovom výbehu, ohradenom v dvojmetrovej výške jediným lankom elektrického oplotenia.

„Dajaki sut mali ne? F teľevizori ukazovaľi vekše (Sú nejaké malé nie? V televízii dávali väčšie),“ čuduje sa silnejší pán v stredných rokoch a z necelých piatich metrov pozerá do očí trojmetrového, pár ton vážiaceho zvieraťa.

Slon má nastražené uši, v chobote prázdnu sklenenú fľašku od detského džúsu a škrabe sa ňou po prstoch prednej nohy. Zvláštne to cinká. Rusínskemu dialektu Svidníčana, zvyknutý na francúzštinu svojich cvičiteľov, evidentne nerozumie.

„Što robiť s totu fľašečku, smotrite panove (Pozrite páni, čo robí s tou fľaštičkou),“ komentuje zvedavý pán.

„To sut slony hindicki, ne africki, zato sut menši (To sú slony indické, nie africké, preto sú menšie),“ odpovedá mu starší, šedivý pán v čiernych nohaviciach a bielej košeli s obrovskými, urobenými rukami.

„Ci pana beka jak sut blizko. Ja iši takeho ďžvira naživo nikdy nevidil (Och, ako sú blízko, ja som ešte také zviera naživo nikdy nevidel),“ žasne dedo.

Principál je kráľ

Antonín Aleš dnes oslavuje 62 rokov. Menší, čulý chlapík s fičúrsky pristrihnutými fúzikmi práve organizuje partičku brigádnikov, ktorí maľujú zátarasy do manéže, lepia pútače s plagátmi, montujú kolotoče a prenášajú všakovaké veci v areáli cirkusu tam a späť.

„Jó, sedněte si, hned jsem u vás, jenom tady kluky zorganizuju,“ usadí ma v režisérskej stoličke pred svojím americkým karavanom značky Montana principál cirkusu. Ako hovorí česká filmová klasika: Principál je kráľ. Antonín Aleš sa v cirkuse narodil a so svojou ženou a synmi mu šéfuje už niekoľko desiatok rokov.

Predstavenie v cirkuse Aleš

„Strejdo, to je pro vás,“ zastavuje pri karavane čierna Škoda Octavia s mladým párom cirkusantov. „Ať se vám hodně daří! Tak si ty čtyřicátiny užijte a dejte si na nás frťana,“ smeje sa principálov synovec a hneď sa zapojí do prípravy zajtrajšieho predstavenia.

„Cirkus Aleš existuje už viac ako 140 rokov. Pochádzame zo slávnej rodiny českého výtvarníka Mikoláša Aleša. V roku 1945 sa všetky cirkusy v bývalom Československu znárodnili. Môj otec si vybavil povolenie, aby sme ako rodinný cirkus vôbec mohli vystupovať,“ spontánne začína Antonín Aleš rozhovor, bez toho aby som položil otázku.

„Nakoniec mu ho v 80-tych rokoch minulého storočia zobrali, pretože nerešpektoval podmienky, ktoré mu dali štátne cirkusy, aby sme im nemohli konkurovať,“ dodáva.

Antonín Aleš vo svojom karavane

Aké to boli podmienky?

Museli sme v Čechách vystupovať len po kultúrnych domoch, nie pod šapitó a nesmeli sme mať ani zvieratá. Otec to porušil. Nakúpil zvieratá a tí dobráci zo štátnych cirkusov, ktorí majú dnes súkromné cirkusy plné zvierat, ho za to udali.

Bol hlboký socializmus. Čo sa stalo s cirkusom potom?