V Jeruzaleme sa nepresadili, a tak hľadali uplatnenie pre svoje schopnosti v Európe.
Rád nemeckých rytierov bol stredoveký rytiersky rád, ktorý vznikol počas tretej križiackej výpravy do Svätej zeme. Patrí medzi tie najznámejšie rytierske rády, ktoré pôsobili počas stredoveku a hoci je dnes už len čisto rehoľným rádom, jeho história je bohatá na mocenské intrigy a krvavé boje určené na rozšírenie vplyvu. Známy je aj vďaka neskoršiemu zneužitiu nacistickou propagandou.
Počiatky
Rád vznikol počas tretej križiackej výpravy v meste Akkon. Moslimovia ho obliehali v rokoch 1189 - 1191 krátko po tom, ako sa do ich rúk opäť dostal Jeruzalem. Kresťanské vojská európskych panovníkov sa snažili odvrátiť katastrofu a zastaviť postup moslimov. V týchto bojoch sa najviac vyznamenal anglický kráľ Richard I. Levie srdce.
Dobytie Akkonu križiakmi
Podobne ako predchádzajúce (a možno aj o čosi slávnejšie) rytierske rády, aj toto militantné náboženské zoskupenie vzniklo pôvodne ako združenie spravujúce nemocnicu a hospic v Akkone. Majetok na jeho založenie získali rehoľní bratia od mešťanov z Brém a Lübecku, ktorí sa vracali späť do Európy. Špitál bol zasvätený Panne Márii a od toho sa odvodzoval aj názov tohto rádu. V plnom znení je to Bratstvo nemeckého domu Panny Márie v Jeruzaleme (Fratres Domus hospitalis sanctae Mariae Teutonicorum in Jerusalem). O pár rokov neskôr ho posvätil jeruzalemský patriarcha a prikázal členom rádu, aby nosili biele plášte s čiernym krížom. A o necelých desať rokov od vzniku sa mnísi pretransformovali na príkaz pápeža Inocenta III. na militantnú rehoľu.
Richard I. Levie srdce
Tak ako v ostatných rádoch, aj tu existovali špitálnicke a vojenské jednotky, ktoré podliehali správe rádu na čele s veľmajstrom. Prvým veľmajstrom rádu bol Henrich Walpot von Bassenheim. Predchádzajúci predstavení rádu ešte neboli uznaní ako veľmajstri a neprináležali im ani dôležité funkcie či tituly. Boli to skôr vedúci mníchov, ktorí spravovali špitál v Akkone. Rád rýchlo rástol a po svojej militarizácii získaval podporu čoraz väčšieho počtu vplyvných šľachticov a cirkevných hodnostárov. Rýchlo naberal aj členov, ktorí pochádzali z nemecky hovoriacich krajín a pred jeho vznikom hľadali uplatnenie skôr vo franských rádoch Johanitov a Templárov.
Hermann von Salza
V priebehu 13. storočia kresťanský vplyv vo Svätej zemi neustále slabol a aj územie, ktoré ešte nepodliehalo moslimom, sa čoraz viac zmenšovalo. Rád poverený ochranou pútnikov sa nedokázal presadiť popri vplyvnejších Johanitoch a Templároch, a tak sa miešal do sporov v Európe, aby tak získal vplyv a majetky na starom kontinente. Veľmajster Hermann von Salza sa napokon rozhodol konať. Požiadal pápeža o uvoľnenie rádu z Palestíny a jeho preradenie do Európy. Pápež napokon vyhovel a nemeckí rytieri sa v roku 1211 presunuli na pozvanie Ondreja II. do Uhorska. Mali zabezpečiť obranu východnej hranice kráľovstva pred útokmi nomádov. Rád nemeckých rytierov sa tak zapojil do boja proti pohanským Kumánom.
Panstvo rádu v Európe
Nemeckí rytieri sa usídlili v Sedmohradsku, v dnešnej oblasti Brašovskej župy v Rumunsku. V tom čase to bol veľmi zaostalý kraj s minimálnym zaľudnením a katastrofálnou životnou úrovňou, ktorá patrila medzi tie najhoršie v Európe. Rád dostal územie do správy od kráľa a spolu s ním aj rozsiahle privilégiá, ktoré ich oslobodzovali od platenia daní a mnohých ďalších povinností voči korune. Vďaka tomu začal veľmi rýchlo prosperovať. Do oblasti pozvali množstvo nemeckých kolonistov, ktorí naštartovali hospodárstvo a pomohli vybudovať viaceré pevnosti. Brašovu sa začalo dariť.
