- produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
- sex, nahotu a iný NSFW obsah
- násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
Ďalšia z hrôzostrašných vrážd, v ktorej alkohol zohrával kľúčovú úlohu.
Po vpáde červenej armády v roku 1968 priniesol začiatok 70. rokov na Československo silnú normalizačnú politiku. To u ľudí vyvolávalo obavy a strach o svoju budúcnosť. Presne tieto pocity začal pociťovať po incidente s políciou aj 25-ročný Milan. Silné negativistické predstavy ho napokon plne ovládli. Vzápätí malou dedinkou ležiacou pri Trnave otriasla ohavná a nezmyselná vražda. Na prvý pohľad sa zdalo, že jej motívom je pomsta proti komunistickej spoločnosti. Pravá príčina vraždy však nemala s politikou nič spoločné.
Milan žil spolu so svojou manželkou Margitou a synom Jurajom v dedine Cífer. Spolu s nimi žijú v dome aj Milanovi rodičia, bratia a bratranci. V susedstve boli aj cez svoju rómsku príslušnosť pokladaní za slušných a bezproblémových. Manžel usilovne pracoval a manželka sa vzorne starala o svojho prvorodeného syna. Rodinnú idylku sem-tam narušil len Milan, ktorý sa čas od času vrátil z práce opitý. Alkohol u neho nanešťastie vyvolával zvýšenú agresivitu a škriepivosť. Manželka sa mu vtedy neodvážila v ničom odporovať. Hádky niekedy končili aj fyzickým atakom, no vždy sa manželia udobrili. Margita chcela, aby Milan menej pil a myslel viac na ňu a na syna, ale otec rodiny mal na to iný názor. Už odmala bol problémové dieťa a mal značne prchkú povahu, ako zamestnanca si ho však v práci pochvaľovali. Svoju konzumáciu alkoholu aj napriek manželkiným prosbám neobmedzil, ba naopak, pil stále viac a viac.
Stena na mieste činu popísaná krvou
Bol 23. júl roku 1971, keď sa Milan spolu so svojimi kolegami vybral po práci v Bratislave do krčmy. Takéto potulky pohostinstvami neboli ničím nezvyčajným. Aby nevyzeral, že je pod papučou, domov sa z krčmy veľmi neponáhľal. Všetci do seba liali jedno pivo za druhým a zábava pomaly chytala na obrátkach. Tú noc sa Margita svojho muža nedočkala. Po tom, čo ho o štvrtej nad ránom z podniku vyhodili, sa Milan začal túlať ulicami mesta, kde porozbíjal niekoľko desiatok sklenených fliaš. Vzápätí sa rozbehol na námestie do centra Bratislavy. Tam sa obnažil, nadával všetkým naokolo a vykrikoval protikomunistické heslá. Behom pár minút boli na námestí príslušníci Verejnej bezpečnosti. I keď sa snažil o útek, silná opitosť ho značne znevýhodnila. Polícia ho napokon dolapila, odviezla na záchytku a nasledujúce ráno podrobila výsluchu. Toto však nebola jeho prvá skúsenosť s políciou. O 6 rokov skôr skončil na polícii pre bitku, do ktorej sa zaplietol taktiež v opitosti. Od noci síce takmer úplne vytriezvel, no na viaceré úseky z noci si vôbec nepamätal. Po incidente pred súdom vypovedal, že sa mu policajti pri výsluchu za výtržníctvo vyhrážali 5-ročným odňatím slobody.
Takto vysoký trest vnímal ako obrovskú nespravodlivosť. Vyhrážku od policajtov bral ako hotovú vec. Po príchode domov manželke oznámil, že pôjde na 5 rokov do basy. Myšlienky sa mu stále väčšmi uberali na pomstu. Pár týždňov po tomto incidente si v schránke našiel list, v ktorom bol obvinený z výtržníctva a predvolaný na súd. Nič o odňatí slobody v liste nestálo. Dokonca aj podľa vtedajších zákonov mu za podobný čin mohla byť vymeraná pokuta, prípadne podmienečný trest, o tom však nemal Milan ani len potuchy. List zo súdu bral ako jasný rozsudok. Hlavou sa mu začali šíriť myšlienky, v ktorých si predstavoval, ako je jeho žena spolu so synom nechaná napospas svetu. Z čoho budú žiť? Bude naňho manželka 5 rokov čakať alebo si nájde niekoho iného, niekoho, kto má prácu, peniaze a nemá problémy s políciou? Čo bude s jeho synom? Než vyjde z väzenia, syn bude mat 6 rokov a nebude ho ani poznať. Zmocňovala sa ho úzkosť a depresia. Alkohol všetko len zhoršoval.
Nápis "HOVEDA KOMUNISTI" napísaný krvou
Pod vplyvom takýchto myšlienok sa mu začali rodiť v hlave šialené plány, plány, ktoré mali všetko vyriešiť. Viackrát pred susedmi bez ostychu hovoril, že by svoju ženu a syna radšej zabil, než by ich nechal samých, tí ho ale nebrali veľmi vážne. V septembri 1971 sa opäť raz domov vrátil silno opitý a pomerne agresívny. Večerný program bol teda jasný – hádka. Pri nej Margitu zvalil na zem a stále jej opakoval, nech sa neopováži nájsť si iného muža. „Radšej teba aj decko zabijem, než by som ja mal hniť v base a ty behať na slobode.“ Po takto silnom domácom terore Margita utiekla k matke, kde zostala niekoľko dní. Milan za ňou napokon prišiel a ospravedlnil sa, no nikto netušil, že jeho myšlienky na vyvraždenie rodiny sú vážne a onedlho naberú aj reálne kontúry.
