Bratovražedný boj o Čínu.
V nasledujúcom článku si povieme niečo o čínskej bratovražednej vojne z 20. a 30. rokov dvadsiateho storočia, v ktorom sa zákerné intrigy striedali s krvavými konfliktami medzi národne-orientovanou stranou a komunistami.
Obraz Číny na začiatku 20. storočia sa dosť líšil od podoby štátu, ktorý v dnešnej dobe napriek všetkým nedostatkom ašpiruje na vedúce pozície vo svetovej politike a ekonomike. Vtedajšia krajina zlatého draka bola rozdrobená a zmietaná vnútropolitickými bojmi či ekonomickou a sociálnou krízou. Fungovala ako bezbranná hračka v rukách západných i východných mocností, ktoré celkom bez hanby využívali svoje postavenie na to, aby si v rámci vlastného prospechu sami určovali pravidlá "čínskej hry".
V roku 1911 síce došlo k zvrhnutiu dynastie Čching a Čína sa oficiálne stala republikou, jej vnútorné štruktúry a postavenie na medzinárodnom fóre však ostali bez zmien. Stále bola v podstate voľným konglomerátom provincií ovládaných jednotlivými vojenskými vodcami, ktorí boli ochotní uznávať centrálnu vládu len vtedy, ak sa príliš neplietla do ich vlastných záležitostí. Nositeľom nových myšlienok sa v roku 1912 stala sformovaná čínska Národná strana (Kuomintang, KMT) vedená revolucionárom Sun Čung-sanom. Práve jemu sa po rokoch tvrdého politického boja a miestnych konfliktov podarilo na začiatku 20. rokov presadiť v niekoľkých južných provinciách, kde mal v úmysle nadviazať na "tradíciu skutočnej republiky".
Hnutie Kuomintang sa tak stalo širokou platformou zahŕňajúcou ľavicovo aj pravicovo orientovaných jedincov, ktorých spájala vôľa po zjednotení krajiny pod jednu pevnú centrálnu vládu. Niet preto divu, že do jeho radov si našli cestu aj komunisti. I samotný Sun Čung-san bol predovšetkým ľavicovo orientovaným politikom a za účelom spolupráce a získania vojenských poradcov udržiaval priateľské vzťahy so Sovietskym zväzom.
Ešte pred svojou smrťou v roku 1925 sa Sun Čung-san rozhodol pre dobyvačné ťaženie do strednej a severnej Číny, ktorého cieľom malo byť podmanenie tamojších provincií a ich podriadenie južnej vláde. V júli roku 1926 preto armáda Kuomintangu vyrazila na sever a do konca roka sa jej podarilo dobyť časti strednej Číny. V jej čele stál 39-ročný generál Čankajšek, ktorý sa aspoň navonok hlásil k Sun Čung-sanovmu odkazu a počas nasledujúcich dvoch rokov sa mal stať neohrozeným vodcom jeho hnutia.
Severné ťaženie pokračovalo aj v nasledujúcom roku a na jar obsadili armády KMT veľké mestá Šanghaj a Nanking. Čankajšek si ale svojimi úspechmi proti sebe poštval časť svojich spolustraníkov. Súčasne bolo zrejmé, že jeho ambície siahajú ďalej než len k armádnemu veliteľskému postu. V tejto dobe sa tiež začali čím ďalej, tým výraznejšie prejavovať rozpory medzi pravicovým a ľavicovým krídlom strany. Ako už bolo povedané, do KMT vstupovali aj komunisti. Ich cieľom bolo síce vytvorenie socialistického čínskeho štátu, zatiaľ sa ale pod myšlienkou zjednotenia rozhodli spolupracovať s pravicou a vykonávať dôkladnú agitáciu marxizmu medzi robotníkmi a roľníkmi.
