Jeden z najtalentovanejších mladých autorov vytváral komplexné, prepracované a originálne snímky, ktorými si podmanil nielen Japonsko.
Ak máš rád japonskú animovanú kinematografiu, tak ti určite nemusíme pripomínať, že jej diela sú oproti tej európskej či americkej určené oveľa viac práve starším divákom. Diváci v krajine vychádzajúceho slnka sú navyše každoročne zásobovaní množstvom skvelých animovaných filmov aj seriálov, a tak nie je žiadnym prekvapením, že sú projekty japonských tvorcov stále viac a viac vyhľadávanejšou komoditou aj vo zvyšku sveta.
Mnohé z nich sú dokonca dodnes právom považované za kultové (Hajao Mijazaki a jeho slávne štúdio Ghibli k tejto skutočnosti bezpochyby prispeli). No a potom tu máme tvorcov, ako napríklad Goró Mijazaki (Hajaov syn), Mamoru Hosoda či Makoto Šinkai, ktorých filmy sú jasným dôkazom toho, že budúcnosť kvalitnej animovanej tvorby je v Japonsku zabezpečená naozaj dobre. Jedným z najžiarivejších mladých talentov bol však aj Satoši Kon, až kým nás neopustil po boji so zákernou chorobou. Práve jemu je venovaný tento článok.
Satoši Kon sa narodil 12. októbra (říjen) 1963 na ostrove Hokkaidó. O mangu a anime sa zaujímal už od útleho detstva, pričom na škole bol jeho spolužiakom a dobrým kamarátom aj Seihō Takizawa, tvorca vojnovej mangy. Satoši si rýchlo obľúbil diela zo 70. rokov (Space Battleship Yamato, Heidi, Girl of the Alps, Future Boy Conan, Mobile Suit Gundam, Domu: A Child's Dream), mal rád filmy Akiru Kurosawu a na jeho kresby veľmi vplýval spisovateľ Yasutaka Tsutsui (napísal napríklad Papriku, o tom ale viac nižšie).
Его сны будут сопровождать нас, пока не погаснут звезды. #satoshikon pic.twitter.com/YkHDjksBBy
— gxnzi (@mselfportrait) 26. apríla 2019
Počas štúdia grafického dizajnu na Musashino Art University v Tokiu sledoval množstvo zahraničných filmov (napríklad Slaughterhouse-Five, The City of Lost Children) a dostal aj svoju prvú príležitosť. Pracoval na krátkej mange Toriko, vďaka ktorej sa stal následne asistentom slávneho Kacuhira Ótoma (Akira). Už vtedy sa jeho kresby vyznačovali dobrým citom pre kompozíciu, za čo podľa jeho slov môžu filmy Terryho Gilliama (Time Bandits, Brazil, The Adventures of Baron Munchausen, Monty Python).
Okrem práce na svojej mange Kaikisen sa Satoši postaral o scenár k Ótomovmu hranému filmu World Apartment Horror, v úlohe animátora makal na animáku Roujin Z (za príbehom stojí Ótomo) a bol aj supervízorom pri výrobe niekoľkých animákov ďalšej japonskej legendy, Mamoru Ošiiho (Ghost in the Shell). S Ošiim ďalej pracoval na mange Seraphim: 266,613,336 Wings a výrazne prispel aj k vzniku krátkeho poviedkového filmu Magnetic Rose, ktorý tvorí úžasnú animovanú zbierku Kacuhira Ótoma s názvom Memories.
S nemalým talentom a bohatými skúsenosťami bolo už iba otázkou času, než sa dostane aj k réžii celovečerákov. A tak v roku 1997 debutoval animovaným psychologickým thrillerom Perfect Blue, vychádzajúcim z rovnomennej poviedky od spisovateľa menom Yošikazu Takeuči. Tá mala byť ešte v roku 1994 natočená ako hraný film, no práce prerušilo ničivé zemetrasenie v meste Kobe a kvôli výrazne zníženému rozpočtu sa nakoniec od živého natáčania upustilo úplne, čo bola šanca pre Satošiho.
