Málokto je ochotný vzdať sa komfortu a ísť pomáhať do krajín tretieho sveta. Tomáš môže byť pre mnohých príkladom a my sme sa rozhodli vyspovedať ho a zistiť čosi viac o dvojmesačnej skúsenosti v Ghane.
Pred pár dňami sme informovali o zaujímavom videu, ktorého autorom bol mladý Košičan Tomáš. Nabral odvahu a vydal sa do ďalekej Ghany, kde pracoval ako dobrovoľný učiteľ približne dva mesiace, počas ktorých okrem poskytovania vzdelania malým Afričanom nakrúcal dokumentárny film. Jeho cieľom bolo ukázať ľuďom skutočnú a tiež kritickú stránku v tejto časti sveta a zároveň možno motivovať ostatných.
My sme sa rozhodli osloviť ho pri tejto príležitosti s ponukou na rozhovor, ktorú prijal. Ty sa vďaka nemu môžeš dozvedieť čosi viac o tom, ako sa na dobrovoľnícky pobyt dostal, čo všetko musel absolvovať a ako to v Ghane vlastne vyzeralo. Prezradil nám aj zopár konkrétnych zážitkov a svoj názor na celú problematiku.
Zaujímalo nás aj to, či je v tejto časti našej planéty viditeľná pomoc neziskových organizácií a každý, kto o dobrovoľníckom projekte rozmýšľal, sa dočká mnohých dôležitých rád. Viac už ale v samotnom rozhovore.
Ahoj, na úvod sa nám, prosím, aspoň v krátkosti predstav. Kto si a čomu sa venuješ?
Čaute. Volám sa Tomáš, mám 22 rokov a som chalan z Košíc. Tento rok som ukončil 3. ročník ekonómie a manažmentu na Univerzite v Londýne.
Na rozhovor sme ťa oslovili na základe dokumentárneho filmu z Ghany. Ako si sa tam vlastne dostal?
Šiel som cez UK organizáciu Plan My Gap Year (PMGY), ktorá zabezpečuje dobrovoľnícke výjazdy do rôznych krajín.
Čo ťa viedlo k tomu, aby si také to typické študentské leto vymenil za dobrovoľnícky projekt?
Už nejaký čas som chcel ísť dobrovoľníčiť a give back, teda odovzdať ďalej niečo, čo som mal šťastie sa naučiť. Tiež zažiť na vlastnej koži nedostatok toho, čo my berieme za samozrejmosť. Chcel som sa začať pozerať na veci inak a úprimne si vážiť aj maličkosti. V Londýne som mal pocit, že ľudia často riešia úplne hlúposti a tvária sa ako najväčší mučeníci, pretože sa im napríklad práve vybil mobil. A to samozrejme platí aj vrátane mňa.
Chápem. A prečo práve Ghana?
Nemal som preferenciu, čiže k Ghane som sa dostal celkom náhodne. Popravde som si myslel, že ako dobrovoľníkovi mi poskytnú ubytko a jedlo zdarma. Takto to ale nebolo, a preto som bol nútený vybrať si aj niečo, čo by som si vedel dovoliť na dva mesiace.
Vieš nám v krátkosti opísať proces od tvojho prvého rozhodnutia až po odlet z Európy?
Rozhodol som sa asi 3-4 mesiace pred odchodom. Upresnil som si všetky detaily, hlavne či organizácia je seriózna. Niektoré organizácie totiž berú dobrovoľníkov na učenie v škole, aj keď majú žiaci prázdniny. Je dôležité si pozrieť recenzie (brať ich ale s rezervou). Treba si vybaviť víza, letenky, výpis z registra trestov, pichnúť vakcíny a zaobstarať tabletky proti malárii.
Dokázal by si opísať prvé pocity po príchode? Dostal si sa aj do situácie, kedy si svoj príchod oľutoval?
Keď som sedel v taxíku z letiska, bol som veľmi opatrný. Ľudia ale boli veľmi priateľskí a hrdí na svoju krajinu. Všetci chceli ukázať Európe, že Ghana stojí za to. Počas celých dvoch mesiacov nebol moment, kedy by som ľutoval, že som tam prišiel.
Skús nám prosím opísať svoje bývanie a tiež taký "bežný" pracovný deň. Čo všetko si musel absolvovať a ako to vlastne vyzeralo?
Naše bývanie bolo veľmi dobré. Musím povedať, že som bol až sklamaný, haha. Ja som očakával chatrč alebo niečo podobné. Mali sme normálnu kúpeľňu, záchod, kuchyňu a tak ďalej. Voda a elektrina nám aj napriek častým výpadkom fungovali. Ked nebola voda, mali sme sprchu s vedrom alebo sme sa sprchovali v daždi pod odkvapom.
V bežný deň sme vstávali o 7-8:00 a robili si prípravu na hodiny. O 9 sme začali učiť a učili sme az do 15-tej s prestávkou na obed a ak sme mali voľnú hodinu, robili sme extra hodiny na zlepšenie čítania pre deti alebo maľovali. Po škole sme si šli na chvíľu oddýchnuť a okolo 16:00 sme sa vrátili a maľovali alebo pracovali na založení knižnice.
Čo bolo tvojou hlavnou náplňou práce?
Hlavná náplň bolo učenie. Šiel som tam s tým, že budem učiť angličtinu, nakoniec som ale učil matematiku. Takisto sme si ale hneď po prvom príchode do školy dali cieľ zariadiť knižnicu.
Spomenieš si na najpozítivnejší moment z celého pobytu?
Pozitívnych momentov bolo kopec, ale asi najviac nás dojali šťastné tváre detí a učiteľov, keď po 2 mesiacoch uvideli dokončenú knižnicu a informatickú miestnosť!
A možno aj negatívny?
Bude to asi znieť klišé, ale aj keď boli ťažšie chvíle, všetky ma niečomu naučili a dali mi do života niečo nové, preto to stále bola skôr pozitívna než negatívna skúsenosť. Napríklad, keď ma museli zobrať do nemocnice, kde zistili, že som dostal otravu krvi. Teraz už aspoň viem, čo asi od takej nemocnice v Ghane môžem v budúcnosti očakávať.