Medzi nimi bol aj vedúci pracovník oddelenia propagandy KMT Mao Ce-tung. Na začiatku apríla 1927 sa už Čankajšek cítil natoľko silný, že sa rozhodol s komunistami raz a navždy vysporiadať. Využil svoje kontakty s podsvetím a v Šanghaji, Nankingu, Kantone i ďalších veľkých mestách nechal v duchu hesla "Radšej zabiť o tisíc ľudí viac, než nechať jediného komunistu uniknúť" pozatýkať a popraviť tisíce Číňanov podozrivých zo sympatií s komunizmom. Vyhlásil tiež novú vládu so sídlom v Nankingu, následne na čo bola Komunistická strana Číny postavená mimo zákon. Pre komunistov týmto činom prirodzene skončilo obdobie spolupráce a začalo obdobie vojny. Už v auguste 1927 tak prepuklo v meste Nan-čchang v provincii Ťiang-si prvé povstanie zorganizované komunistami.
Centrom roľníckej revolty, nazývanej Povstanie jesennej úrody, sa na začiatku septembra pod Mao Ce-tungovou taktovkou stala jeho rodná provincia Chu-nan. Mao tu zhromaždil robotníkov z miestnych baní, roľníckej milície, niekoľkých vojakov a dôstojníkov KMT, tiež študentov - všetko zhruba v počte 8 000 mužov, z ktorých následne zostavil svoju prvú Červenú armádu. Jeho vojaci nemali žiadne uniformy. Niektorí síce mali pušky, väčšina z nich však bola ozbrojená iba palicami, sečnými zbraňami či kopijami. Podobné revolty prepukli aj v provinciách Chu-pej a Kuang-tung, kde v decembri 1927 komunisti dokonca v rámci snahy o vyburcovanie "mestského revolučného boja" vyhlásili v provinčnom hlavnom meste Kanton lokálnu vládu. Tá však vydržala len tri dni a potom bola krvavo potlačená.
Spoločné jednotky miestnych vojenských vládcov a KMT nakoniec rozprášili komunistické sily aj v ostatných provinciách - s výnimkou Maovej malej armády (teraz iba o počte niekoľkých stoviek vojakov), ktorá si vybudovala základňu v horách na východe Číny. Maova situácia sa pomaly zhoršovala. Strategické ťaženie miestnych vojenských vodcov jeho sily obkľúčilo, našťastie pre neho sa ale zo zovretia podarilo preniknúť časti jeho vojakov a po ich opätovnom zlúčení sa komunistickému veliteľovi podarilo zvíťaziť.
Maove jednotky v horách prebývali až do konca roka 1928, a to aj napriek rozporuplným rozkazom provinčného výboru Chu-nanu, ktorý v lete presadzoval pravidelné ofenzívne operácie na juhu provincie, v dôsledku čoho komunistické oddiely značne oslabli. V januári roku 1929 preto musel Mao základňu opustiť a na čele zhruba 4 000 armády sa vydal smerom na juh. Čankajšek medzitým na jar roku 1928 obnovil svoje ťaženie na severe, počas ktorého sa na začiatku mája pri obsadzovaní provincie Šan-tung jeho vojaci prvýkrát stretli v boji s japonskými intrvenčnými jednotkami.
V júni následne vojská generála Len Si-šana dobyli Peking, ktorý až doteraz fungoval ako sídlo severnej vlády. Krajina zlatého draka tým bola aspoň formálne zjednotená a v októbri došlo v Nankingu k vyhláseniu vlády zjednotenej Číny. Čankajšek sa stal predsedom štátnej rady a generalissimom armády KMT. V okamihu svojho zjednotenia však bola Čína aj naďalej roztrieštenou krajinou. Sám Čankajšek síce ovládal provincie, ktoré získal na začiatku severného ťaženia na juhovýchode Číny, ostatné územia sa ale nachádzali pod vládou jeho spojeneckých generálov alebo ďalších miestnych vládcov tolerujúcich ústrednú vládu iba vtedy, keď sa im to hodilo.
Táto situácia sa naplno prejavila v momente, keď sa Čankajšek pokúsil o centralizáciu daní. Reakciou na jeho kroky bolo povstanie bývalých spojencov, generálov Feng Jü-sianga a Len Si-šana. Čankajšek však kritickú situáciu zvládol po vojenskej i politickej stránke a z vnútrostraníckych sporov nakoniec vyšiel ako víťaz.