Perfect Blue (1997)
Temný príbeh Perfect Blue sa sústredí na speváčku úspešného hudobného tria, ktorá sa vydá na dráhu herečky. Po získaní vysnenej úlohy sa však jej život ocitne v troskách. Skutočnosť striedajú halucinácie, na internet sa dostávajú aj tie najintímnejšie detaily herečkinho života a jej priateľom a kolegom sa vyhráža neznámy šialenec. Keď ale začnú postupne umierať, bezmocná a vydesená filmová hviezda razom prepadá do nebezpečnej paranoje.
Satoši s pôvodným scenárom od autora predlohy nebol príliš spokojný, a tak požiadal o možnosť urobiť v ňom zmeny. Tie boli Konovi a scenáristovi Sadajukimu Muraiovi povolené a až na zachovanie niekoľkých dôležitých knižných elementov si mohli s príbehom robiť, čo chceli. A evidentne sa to oplatilo. Perfect Blue totiž fanúšikov anime mimoriadne nadchlo a Satoši dokázal, že animáky môžu osloviť aj náročnejšie dospelé publikum. Režisér Darren Aronofsky dokonca uznal podobnosť Perfect Blue a jeho snímky Black Swan z roku 2010, hoci poprel, že by sa priamo inšpiroval Satošiho celovečernou prvotinou.
Snímka má výborne prepracovaný príbeh, dokáže dokonale strhnúť, nechýba jej napätie, nepríjemná atmosféra a vyznačuje sa najmä majstrovsky podanou témou prelínania fantázie s realitou, čo sa stalo pre tvorbu Satošiho Kona akýmsi poznávacím znakom. Ten vďaka scenáristovi Muraiovi dokázal preniesť aj do druhého celovečerného animáku, romantickej drámy Millennium Actress.
Millennium Actress (2001)
Tá divákom predstavila starnúcu filmovú hviezdu, ktorú doma navštívi dvojčlenný štáb, aby o jej živote natočil dokument. Ako im však rozpráva svoj životný príbeh, uvedomia si, že mu dominuje najmä jedna linka. Pátranie po mužovi, s ktorým sa stretla iba jediný raz a odvtedy ho nemôže dostať z hlavy. Krátko po jej stretnutí s tajomným mladíkom totiž herečka našla kľúč a rozhodla sa, že mu ho musí za každú cenu vrátiť. A práve táto túžba ju ženie celé tie roky vpred.
Millennium Actress je poctou japonskej kinematografii a odkazuje na mnohé klasické tituly, pričom režisér vo filme opäť raz pracuje so svojimi obľúbenými motívmi (spomínanie, mechanizmy slávy, prelínanie časových rovín). O hudbu sa navyše postaral skladateľ Susumu Hirasawa, ktorého Satoši dlhé roky obdivoval (spoluprácu si zopakovali aj pri filme Paprika). Snímka si oproti jeho debutu Perfect Blue vyslúžila ešte väčší kritický aj divácky úspech a zaujala dokonca samotného Stevena Spielberga. A to natoľko, že jeho spoločnosť DreamWorks Entertainment kúpila distribučné práva pre Spojené štáty.
Už 2 roky po Millennium Actress sa do kín dostala v poradí tretia Satošiho snímka. Tá nesie názov Tokyo Godfathers a jej animovaný príbeh je zameraný na trojicu bezdomovcov, ktorí počas Štedrého dňa objavia na smetisku malé dievčatko. A hoci pre nich život na ulici nie je jednoduchý a často sa potýkajú s bitkami, strachom aj neistotou, Gin, Hana a Mijuko sa rozhodnú, že nájdu jej rodičov.
