Aké to je byť homosexuálom v hlavnom meste? Niekedy veru nie jednoduché. Život v rámci LGBTI komunity nám priblížil Roman Samotný.
Asi všetci, aj tí, čo nepatria medzi LGBTI ľudí, poznajú bar Tepláreň Café na Zámockej ulici v Bratislave. Veľa z nás však netuší, kto za týmto projektom stojí. Roman Samotný sa okrem šéfovania úspešného gay baru venuje aj aktivizmu v iniciatíve Inakosť. My sme sa s ním rozprávali o tom, ako vyzerá život ľudí LGBTI komunity v hlavnom meste.
Kedy a prečo vznikla Tepláreň?
Našou strešnou značkou je Queer Slovakia, pod ktorou organizujeme rôzne akcie. Prvou bola práve party Tepláreň, tá začala fungovať pred 6,5 rokmi v bývalom Bateliéri. Neskôr vznikol aj Homomat, aktuálne sa koná v Re:freshi. Okrem toho robíme aj akcie Tutti Frutti, Shame a Queer Beer. Tepláreň ako kaviareň som si otvoril pred 3 rokmi.
Celé to vzniklo náhodou, dlhé roky som pracoval v médiách a popritom som robil pre iniciatívu Inakosť. Množstvo projektov okolo iniciatívy stále narastalo. V rámci projektu o LGBTI histórii sme spravili prvú party Tepláreň v KC Dunaj, na ktorú prišlo vyše 500 ľudí, to nikto nečakal. Tak som sa rozhodol organizovať ju naďalej a zistil som, že dopyt po takýchto akciách tu je.
Najprv to bolo len hobby, no keď som videl, ako sa takýmto party darí, rozhodol som sa im venovať naplno.
Existovali predtým v Bratislave nejaké miesta, kde sa takíto ľudia mohli stretávať?
Určite, takéto podniky boli vždy, len neboli oficiálne. Už na začiatku 20. storočia bola napríklad kaviareň v Carltone známa v rámci komunity ako miesto, kde sa stretáva homosexuálna klientela.
Po roku '89 sa trochu uvoľnila atmosféra a vznikol gay klub Apollon, ktorý funguje dodnes. Tých klubov aj barov tu vzniklo viacero, niektoré vydržali dlhšie, niektoré kratšie.
Pravdou je, že scéna v Bratislave bývala väčšia. Hlavne v časoch, keď neexistoval internet a ľudia sa nezoznamovali cez všelijaké aplikácie. Aby sa s niekým stretli, museli ísť von.
Problémom trochu je aj blízkosť Viedne. Veľa LGBTI ľudí chodí na rôzne párty práve do Viedne, lebo tam majú záruku anonymity. Nemusia sa báť, že stretnú kolegu z práce či susedu a môžu byť samými sebou.
Sú aj homosexuáli, ktorí žijú takýto dvojitý život. V Bratislave o nich nikto nevie a vo Viedni navštevujú rôzne gay akcie.
Aj do Teplárne som videl vchádzať ľudí, čo sa ostýchali. Veľa z nich prešlo okolo aj 3 - 4krát, kým sa rozhodli vojsť dnu. Stále existuje veľa predsudkov.
Povedal by si, že predsudky ľudí sú dnes menšie ako v minulosti?
Bez pochyby, ja sa tejto problematike venujem už roky a posun je obrovský. Hlavne Bratislava je otvorené, slobodné mesto, ktoré je veľmi pestré. Mám pocit, že každým rokom pestrejšie.
Ak to však porovnáme so západom, posun je ale slabší.
Nájdu si v Bratislave svoj priestor aj ľudia z iných sexuálnych menšín?
Určite, aj tie akcie, ktoré robím ja, sú rôzne zamerené, nechcem sa sústrediť iba na mužov gayov. Chodia k nám trans ľudia, bisexuáli aj lesby.
Je Bratislava otvorenejšia ako iné mestá na Slovensku?
Áno, aj vďaka veľkosti, polohe, tým, že je hlavné mesto. Je tu veľa ľudí z iných kultúr, cudzincov, Bratislavčania sú viac zvyknutí na rôznorodosť. Aj ľudia z LGBTI začínajú byť uvoľnenejší, otvorenejší.
V Starom meste je už dokonca aj v pohode chytiť partnera za ruku, no občas sa nevyhneme nepríjemným pohľadom alebo poznámkam. Je to ale relatívne bezpečné. Horšie je to v iných lokalitách ako napríklad v Petržalke, tam by som to určite neurobil.
S akou formou osočovania a netolerancie si sa stretol ty alebo tvoji známi?
