Mladí Slováci zachránili Európu pred katastrofou, no obete si havária vyžiadala tak či tak.
Len 50 kilometrov od Bratislavy, jednu dedinku za Trnavou, ležia Jaslovské Bohunice. Obcou preteká riečka Blava a žije v nej približne 2 300 obyvateľov. Každý jeden z nich dostáva na prídel jódové tablety. Dva kilometre od nich je totiž najväčšia jadrová elektráreň na Slovensku.
Svet aktuálne ovládlo finále miniseriálu Černobyľ od HBO, ktoré realisticky dokumentuje katastrofu v ukrajinskej jadrovej elektrárni. Slovensko však nebolo ďaleko od toho, aby sa ničivá nehoda černobyľských rozmerov udiala aj u nás.
V Jaslovských Bohuniciach totiž došlo k vážnej nehode a nebyť pohotovosti dvoch mladých Slovákov z elektrárne, scenár z Černobyľu sa mohol udiať aj na našom území.
- Aká jadrová havária sa udiala v Jaslovských Bohuniciach
- Čo za nehodu takmer spôsobilo gigantickú katastrofu
- Ako Európu zachránili dvaja mladí Slováci
- Koľko obetí mala havária v Bohuniciach a aký bol jej dosah
- Prečo dvaja pracovníci elektrárne zomreli úplne zbytočne
- Ako silná bola havária v porovnaní s Černobyľom
- Aké sú dôsledky jadrovej havárie
- Prečo sa havária okamžite stala štátnym tajomstvom a nevedeli o nej ani obyvatelia
Jaslovské Bohunice nie sú len jedna, no v podstate tri jadrové elektrárne. Funkčná je však už len časť z nich s názvom Bohunice V-2, do ktorej spadajú tretí a štvrtý blok jadrovej elektrárne.
Obidva bloky majú výkon 506 MW (v Černobyle mal jeden reaktor výkon 1 000 MW). Každý blok pokrýva až 13 % elektrickej spotreby na Slovensku. Ak by sa dnes v Jaslovských Bohuniciach niečo stalo, bola by to katastrofa.
Zvyšné dva nefunkčné bloky sa nazývajú V-1 a A-1. Na jadrovej elektrárni V-1 bolo robených vyše tisícky úprav a nakoniec sa po dohode s Európskou úniou v roku 2008 odstavila. Jadrová elektráreň Bohunice A-1 bola odstavená v roku 1979, po dvoch vážnych nehodách, pričom o život prišli dvaja ľudia. Tento článok je o prvej z nich.
Mohli sme tu mať Černobyľ
5. januára 1976 vymieňal Viliam Pačes v prvom bloku elektrárne palivo, spolu s kolegami Mičekom a Skalesom. Palivový článok však bol pravdepodobne predtým poškodený technikmi, keďže mal narušený špeciálny uzatvárací mechanizmus. Pri výmene kvôli obrovskému tlaku článok vyletel do výšky, trafil žeriav a rozbil sa.
Náraz palivového článku spôsobil vážne škody na reaktorovej sále a spôsobil aj únik oxidu uhličitého. Tým sa samotný reaktor chladí a keďže článok rozbil jeden z jeho kanálov, oxidu uhličitého bolo čoraz menej a jadrovému reaktoru hrozilo nebezpečné prehriatie.
Moment, keď nastala obrovská panika
Do reaktorovej sály unikalo ohromné množstvo oxidu uhličitého, ktorý je vo vysokých dávkach nebezpečný. Zo sály tak musel každý okamžite utiecť, čo sa samozrejme nezaobišlo bez značnej dávky paniky – zatiaľ čo sa všetci evakuovali, aby prežili, v reaktore dochádzal oxid uhličitý a takáto jadrová katastrofa Česko-Slovensku ešte nehrozila.
Unikajúci oxid uhličitý však nebolo to najhoršie. V plyne totiž boli aj vysoko rádioaktívne častice. Zamestnancom elektrární bol v tej dobe aj Peter Ryška, neskôr dokonca starosta Jaslovských Bohuníc.
Biela smrť – dusiaci oxid uhličitý, s rádioaktívnymi časticami z reaktora, sa valil cez všetky otvory a štrbiny, z najvyššieho miesta až po suterén. Všetci z elektrárne utekali von. No nie všetci mali šťastie.
Pár minút od jadrovej katastrofy
Unikajúci oxid uhličitý, ktorý sa používal na chladenie, znamenal zohrievanie reaktoru. Predpokladá sa, že ak by sa únik plynu neutesnil do 30 až 60 minút, už by nebolo čím chladiť a teplota reaktoru by bola natoľko vysoká, že by sa začali taviť aj ostatné palivové články.
Obrovský prívod paliva do reaktoru bez akéhokoľvek chladiaceho plynu by s najväčšou pravdepodobnosťou znamenal gigantický výbuch a Jaslovské Bohunice mohli byť dejiskom katastrofy porovnateľnej s tou v Černobyle.
Európu zachránili mladíci
Vtedy Slovensko aj Európu zachránila duchaprítomnosť 26-ročného Viliama Pačesa, ktorý manipuloval aj s poškodeným palivovým článkom. Spolu s 27-ročným Milanom Antolíkom si vtedy uvedomovali riziko a po niekoľkých nervydrásajúcich minútach dokázali katastrofe ohromných rozmerov zabrániť.