Tokyo Godfathers (2003)
Satoši sa v tejto snímke dotýkal najmä tém bezdomovectva a opustenia, no veľmi šikovne ich okorenil aj štipkou humoru, čo sa vo výsledku ukázalo ako skvelý nápad. Tokyo Godfathers je nevtieravým, veľmi milým a v prvom rade výborným dielkom, za ktoré režisér okrem uznania fanúšikov získal napríklad aj významné novinárske ocenenie Mainichi Film Concours. Ak ťa na Vianoce omrzia v televízii klasické filmy a budeš mať chuť na niečo iné, môžeš dať šancu práve Tokyo Godfathers. Rozhodne neoľutuješ.
No ešte predtým, než sa dostanem k jeho štvrtému a zároveň poslednému celovečeráku, musím spomenúť aj seriál Paranoia Agent, ktorý sa v roku 2004 dočkal 13 epizód. Satoši Kon na ňom pracoval spoločne s ďalšími japonskými tvorcami a mohol sa prostredníctvom neho opäť vrátiť k svojmu obľúbenému prelínaniu fantázie s realitou. Tentokrát sú tu ale patrné aj sociálne témy. Tento mysteriózny psychologický seriál bol vytvorený z množstva nevyužitých nápadov, ktoré podľa režiséra boli síce dobré, no do jeho predošlých projektov nijako nezapadali.
Paranoia Agent hovorí o podivnom sociálnom fenoméne, odohrávajúcom sa v mestečku Musašino neďaleko Tokia. Vyčíňa tam totiž mladý násilník, ktorého útoky začnú byť postupne spájané s niekoľkými ďalšími postavami. Príbeh následne odhaľuje minulosť vyšetrujúcich aj podozrivých a rozpletá tajomstvá útočníka so zlatými kolieskovými korčuľami.
Paranoia Agent (2004)
Seriál má podľa môjho názoru veľmi sľubný rozbeh, no s ďalšími pribúdajúcimi epizódami akoby prišiel aj mierny chaos a prekombinovanosť, kvôli čomu som si ho ako celok nedokázal užiť tak, ako Satošiho celovečerné animáky. Pokiaľ ťa ale premisa Paranoia Agent zaujala, určite mu daj šancu. Možno ti predsa len sadne lepšie než mne. V roku 2006 Satoši konečne uviedol svoj dlho pripravovaný animovaný thriller Paprika.
Jeho príbeh vychádza z knižnej predlohy vyššie spomínaného autora menom Yasutaka Tsutsui a sústredí sa na nový prevratný prístroj, ktorý vedcom umožňuje vstupovať do ľudských snov. Keď je ale prístroj zmizne, je na neohrozenom detektívovi a skvelej terapeutke, aby ho získali späť skôr, než padne do rúk tzv. snovým teroristom. Aj táto snímka sa vyznačuje synergiou snov a reality, pričom Kon si znova vyslúžil nemalý úspech.
A to aj napriek tomu, že okrem jadra knižného príbehu takmer všetko ostatné zmenil. Na jeho úspech to ale nemalo žiadny vplyv a Satoši za Papriku získal hneď niekoľko filmových ocenení. Talentovaný režisér tu totiž zas a znova dokázal, že v ňom drieme priam nekonečná originalita a zmysel pre obraz, ktoré dokáže na veľkom plátne bez problémov predať. Viacero kritikov v tomto prípade poukázalo aj na mnoho podobností s filmom Inception od Christophera Nolana, vrátane príbehu, niektorých scén aj postáv.
Paprika (2006)
Satoši Kon po Paprike opäť spojil svoje sily s legendárnym Mamoru Ošiim a spoločne s Makoto Šinkaiom pre japonskú televíziu NHK vytvorili sériu Ani*Kuri15, pozostávajúcu s pätnástich minútových kraťasov. Satošiho dielo nieslo názov Ohayō. Následne pomohol založiť ešte Asociáciu tvorcov animákov v Japonsku (Japan Animation Creators Association/JAniCA), ktorej sa stal aj členom.
Kon bol nesmierne váženým tvorcom a nachádzal sa na vrchole. Keď však začal pracovať na svojom piatom celovečeráku Dreaming Machine, bola mu diagnostikovaná rakovina pankreasu a doktori mu dávali maximálne jeden a pol roka života. Satoši sa preto rozhodol stráviť svoj zostávajúci čas doma a krátko pred smrťou napísal posledný odkaz, ktorý jeho rodina neskôr zverejnila aj na jeho blogu.