Od hlúpych rečí, že som buzerant, pupuš a podobne až po fyzické násilie, snáď so všetkým. Najhoršie to bolo, keď som bol dieťa a ešte sám som tomu až tak nechápal. Venujem sa aktivizmu aj preto, aby decká, ktoré vyrastajú ako homosexuáli, nemali pocit, že sú menejcenné, horšie. Aby nemuseli zažívať pocit strachu z vlastnej identity.
Čo by si ty ako aktivista chcel spraviť preto, aby sa zmenilo negatívne vnímanie LGBTI ľudí?
Snažím sa vytvoriť bezpečný priestor, kam môžu prísť LGBTI ľudia, byť tam samými sebou, rozprávam veľa o pestrosti, aby sa ju naučili vnímať. Aj v našej komunite sa totiž môže stať, že je niekto homofób. Napríklad sú gayovia, ktorí nemajú radi femínnejších gayov. Alebo majú problém s transrodovými ľuďmi. Pestrosť je podľa mňa skvelá vec a práve v prostredí, kde sú akceptovaní rôzni ľudia, sa dobre žije.
Chcem tiež, aby títo ľudia nabrali sebavedomie a nehanbili sa za to kým sú. Napríklad ak sa ich niekto v práci spýta, s kým idú von, tak neodpovedia, že s kamošom, ale s fajerom, lebo tak to je.
Je podľa teba edukácia na Slovensku dostatočná?
Vôbec nie. Problémom je samotná sexuálna výchova. Deti neučíme používať prezervatív, lebo sa bojíme, že by so sexom začínali príliš skoro. Oni s ním ale skoro začínajú, len o ňom dokopy nič nevedia.
Aký je tvoj názor na dúhové pochody? Dokážu komunite naozaj pomôcť?
Určite áno. Tento model pochodov pomohol aj v zahraničí, aby sa o tejto problematike začalo viac diskutovať. Je to jeden z najlepších prostriedkov, ako otvoriť takúto tému. Odporúčam každému z LGBTI ľudí, aby sa pochodu zúčastnili. Zrazu ste vonku a v podstate máte na čele napísané, že ste inak orientovaní. Je to veľmi oslobodzujúce.
Čo by sa mohlo v Bratislave zmeniť, aby sa život LGBTI ľudí zlepšil?
V prvom rade sa za svoju identitu musia prestať hanbiť tí, ktorí sem patria. Nehanbiť sa chodiť na teplé party, do teplých barov, na teplé filmy, festivaly. Existuje aj športový klub či divadlo špeciálne určené pre našu komunitu. Čím bude väčšia podpora zvnútra, tým budeme viac rásť a stávať sa pestrejšou, zaujímavejšou komunitou.
Myslíš, že bude na Slovensku v dohľadnej dobe homosexuálom umožnená adopcia alebo manželstvo?
Žiaľ, politická scéna v našej krajine je veľmi pozadu. Už teraz existuje množstvo teplých rodín, ktoré aj vychovávajú deti. Nachádzajú sa však v právnom vákuu. Ak sa biologickému rodičovi niečo stane, druhý sa o deti nemôže postarať, pretože nie sú zobratí. Potom sa musí ťahať po súdoch a biť sa o právo dieťa aj naďalej vychovávať, aj keď to robili celý čas.
Keď náš partner ochorie, nemáme právo na to informovať sa o jeho zdravotnom stave.
Rovnako tak to je aj pri dedičstve.
Chceme skrátka rovnaké práva, ako majú heterosexuálne páry, aby sme mohli žiť naozaj v plnohodnotnom zväzku.
Máš nejaké rady pre niekoho, kto sa ešte stále bojí povedať svojmu okoliu o svojej orientácii? Ako by mohol začať žiť v rámci komunity?
Nech príde k nám na pivo (smiech). Ľudia by mali tráviť menej času na rôznych appkách a miesto zoznamovania sa cez internet ísť von, stretávať sa.
V queer podnikoch stretne veľa otvorených a priateľských ľudí. Nemôže samozrejme čakať, že sa hneď všetko vyrieši, ide to postupne.
Problémom je, že na Slovensku je veľmi málo poradenstva pre ľudí z LGTBI. Dôležité je rozprávať sa s niekým, kto je nám blízky, s kamarátom alebo s rodinou. Ak ho tí podporia, nadobudne odvahu zoznámiť sa s ďalšími ľuďmi. A najmä pamätať, že nie je v tom sám, že LGBTI komunita je veľká a pestrá a že určite stretne niekoho aj medzi týmito ľuďmi, s kým si bude blízky.