Oddiely Maa sa medzitým po celej sérii bojov vedených na ceste zo svojej starej základne presunuli na hranicu provincií Ťiang-si a Fu-ťien, kde v máji 1929 zriadili novú základňu. Jednotky sa následne zreorganizovali - pod komunistickým velením sa teraz nachádzalo približne 10 000 vojakov rozdelených do troch Červených armád. Šanghajskí komunistickí papaláši sa rozhodli využiť krízu v Čankajškových radoch, a preto v duchu svojej starej stratégie "mestského boja" nariadili v lete roku 1930 útok na veľké mestá Nan-čchang, Čchang-ša a Wu-chan. Národná strana ale stihla spomínané mestá obsadiť silnými posádkami a útoky skončili pre komunistov nezdarom.
Ako odpoveď na útoky Červenej armády vydal Čankajšek rozkaz na vykonanie série trestných výprav, ktorých cieľom bolo totálne zničenie všetkých komunistických základní. Vojská KMT a miestnych vojenských vodcov, ktorí dali prednosť Čankajšekovému spojenectvu, vyrazili v ústrety neznámemu, aby raz a navždy urobilo koniec komunistickému "vyčíňaniu". Červená armáda bola ale pripravená, útočníkov vlákala hlboko do "červeného" územia a na prelome decembra 1930 a januára 1931 uštedrila 100 000 armáde KMT drvivú porážku - Čankajšek stratil celú 1/5 svojich mužov. Ďalšie ťaženie sa uskutočnilo v máji 1931. Armádu KMT tentoraz tvorilo 200 000 mužov, Červenej armáde naopak pomáhali roľníci a miestne gardy. Vojsko Národnej strany nakoniec stratilo 30 000 vojakov a komunistické oddiely o sile 40 000 mužov opäť oslavovali víťazstvo.
Krátko na to sa uskutočnila aj tretia odvetná kampaň, ktorá opäť skončila neúspešne. Navyše komunisti ukoristili 10 000 zbraní a na ich stranu prešlo cez 20 000 vojakov KMT. Do novembra 1931 tak červený teror ovládol oblasť o rozlohe 30 000 km² s približne 3 miliónmi obyvateľov, pričom na spomínanom území vyhlásili Čínsku sovietsku republiku. Do "čínskej hry" vtedy vstúpil ešte jeden veľmi dôležitý faktor - v septembri 1931 vpadla do Mandžuska japonská cisárska armáda. Čankajšekovi ale robilo oveľa väčšie starosti komunistické nebezpečenstvo a po krátkom odpore uzavrel s Japoncami v máji 1932 prímerie. Pod heslom "vnútorná pacifikácia musí mať prednosť pred vonkajším nepriateľom" sa začal chystať na svoje štvrté protikomunistické ťaženie.
Komunisti chceli využiť celonárodnej krízy k zvrhnutiu Čankajška, a preto Mao ako predseda čínskej sovietskej vlády vyhlásil v apríli 1932 Japonsku vojnu. S vyhlásením sovietskej republiky ale došlo aj k zmene vojenskej stratégie. Červená armáda sa zväčšila – po novom ju tvorilo 200 000 vojakov. Vysokopostavení komunisti tiež začali pozerať na Maovu stratégiu partizánskej vojny s dešpektom a požadovali akcie v štýle profesionálnej armády. Maovi stranícki protivníci sa nakoniec spojili a on sám bol v auguste 1932, práve uprostred ďalšieho ťaženia KMT, zbavený kontroly nad Červenou armádou a odsunutý na vedľajšiu koľaj. Jeho partizánska doktrína bola zrušená a komunistická armáda sa venovala "ozajstnému boju". Velenia sa ujali Ču Te a Čou En-laj.
S hlavným štábom v meste Wu-chan zaútočil Čankajšek najprv na menšie základne komunistov v strednej a južnej Číne. Jeho 400 000 armáde sa ale ani tentoraz nepodarilo zraziť komunistov na kolená a po takmer deviatich mesiacoch sa musel stiahnuť späť. Červená armáda potom v marci a apríli 1933 dokonca prešla do protiútoku a mala v úmysle dobyť mesto Čchang-ša, kvôli problémom so zásobovaním však nakoniec od svojho zámeru ustúpila.