Uhorský kráľ počítal s tým, že nemeckí rytieri dokážu ubrániť územie pred výbojmi Kumánov, no pravdepodobne si nedokázal predstaviť, že rytieri začnú pomerne rýchlo po svojom príchode do krajiny podnikať ofenzívy. Územie, ktoré dostali do správy, tak v krátkom čase znásobili a rozšírili na úkor pohanov. S tým súviseli aj požiadavky voči panovníkovi, ktorý sa obával ich rastúceho vplyvu. Uhorská šľachta sa rádom cítila rovnako ohrozená a nakoniec dosiahla, že Ondrej II. v roku 1225 zrušil všetky záväzky a nemeckých rytierov vyhnal.
Ondrej II.
Domov nehľadali príliš dlho. Už v tom istom roku prišlo k pozvaniu cisára Fridricha II., ktorým žiadal účasť rádu na križiackej výprave proti pobaltským pohanom. Možno aj táto zhoda náhod zafungovala a nemeckí rytieri nebojovali o svoje dŕžavy v Uhorsku tak húževnato, ako sa to stalo v neskoršom období v Pobaltí.
Pruské kmene v 13. storočí
Príklad cisára nasledoval aj mazovské knieža Konrád, ktorý rytierov povolal na pomoc v boji proti Prusom. Za odmenu im pridelil výrazné privilégiá a pohraničné oblasti, ktoré mali zostať v ich správe dedične. Šírenie kresťanstva s mečom v ruke v oblasti Pobaltia sa pre Rád nemeckých rytierov stalo novým, ale najmä lukratívnym poslaním. Pobaltské oblasti boli v tom čase neúrodné močariská a prevažne lesnaté lokality, ktoré v politike okolitých krajín nezohrávali výraznejšiu úlohu. Obyvateľstvo týchto krajov zostávalo verné pohanským modlám a konštituovanie monarchie prepadávalo, čím spôsobovalo panovníkom nemalé ťažkosti. Vrásky na čele kráľov a kniežat prehĺbili hlavne Prusi a Litovci, ktorí zostávali voči kresťanstvu pasívni a navyše sa zjednotili v silných kmeňových zoskupeniach, ktoré predstavovali podstatnú silu, a teda aj ohrozenie pre poľské kniežatá či samotného cisára Svätej ríše rímskej.
Člen rádu vyobrazený v stredovekej kronike
Cisár Fridrich II. pozval Rád nemeckých rytierov do tejto oblasti oficiálne preto, aby napomáhal v šírení kresťanstva. Pod tým sa rozumelo hlavne vojenské podmanenie oblastí a nie mierumilovné misionárstvo. V roku 1226 na to Rád získal aj právny podklad. Cisár vydal tzv. Zlatú bulu z Rimini, ktorú prijal aj pápež Gregor IX. a spoločne poverili Rád nemeckých rytierov, aby šíril kresťanstvo medzi pobaltskými Prusmi. Z pohľadu veľmajstra tento dokument obsahoval ešte podstatnejší bod. Cisár udelil nemeckým rytierom právo, aby si podmanili všetky východné územia, ktoré získajú od Prusov a pričlenili si ich pod svoju správu.
Ťažkoodenec Rádu mečových bratov
K ďalšej podstatnej udalosti prišlo o desaťročie neskôr, keď sa vytvorila únia dvoch rytierskych rádov. Pápež Gregor IX. v roku 1237 nariadil, aby sa Rád mečových bratov zjednotil s nemeckými rytiermi a vytvoril tak jednotnú úniu. Rád mečových bratov vznikol na začiatku 13. storočia v Livónsku (dnešné územie Lotyšska a Estónska) a mal podliehať priamo biskupovi. Čoskoro však dosiahol takú moc, že sa stal samostatným a zvrchovaným vládcom dobytého územia. Rád mečových bratov vytvoril tzv. Livónsky štát, kde rozhodoval prakticky o všetkých politických a hospodárskych otázkach. Stal sa tak základom pre neskorší útvar, ktorý vytvorili práve nemeckí rytieri.
Únia týchto dvoch rádov vytvorila okolo Prusov a ich územia kliešte a systematickým postupom zatláčala pohanov do Baltského mora. Prusi boli síce húževnatí protivníci, ktorí odporovali až do konca 13. storočia, no v skutočnosti to bol márny boj, ktorý nemohol dopadnúť inak než porážkou. V rámci únie postupne preberali kormidlo veľmajstri nemeckých rytierov a počtom členov, vojenskou silou, politickým vplyvom či hospodárskymi možnosťami dostávali Rád mečových bratov pod svoju zvrchovanosť. K definitívnemu zlúčeniu oboch rádov prišlo až v prvej polovici 16. storočia, no nemeckí rytieri už dávno predtým rozhodli o osude pohanov a aj livónskych spolubratov.