Je 24. október 1971 a Milan je ako zvyčajne na ceste do práce. Nanešťastie do nej ani len nepríde. Na železničnej stanici stretáva svojho kolegu, s ktorým sa dohodnú zájsť do pár metrov vzdialeného staničného bufetu, kde usadnú za stôl a popíjajú, až kým sa kolega nepostaví a z bufetu neodíde. Je pravé poludnie, keď sa Milan ocitá pri stole sám. Ani to mu ale nevadí a v pití pokračuje ďalej. Po celodennom popíjaní z krčmy vychádza a ide domov. Po ceste ešte stretáva svoju sestru, ktorá mu oznamuje, že na pošte má doporučený list. Túto informáciu Milan ignoruje. Domov prichádza okolo 19:00. Všetci sú pokope a práve večerajú. Nevyzdvihnutý list na pošte mu doma pripomenie aj Margita. Milan však vyzerá aj naďalej pokojne. Večeru si berie na dvor, kde sa pokojne rozpráva so svojím bratrancom. O pár minút neskôr vchádza späť do domu, kde sa ho manželka pýta, či pôjdu na poštu spoločne. Milan v tichosti a bez akejkoľvek reakcie vychádza opäť na dvor, tam si do rúk berie sekeru a ide nazad do domu.
Bez zaváhania ju použije proti svojej žene aj synovi. Manželku udrie celkovo 8-10 krát do oblasti hlavy, na čo jej zlámal všetky kosti. Niekoľkokrát ju udrel aj do oblasti hrudníka a čeľuste. Takto smerovaným útokom jej načisto rozmliaždil lebku. Než si rodina stihla uvedomiť, že onen krik vychádza z ich domu, bolo už neskoro. Milan sa v izbe navyše zamkol, takže prístup do nej bol značne sťažený. Po brutálnom masakri svojej ženy sa so sekerou v rukách obrátil na svojho iba 8-mesačného syna, ktorému taktiež uštedril niekoľko úderov do oblasti hlavy, najmä do čelovej oblasti, na čo mu úplne rozdrvil lebku a takmer oddelil hlavu od tela. Medzitým vybehol bratranec pre druhú sekeru, s ktorou následne rozbil dvere do izby. Po vstupe do spálne sa rodine naskytol hrôzostrašný pohľad. Na zemi ležali dve zmasakrované telá, ktorých tváre boli neidentifikovateľné a všade naokolo bolo plno krvi.
Rodina v šoku vybehla z domu zháňať políciu a lekára. Milan zostal v izbe sám. Kaluže krvi, ktoré boli všade naokolo, využil ako atrament. Máčal si v nich ruky a písal s nimi na stenu a dvere. Nad manželskú posteľ krvou napísal „HOVEDA KOMUNISTI“. Po dopísaní si zapálil cigaretu a čakal na príchod polície. Po čine mu bolo v krvi zistených 1,75 promile, čo je stredná opitosť. Na výsluchu sa okamžite k obom vraždám priznal a detailne opísal aj ich priebeh. Ako svoj motív uviedol strach o rodinu, pokým on bude sedieť vo väzení. Doručený list na pošte vnímal ako poslednú kvapku. Ten teda rozhodol. Paradoxné však je, že v liste, pre ktorý vlastne vraždil, nestálo nič viac len predvolanie pred súd. V znaleckom posudku sa navyše písalo, že tým, že si na svoje výtržníctvo nepamätal, čo bolo pravdepodobne spôsobené akútnym záchvatom temporálnej epilepsie, je oslobodený spod obžaloby.
Zakrátko sa na 25-ročného Milana pozreli odborníci z oblasti psychológie a psychiatrie. Tí konštatovali poruchu osobnosti, tzv. psychopatiu. Bližšie bola určená explozívna psychopatia, ktorá sa prejavuje veľkými výbuchmi hnevu, agresie a výraznou egocentrickosťou. Taktiež bol zistený abúzus alkoholu, teda nadmerná konzumácia alkoholických nápojov. Po vražde však psychiatri u Milana objavili aj závažne ochorenie, o ktorom on ani nikto blízky nevedel. Jednalo sa o temporálnu epilepsiu, ktorá sa oproti laicky známej epilepsii vyznačuje celkom inými prejavmi. Postihnutý stráca kvalitatívnu stránku vedomia. Navonok sa človek správa značne aktívne, pohyblivo až účelne, no tomuto správaniu zväčša chýba vonkajšia motivácia. Človek si na svoje správanie navyše nepamätá. Duševné ochorenie u Milana však zistené nebolo. Pred súdom bol uznaný vinným z dvojnásobnej brutálnej vraždy a poslaný na trest smrti. Tento trest mu bol napokon zmiernený.
