Inšpiratívna Slovenka, ktorá sa nebojí robiť veci inak.
O tom, že na Slovensku sa neustále rodia herecké talenty, ktoré stoja za zmienku, niet pochýb. Preto sme sa rozhodli priniesť ti rozhovor s vychádzajúcim talentom slovenskej divadelnej scény, herečkou Michaelou Halcinovou. Porozprávali sme sa s ňou o živote začínajúcej herečky, o tom kde si môžeš jej predstavenia pozrieť, no v neposlednom rade o jej autorskej hre "Spoveď agresívnej heterosexuálky", v ktorej sama účinkuje. Zaujala nás svojím prejavom a najmä tým, že si vybrala naozaj neštandardný spôsob ako vyjadriť svoje pocity. Väčšina z nás by pravdepodobne nemala dosť odvahy hodiť na papier a následne bez hanby vyrozprávať cudzím ľuďom svoje srdcové záležitosti. Jej príbeh je intímnym portrétom mladej ženy ako sama hovorí "bez príkras a bez pi*ovín“. A našli by sme sa v ňom naozaj všetky.
Ahoj Miška, predstav sa prosím v krátkosti našim čitateľom.
Ahojte, volám sa Miška a mám 25 rokov. Vyštudovala som herectvo, ktorému sa aj naďalej venujem a aktuálne pôsobím v Mestskom divadle v Žiline, v Štúdiu 12, som členkou divadla DPM a Divadla Stoka.
Túžila si odmalička po kariére herečky?
Byť herečkou nebol nikdy môj sen, len mi raz učiteľka na strednej povedala, že by som sa na herectvo hodila. Tak som išla skúsiť prijímačky na VŠMU, zobrali ma a odvtedy sa tomu aktívne venujem. Primárne hrám v divadlách, ale nebránim sa ani televíznym projektom a popri divadle hrám aj na gitaru, spievam, maľujem a píšem si texty.
Predstavenie v Divadle Stoka
Napriek tomu, že už hráš nejakú dobu, mávaš ešte trému pred predstaveniami?
Trému určite mám. Niekedy menej, niekedy viac, ale bez nej sa to asi ani nedá.
Čo považuješ za svoj doterajší najväčší úspech?
Najväčším úspechom pre mňa, je kolektívny úspech divadla DPM. Ja a moji spolužiaci z VŠMU sme sa po skončení školy rozhodli tvoriť spolu aj naďalej a vznikol divadelný súbor čerstvých absolventov, kde sme spolu popri všetkých ostatných aktivitách stíhali a hlavne chceli, písať, hrať a skúšať vlastné inscenácie. Naša prvá hra mala premiéru v septembri 2015, preto aj nesie názov - "September 2015" a hráme ju dodnes. Hlavnou myšlienkou bolo priblížiť problémy súčasnej generácie.
Dá sa podľa teba v dnešnej dobe uživiť herectvom, teda tým, čo ťa baví?
Uživiť sa tým určite dá, nakoľko to robím.
Si autorkou hry "Ako sa máš? (Spoveď agresívnej heterosexuálky)", v ktorej aj sama účinkuješ. V prvom rade asi každého zaujme už samotný názov. Čo mu predchádzalo?
Stretneš niekoho na ulici, koho si dlho nevidela a prvé čo sa spýtaš je práve: „Ako sa máš?“ Aj keď ťa to vlastne moc nezaujíma, lebo čo stihneš povedať človeku za takú krátku chvíľu? Poď si so mnou sadnúť na kávu a ja ti poviem, ako sa naozaj mám? Je to akýsi prvý kontakt ľudí pri stretnutiach. Spoveď agresívnej heterosexuálky je podtitul a pôvodne to bolo v samotnom texte. Môj bývalý frajer totiž sám seba označoval ako agresívneho heterosexuála a režisérovi sa to tak zapáčilo, že sme to použili v názve.
Miška počas príprav na predstavenie Spoveď agresívnej heterosexuálky
Čo ťa inšpirovalo k napísaniu tak intímnej hry?
(smiech) Život? Celé to vzniklo tak, že tesne po škole som sa rozišla s frajerom. To ma dosť dostalo a nevedela som sa s tým vyrovnať. Predstav si, že skončíš vzťah, ktorý pre teba veľa znamenal. Chvíľu sa utápaš, si smutná, neskôr začneš premýšľať, kam inam upriamiť svoju pozornosť, aby si zabudla. Začala som si písať rôzne pesničky a vtedy som si povedala: „Okej, tak asi chcem vyskúšať monodrámu.“ Niečo úplne iné ako som robila doteraz v divadle. Oslovila som s tým Tomáša Procházku, ktorý hru nakoniec režíroval. Hrá sa písala priebežne, viac ako pol roka. S tým prišli aj noví muži a nové príbehy. Najprv som si písala denník sama pre seba, potom sme si k tomu s Tomášom sadli, dali dokopy texty a vznikla táto hra.