V auguste 1933 odštartoval Čankajšek svoju piatu kampaň, ktorá sa od tých predchádzajúcich výrazne líšila. Vďaka peniazom z USA a Veľkej Británie mal k dispozícii vytúžené finančné prostriedky, milión vojakov, moderné tanky, lietadlá a tiež niekoľko nemeckých expertov, medzi ktorými hlavnú úlohu hral generál Hans von Seeckt, ktorý do Číny dorazil s Hitlerovým požehnaním. Nové vojenské vedenie praktizovalo taktiku spálenej zeme a hlavnú základňu komunistov obklopilo takmer 30 km širokým prstencom spustošenej krajiny. Vedľa neho nechalo zriadiť ďalší 10 km široký prstenec bunkrov a guľometných hniezd. Každé takéto opevnené miesto navyše obklopoval nekonečný pás ostnatého drôtu. Každý, kto sa odvážil prejsť túto hranicu za akýmkoľvek učelom, riskoval smrť.
Komunisti síce v marci a apríli 1934 dosiahli pri svojich výpadoch isté úspechy, to všetko však za cenu značných strát na mužoch i materiálu. KMT sa navyše darilo postupovať a kruh obkľúčenia sa tým zovrel ešte viac. Situácia Červenej armády bola vážna a jej útoky dostali takmer samovražedný nádych. V júli a auguste sa síce niektorým jednotkám podarilo z obkľúčenia prebiť, jadro armády však stále zostávalo uväznené. V auguste 1934 konečne Revolučná vojenská rada rozhodla o opustení základne.
Zhruba 30 000 mužov malo zostať, zvyšných 120 000 začalo v októbri legendárny presun, ktorý vošiel do dejín pod názvom "Dlhý pochod". Tento "pochod" boli ale v skutočnosti strategické manévre, ktorými sa jednotky Červenej armády ustupujúce zo základní v južnej a strednej Číne snažili uniknúť z dosahu vojsk KMT. Napriek počiatočnému šťastiu, kedy sa komunistickým vodcom podarilo vyjednať priechod územím kontrolovaným jedným z Čankajšekových "spojencov", boli ich oddiely dostihnuté armádou KMT a na prelome novembra a decembra 1934 utrpeli drvivú porážku. Do jari 1935 sa potom ich stav znížil na iba 10 000 mužov.
Za neustáleho prenasledovania zo strany miestnych vojenských vodcov i jednotiek KMT sa však Mao opäť domohol istej autority a v októbri 1935 sa jeho zvyšným vojakom podarilo spojiť s ostatnými komunistickými skupinami v severnej provincii Šen-si. V novembri potom nahradil Čou En-laja na poste veliteľa Červenej armády, pričom sa tak stal aj vedúcou osobnosťou čínskej komunistickej strany. Ústup komunistov trval celý jeden rok, za cenu obrovských strát sa im však podarilo zachrániť jadro svojich síl.
Čankajšek mohol byť celkom spokojný. Podarilo sa mu zničiť komunistický štát na juhu Číny a nepriateľské jednotky za svoj ústup tvrdo zaplatili. Teraz hodlal nepriateľovi zasadiť poslednú ranu. Do provincie Šen-si vyslal v priebehu roka 1936 mandžuskú armádu maršála Čang Süe-Lianga, ktorému mal asistovať generál Jang Chu-čcheng, pričom sám pricestoval do hlavného mesta Si-anu, aby sa tu stal svedkom totálneho zničenia "komunistických rebelov", ktorí si budovali nové centrum v meste Jen-anu. Situácia sa však nečakane obrátila proti nemu.
Japonská okupácia Mandžuska z roku 1931 a Čankajšekove úsilie o zničenie domácich odporcov prinútili časť jeho opozície k spoločnej akcii. Po tom, čo dorazil do Si-anu, bol Čankajšek Čang Süe-liangovými vojakmi v decembri 1936 zatknutý a následne donútený ukončiť nielen vojnu s komunistami, ale zároveň sa aj zaviazať k spoločnému postupu proti Japoncom.
Vojna s Japonskom zúrila s väčšou či menšou intenzitou v období rokov 1937-1945 a z bývalých nepriateľov sa stali dočasní spojenci. Problém vnútorného vývoja Číny a s ním súvisiace konflikty ustúpili do pozadia, s koncom 2. svetovej vojny sa však mali rozhorieť s novou, nevídanou intenzitou – to už je však iný príbeh.