Filmár v ňom vysvetlil, že sa počas boja s chorobou rozhodol nevydávať žiadne informácie o svojom zdravotnom stave. Rakovina sa totiž rozvíjala pomerne rýchlo a on sám sa cítil v rozpakoch z toho, ako drasticky sa podpísala na jeho tele. Aj preto bola náhla správa o jeho úmrtí pre mnohých obrovským šokom a prekvapením, keďže od diagnostikovania choroby ubehlo iba niekoľko málo mesiacov.
فيديو من الصديق Nader Azar حول مؤلف الانمي ساتوشي كون
— kawaii anime world (@kawaiiawm) 7. apríla 2017
الرابط :https://t.co/C97elfKps0#satoshi_kon pic.twitter.com/ZmVLm5ttJ1
Satoši Kon zomrel 24. augusta (srpen) 2010 vo veku 46 rokov. A hoci je od roku 2013 už takmer polovica záberov z Dreaming Machine naanimovaná, zdá sa, že snímka nebude nikdy dokončená. Ako sa totiž vyjadril zakladateľ spoločnosti Madhouse Masao Marujama, na projekt jednoducho nebol dostatok peňazí. Marujama tiež v minulosti prezradil, že jeho osobným cieľom bolo dokončiť film do piatich rokov od Satošiho smrti.
Ďalším výrazným problémom však bolo nájsť vhodného režiséra, ktorý by mal podobné schopnosti a víziu, ako Kon. V roku 2016 ale Marujama prišiel s nasledovným prehlásením: „Na dokončenie Satošiho snímky som hľadal vhodného režiséra 4-5 rokov. Pred jeho smrťou boli hotové storyboardy, scenár a dokonca aj niekoľko keyframeov. Potom mi však napadlo, že ak by aj niekto mohol napodobniť Konovu prácu, bolo by jasné, že ide o imitáciu.“
„Napríklad, pokiaľ by sa dokončenia ujal Mamoru Hosoda (stojí za skvelým animákom The Boy and the Beast, pozn. red.), hotová snímka by bola stále dobrou. No už by nebola dielom Kona, ale Hosodu. A Dreaming Machine by malo byť Satošiho filmom, jeho a nikoho iného. To znamená, že nemôžeme a ani by sme nemali robiť kompromisy iba kvôli tomu, aby bol projekt dokončený.“
Zdá sa teda, že ak sa niekto v budúcnosti chopí animáku Dreaming Machine, pôjde už o originálnu víziu nového režiséra. Snáď sa teda dočkáme aspoň toho dokumentu o Konovi, ktorý má Marujama už nejaký čas v pláne. Satoši Kon patril bezpochyby medzi najtalentovanejších mladých tvorcov japonskej animovanej tvorby a mal pred sebou veľkú budúcnosť. Natáčal komplexné, prepracované a originálne filmy, ktoré sa nebáli provokovať či znepokojovať.
Animovanému filmu bude mimoriadne chýbať, no snáď aj tento článok prispeje k tomu, aby sa na jeho výnimočnú prácu len tak ľahko nezabudlo. Záverečné slovo venujem režisérovi Deanovi DeBloisovi (trilógia How to Train Your Dragon), ktorý Satošiho tvorbu perfektne vystihol:
„Satoši Kon použil ručne kreslené médium na preskúmanie sociálnych stigiem, ľudskej psychiky a vrhol svetlo na naše zložitosti spôsobom, ktorý by mohol v hranej forme zlyhať. Bolo to odvážne, intenzívne a občas dokonca aj desivé, pričom Kon sa vo svojej tvorbe rozhodne neodkláňal od zrelých tém ani citlivosti hraných filmov. Jeho počiny vždy predstavovali fascinujúcu strednú cestu medzi kreslenými snímkami a svetom, ako ho poznáme.“