Rozsypaný palivový článok na reaktore bolo treba upratať, aby sme sa mohli dostať nad rozbitý kanál, ktorý trebalo utesniť, aby sa zabránilo ďalšiemu úniku oxidu uhličitého.
Milan Antolík v citáte vyššie popisuje, ako s Viliamom Pačesom zabránili katastrofe. Rozbitým kanálom myslí technologický kanál poškodený palivovým článkom, ktorý zabezpečoval prúdenie oxidu uhličitého.
Antolík s Pačesom nakoniec vďaka zavážaciemu stroju rozbitý kanál rýchlo utesnili a katastrofe sa zabránilo. Nezaobišlo sa to však bez obetí. Smrtiaci plyn totiž útočí veľmi rýchlo.
Mŕtvi Slováci zomreli zbytočne
V čase nešťastného incidentu sa vývozníci rádioaktívneho odpadu 52-ročný Izidor Ferech a 57-ročný Libor Benda nachádzali v podzemí. Odpad vynášali do skladu a keď počuli, že hore došlo k nešťastiu, pokúsili sa utiecť núdzovým východom. To sa im však nepodarilo.
Núdzové dvere boli zamknuté, aby sa predišlo krádežiam zo skladu. Snaha zabrániť odcudzeniu stála dva ľudské životy. Plynom otrávené telá vývozníkov našiel ich majster Jozef Pivovarči až o hodinu. Okamžite im podal prvú pomoc, boli pri živote. Takmer ihneď boli prevezení do nemocnice, no krátko na to zomreli.
Plynom sa tiež priotrávila aj upratovačka jadrovej elektrárne Štefánia Fančovičová.
Dôsledky sú badateľné dodnes
Keďže nešlo o obrovskú haváriu, len sme k nej nemali ďaleko, hodnoty aktivity rádioaktívneho materiálu neboli devastačné. Dostupných údajov je veľmi málo, no aj 11 kilometrov severne od Jaslovských Bohuníc boli detekované rádioaktívne izotopy.
Najväčšmi rozšírené boli jód-131 a cézium-137, ktoré poznáš aj z úst profesora Legasova zo seriálu od HBO.
Ak si to vysvetlíme na céziu, polovica sa rozpadne za 30 rokov, no za 30 rokov sa nerozpadne druhá polovica, ale len polovica zvyšku – teda štvrtina. Za polčas rozpadu sa vždy rozpadne len polovica z predchádzajúceho množstva. O 90 rokov tu teda bude osmina predchádzajúceho rádioaktívneho cézia-137.
V roku 2036 tak bude existovať ešte štvrtina rádioaktívneho cézia-137.
V roku 2066 tu bude osmina cézia-137.
V porovnaní s Černobyľom však ide o minimálne hodnoty a väčšiu aktivitu prejaví naše telo pri rozkladaní draslíka. Aktivita rádioaktívneho materiálu sa meria v jednotkách menom becquerel. A ako vidíš v tabuľke nižšie, Černobyľ na tom bol dramaticky horšie. Nebyť však dvoch hrdinov z elektrárne, čísla v bohunickom stĺpčeku by boli biliónkrát vyššie
Izotop | Rádioaktivita v Bohuniciach | Rádioaktivita v Černobyle |
Jód-131 | cca 516 Bq | cca 1 760 000 000 000 000 000 Bq |
Cézium-137 | cca 480 Bq | cca 85 000 000 000 000 000 Bq |
Iné izotopy | cca 1 011 Bq | cca 8 000 000 000 000 000 000 Bq |
O podrobnosti sme kontaktovali Úrad jadrového dozoru SR, ktorý do uzávierky neodpovedal
Nehodu zavinil experimentálny dizajn
Reaktor, o ktorom je reč, sa začal budovať v roku 1958. Išlo o experimentálny dizajn, ktorý mal obrovské množstvo chýb a nedostatkov a vyžiadal si stovky opráv. Ten najväčší nedostatok zavinil aj katastrofu, o ktorej je tento článok.
Palivo sa v reaktore vymieňalo priamo počas chodu. Uzáver palivového článku bol síce hlavným dôvodom nehody, no ak by sa postupovalo tradičnými postupmi, situácia by bola omnoho bezpečnejšia.
O havárii nevedeli ani v Jaslovských Bohuniciach
V tej dobe sme boli pod silným vplyvom komunistického sovietskeho zväzu a pochybovať o neohroziteľnosti a dokonalosti tamojšieho jadrového programu jednoducho nebola možnosť. Sovietska technológia nemohla zlyhať.
Nie je preto žiadnym prekvapením, že sa na celú udalosť uvalilo embargo, pričom neskôr bola klasifikovaná ako štátne tajomstvo a nepísali o nej ani domáce médiá. Utajenie prebehlo tak prísne, že o nehode nevedeli ani obyvatelia z najbližších obcí, vrátane Jaslovských Bohuníc.
Dodnes nie je presne jasné, čo sa 5. januára 1976 v jadrovej elektrárni Bohunice A-1 vlastne stalo. Máme približní dobrý obraz z výpovedí prítomných, no všetky podrobné zápisy sú vtedajším štátnym tajomstvom a verejne dostupné informácie neexistujú. Skutočný rozsah katastrofy bol utajovaný.
Sovietske technológie boli predsa neprekonateľné.