Štát nemeckých rytierov
V priebehu 13. storočia sa Rád nemeckých rytierov stal hegemónom v celej oblasti Pobaltia. Svoj vplyv a moc rozšíril natoľko, že prestal byť partnerom okolitých panovníkom, ale ich priamym ohrozením. V krátkom čase vybudoval sieť pevností, ktoré spravovali celé podmanené územie. Uplatňoval tam správu, akú používali križiacke rády na svojich územiach v Palestíne. Rád sa riadil regulou, ktorú takmer doslova prevzal od Rádu Templárov a naďalej na čele štátu stalo duchovenstvo so svojím predstaveným - veľmajstrom. Takáto forma vlády sa nazýva teokracia (tzv. božská vláda, ktorá sa odvoláva priamo na božské právo, forma vlády, kde má rozhodujúce slovo duchovenstvo - v kresťanskom svete je najtypickejším príkladom tejto formy vládnutia Vatikán). Veľmajster zostával formálne stále predstaveným rehoľného rádu, no v skutočnosti disponoval mocou a majetkom, ktorý mu mohol závidieť nejeden svetský panovník. Sídlom veľmajstra rádového štátu sa stal Marienburg (dnes hrad Malbork v Poľsku).
Malbork
Nemeckí rytieri zodpovedali za christianizáciu podmanených oblastí a v tejto sfére postupovali neuveriteľne radikálne. Väčšina bojaschopných Prusov bola pobitá na bojiskách alebo povraždená v rámci represálií. Zvyšok obyvateľstva bol násilne pokrstený. Z materských krajín ríše povolali množstvo nemeckých kolonistov, ktorí napomohli rozvoju hospodárstva a stabilizácii krajiny. Sprievodným javom však bola germanizácia pôvodného obyvateľstva, ktoré postupne asimilovalo a pôvodný pruský jazyk a kultúra vymizli najneskôr v priebehu 17. storočia. Rozsiahla nemecká kolonizácia napomohla udržať germánsku kultúru v oblasti aj po zániku rádového štátu a stala sa tak základom pre neskoršie Pruské kniežatstvo.
Po porážke Prusov sa nemeckí rytieri nezastavili a svoju agresivitu nasmerovali aj proti ďalším pohanským kmeňom. Tie už nepredstavovali výraznejší problém, a tak boli rozsiahle oblasti už v polovici 13. storočia pod absolútnou kontrolou rádu. Agresivita, s ktorou rádový štát vystupoval voči Prusom, sa nakoniec preniesla na okolité susedné krajiny. Spočiatku to boli ruské kniežatstvá, ktoré síce už dávno vyznávali kresťanskú vieru, avšak podľa východného (pravoslávneho) rítu, čo pre západných kresťanov predstavovalo herézu.
Východní kresťania vnímaní ako heretici alebo (v lepšom prípade) schizmatici boli pre fanatických nemeckých rytierov na úrovni pohanov. Podľa toho sa aj na ich územiach počas výbojov správali. Rovnako postupovali voči Litovskému kniežatstvu, ktoré síce už okúsilo činnosť kresťanských kňazov, no vo väčšine zostávalo stále pohanské. Výboje nemeckých rytierov smerovali aj na ich územie. V týchto bojoch šlo o veľa, čoho dôkazom je, že na stranu rádu sa pridávali aj vojská svetských panovníkov. V rokoch 1254 - 1255 sa, napríklad, k výprave proti Litve pripojil aj český panovník Přemysl Otakar II. Popredná česká šľachta sprevádzala svojho kráľa do boja a na litovskom území získala nielen slávu, ale aj bohatú vojnovú korisť. Križiaci dokonca v roku 1256 založili na počesť českého panovníka mesto Königsberg (Královec, dnešný Kaliningrad).
Přemysl Otakar II.
Dôkazom toho, že nešlo len o šírenie kresťanstva, ale tiež o rozširovanie území a vplyvu rádového štátu, je skutočnosť, že nemeckí rytieri pripísali na zoznam svojich nepriateľov aj katolícke Poľsko. Poľské kniežatá udržiavali nanajvýš vrúcne vzťahy s Litovským kniežatstvom, a to bol dostatočný dôvod, aby sa rád angažoval aj do záležitostí južného suseda. Postupne od neho získal viaceré oblasti, medzi tie najdôležitejšie patrí hlavne Pomoransko s centrom v Gdaňsku. Spor s poľským štátom sa dostal až na pápežský stolec, kde hlava západnej cirkvi rozhodla v prospech Poľska. Rád však napriek rozhodnutiu pápeža toto územie nevydal, čím sa vzťahy medzi oboma štátmi zhoršovali.