V rozprávaní spomínaš troch mužov tvojho života, ktorý ťa nejakým spôsobom ovplyvnili. Určite nie je jednoduché pred inými ľuďmi hovoriť o svojich vzťahoch a pocitoch. Dojala si sa niekedy pri hraní natoľko, že si sa na moment zľakla, či hru budeš schopná dokončiť?
Každé to predstavenie je pre mňa iné. Nakoľko rozprávam svoj vlastný príbeh, vždy sa vrátim k nejakej spomienke, ktorá ma zoberie viac alebo menej, čo závisí od môjho rozpoloženia. Tomáš mi pred každým predstavením povie: „Je to tvoj príbeh. Kde budeš chcieť pridať, pridaj, kde ubrať, tak uber.“ Premiéra bola pre mňa asi najemotívnejšia, nakoľko na nej bolo najviac mojich známych. Bolo pre mňa vcelku zvláštne hovoriť o svojich pocitoch tak na rovinu a odzneli aj veci, ktoré som za normálnych okolností ľuďom nehovorila.
Miška počas predstavenia v Café Tepláreň
Prišiel sa na teba pozrieť aj niektorý z troch mužov, o ktorých rozprávaš?
Prišli sa pozrieť dvaja. Jeden mi povedal, že je na mňa hrdý a že sa cíti ako idiot. (smiech) Druhého to dojalo.
Predstavenie je spojené s tvojím koncertom. Hráš na gitare a spievaš. Venuješ sa tomu pravidelne, alebo je to skôr hobby?
Vždy som sa chcela naučiť hrať na gitare. Keď sme skúšali s DPM našu už spomínanú inscenáciu September 2015, boli sme cez leto asi 3 týždne v Úbreži a tak som si jednoducho povedala, že za ten čas by som sa mohla naučiť aj niečo nové. Poprosila som kamaráta Braňa, nech ma naučí hrať. Naučila som sa nejaké akordy, neskôr som si kúpila gitaru a do toho píšem texty.
Miška spojila predstavenie so svojim krátkym koncertom
Bývajú tvoje predstavenia rovnaké alebo sa ti zakaždým podarí prekvapiť niečím úplne novým? Zvykneš si zaimprovizovať?
(smiech) Ako som hovorila, každé predstavenie je iné. Bežne končím: „Som Michaela Halcinová a mám sa nap..., najlepšie...“ Posledné som však ukončila poukázaním na môjho nového frajera, alebo ako mu hovorím ja, na muža s vyžlou. Bol to jeden z tých príbehov, kedy niekoho stretávate asi pol roka na ulici, ale nikdy nenájdete odvahu osloviť ho. Veľmi sa mi páčil, ale povedala som si, že ho možno budem navždy len platonicky milovať. Pár dní pred posledným predstavením som si nainštalovala Tinder (áno Tinder, veď to robí každý) a tam som ho našla. Až na to, že z toho nadšenia som mu omylom dala dislike a aby som sa vrátila naspäť, tak som si musela predplatiť konto. Takže som asi jediný človek so zaplateným kontom na Tinderi. Napísala som mu, on mi odpísal a prišiel sa pozrieť aj na moje predstavenie, kde som ho samozrejme stihla aj zakomponovať. (smiech)
Ako často hrávaš toto predstavenie a kde si ho môžu prípadne diváci pozrieť?
Snažím sa raz za mesiac a koná sa v Tepláreň Café na Zámockej.
V čom ťa najbližšie môžeme vidieť? Máš pripravený podobný autorský projekt?
Najbližšie ma môžete vidieť v Divadle Stoka. Tam hráme fakt dosť dobré veci a určite by sa na to mali ľudia prísť pozrieť. Chystám svoj ďalší projekt. Pracujem akurát na texte a bude sa volať "A frajera už máš?" Tento text bude rozoberať moje priateľstvo s režisérom Procházkom. Text je zložený z našich facebookových konverzácii a tématicky sa pohybujeme stále v témach lásky, sexu a mužov, keďže aj režisér má niekoľko osudových stretnutí za sebou.
Predstavenie Kritérium v Divadle Stoka
Miška, ďakujeme za rozhovor, prajeme ti v živote veľa úspechov a na záver môžeš niečo inšpiratívne odkázať našim čitateľkám.
Asi len to, že sa treba v živote veľa smiať.
Ak máš tip na zaujímavú Slovenku alebo Češku, o ktorej by sme rozhodne mali napísať, daj nám vedieť na [email protected].