Bitka pri Grunwalde
Poliaci napokon silneli a rádový štát sa naopak nedokázal prispôsobiť požiadavkám modernej doby, ktorú prinášalo 14. storočie. Križiacke výpravy sa stávali prežitkom a agresívne šírenie kresťanstva na kontinente už nemalo takú podporu ako pred storočím. Poľsko navyše intenzívne prehlbovalo vzťahy s Litvou, čím dostávalo rádový štát do podobnej situácie, v akej sa ocitli Prusi. Kliešte okolo nemeckých rytierov sa sťahovali. Napokon sa všetko rozhodlo v roku 1410 pri dedine Grunwald. V nanajvýš krvavej bitke boli vojská rádového štátu na hlavu porazené. V bitke zahynul aj veľmajster rádu Ulrich von Jungingen a ďalší čelní predstavitelia. Rád už nemal silu, aby dokázal vzdorovať novo sa tvoriacej Poľsko-litovskej únii.
Strmá cesta po Grunwalde
Štát fungoval ešte jedno storočie, no to bolo obdobie úpadku a neustálych porážok. Na poľský trón zasadla mocná dynastia Jagelovcov, ktorá spojila nielen poľsko-litovský štát, ale na isté obdobie členovia rodu zasadli aj na uhorský či český trón. Takej sile nedokázali nemeckí rytieri odolávať a v ďalších bojoch utrpeli jednu porážku za druhou. Žiadna sa už síce nevyrovnala Grunwaldu, ktorý bol prvým víťazstvom nad neohrozenou a neporaziteľnou armádou nemeckých rytierov, pretože po tom už nedokázali nemeckí rytieri vybudovať tak silnú armádu, akú mali predtým. Veľmajstri museli vypiť kalich horkosti do dna a mnohými zmluvami prišli o rozsiahle územia, svoj vplyv a slávu rádu a postupne sa stali vazalmi poľského panovníka.
Vladislav II. Jagelovský
Na troskách rádového štátu vzniklo Pruské kniežatstvo. Aj za jeho vznikom stál veľmajster rádu. Albrecht Brandenburský z kniežacej rodiny Hohenzollernovcov sa stal v roku 1510 veľmajstrom rádu a prevzal zbedačené územie. Bol posledným veľmajstrom rádu, ktorý vládol v rádovom štáte. V roku 1525 prestúpil na protestantskú vieru, začal vládnuť ako svetský panovník a na troskách rádového štátu vytvoril Pruské kniežatstvo. Naďalej zostal vazalom poľského kráľa, no týmto počinom naštartoval cestu k mocnému štátu, ktorý neskôr zjednotil Nemecko.
Albrecht Brandenburský
Nový veľmajster už čoskoro premiestnil svoje sídlo mimo pruské územie a usadil sa vo Württembergu. Tu sa postupne pretransformoval späť na charitatívny rád určený na pomoc chorým a chudobným. Funkcia veľmajstra naďalej zostávala lukratívnym titulom, a preto sa v neskoršom období na tejto pozícii objavuje napríklad viacero členov rodu Habsburgovcov. Nemeckí rytieri sa vracali k boju len sporadicky. V 17. storočí sa zapojili napríklad do bojov proti Osmanom, no ich prínos už nebol rozhodujúci. V nasledujúcich storočiach stratili väčšinu majetkov a vplyvu, ktorý ich doposiaľ zdobil a v roku 1809, keď Napoleon porazil kráľovské Prusko, bol rád zrušený. K obnove prišlo až o niekoľko desiatok rokov. Rakúsky cisár Ferdinand I. obnovil činnosť rádu s čisto špitálnickým poslaním. Sídlom rádu sa stala Viedeň a je ním doteraz.
Symboliku rádu veľmi radi zneužívali nacisti vo svojej propagande
Rád dnes funguje už len ako charitatívny spolok starajúci sa o chorých a chudobných. Rád nemeckých rytierov sa stal symbolom pre viaceré nacionálne hnutia v Európe. Pre Nemecko bol ukážkou rozširovania nemeckého vplyvu na východe a neskôr bol zneužitý nacistickou propagandou, ktorá prostredníctvom dejín tohto rádu dokazovala svoje historické právo na územia obsadené nemeckými rytiermi.
