Zdá sa, že M. Nigh Shyamalan nezabudol zo svojho niekdajšieho kumštu úplne všetko a vracia sa v dobrom svetle.
Ak by ste sa opýtali filmových fanúšikov na meno M. Night Shyamalan cca 15 rokov dozadu, v drvivej väčšine by ste počuli poriadnu chválu. Nemôžete sa ale čudovať. The Sixth Sense, Signs či Unbreakable (u mnohých aj The Village) sú dnes už kultovými filmami, ktoré formovali typický režíjny štýl tohto, vtedy ešte mladého Inda. Niečo sa však v tomto období poriadne pokazilo a prišla na radu zlá Lady in the Water, ešte horší The Happening a dva z najslabších blockbusterov 21. storočia After Earth a nechválne známy The Last Airbender. Mnohí nad niekdajším zázrakom už lámali palicu, avšak ten sa dal konečne dohromady a minulý rok vypustil do sveta príjemnú hororovú jednohubku The Visit. Žeby veľký návrat? Kdeže. Jedna lastovička leto nerobí, a tak sme čakali, čo sa v hlave „majstra napätia" urodí tentokrát. Stál ten comeback za to? Pre nás rozhodne áno.
Split nám načrtáva príbeh Kevina (James McAvoy), ktorý trpí disociatívnou poruchou osobnosti. To znamená, že v jeho hlave žije 23 persón a každá z nich má svoje špecifické črty, zlozvyky či poruchy. Problém nastáva v momente, keď sa jedna z jeho negatívnych tvári dostane „na povrch" a unesie tri mladé tínedžerky (Casey - Anya Taylor-Joy, Claire - Haley Lu Richardson, Marcia - Jessica Sula) do akéhosi podzemia, kde ich nečaká nič dobré. Prezradí im totiž, že sa majú stať obeťou prichádzajúcej 24. osobnosti, ktorou je akási nadprirodzená beštia.
V tomto momente upozorňujem, že nasledujúce riadky píšem presne tak, ako na mňa pôsobil film počas svojho trvania, až do približne záverečnej päťminútovky. Tá bude samozrejme s plnými spoilermi obsiahnutá v predposlednom odseku.
Ak si myslíte, že hrať viacero postáv naraz je ťažké, nuž... máte pravdu. Bez väčšieho predbiehania rovno oznamujeme, že McAvoy odviedol špičkovú robotu a jeho prejav bol presne taký, ako jednotlivé scény potrebovali. Keď hrá dieťa, má typické detinské pohyby, prehovory či mimiku tváre. Keď sa v jeho hlave dostane na povrch prísna Patricia, hravé ústa sa zmenia na rovnú čiaru a inokedy je z neho zas tichý Dennis, puntičkársky sadista s vlastnou psychickou poruchou. V skratke. Náš milovaný mladý Professor X je jednoducho geniálny. Jeho depresívne autentické herecké kolégium dopĺňa okrem dvoch nevýrazných unesených slečien skvelá Casey v podaní Anyi Taylor-Joy, známa napríklad z hororu Čarodejnica a do tretice aj psychiatrička Karen Fletcher alias Betty Buckle (Carrie). Split jednoducho preferuje kvalitu nad kvantitou a nie len v postavách. Bolo to však potrebné? Podľa môjho skromného názoru nie tak úplne. Samozrejme, unesená Anya a starostlivá Betty nepotrebujú zbytočné rozšírenia, avšak čo McAvoy?. Jeho mentálny stav mu dovoľuje povolať celkom 23 osôb, no my sme v akcii nevideli viac ako 5. Samozrejme, kontroloval to istý dejový aspekt, no mám pocit, že si to uvedomovali aj samotní tvorcovia. Tí bohužiaľ zvolili lacné scenáristické barličky a ukázali nám zopár ďalších postáv iba formou videozáznamu v nájdenom počítači.
Ďalšou vecou, ktorá mi výrazne chýbala, bolo vysvetlenie celej filozofie konania rozpolteného McAvoya. Počas sledovania filmu som až do finálnej tretiny stále čakal na objasnenie akéhosi základu „Beštie" ako záporáka. Niečo, na čo sme boli pripravovaní celý film sa síce nenásilne a účelovo, ale po hlbšom zamyslení nelogicky transformovalo na príliš rýchly sled udalostí, ktorému jednoducho chýbala akási podstata. Možno mi tiež chýbalo viac flashbackových scén z jeho minulosti. Vieme, že jeho chorobu spôsobil trauma z detstva, no jediné, čo vidíme je jediný záber naznačujúci prichádzajúci výprask. Žiadnu záľubu som tiež nenašiel v spomínaných barličkách či jemných blbostiach v scenári, no ani zďaleka to nebolo nič, čo by ma donútilo tresnúť sa po čele. Sklamaný však v žiadnom prípade nie som. Pozitív nachádzam omnoho viac a musím spomenúť jeden z najväčších. Je ním réžia ako taká. Shyamalan sa poriadne vytiahol a jeho comeback je ozdobený skvelou kamerou Mikea Gioulakisa (It Follows), hudbou, tiesnivou klaustrofobickou atmosférou a ďalšími vecami, ktoré mi v pár momentoch nahnali poriadnu husiu kožu. Robí to, čo sa mu darilo robiť dve desaťročia dozadu a my mu to opäť žerieme. Pomaly sa dostávame ku koncu a je načase adresovať najväčšieho slona v miestnosti. Prečo Split vyvolal taký rozruch?
(BIG SPOILER: No predsa vďaka typicky chorému Shyamalanovmu twistu. Zistiť perfektnou potitulkovou scénou, že Split je vlastne akési voľné pokračovanie skvelého Unbreakable z roku 2000 a samotný film slúži ako origin story pre nového záporáka, mi totiž poriadne skomplikovala hodnotiaci postup. Zrazu sa na isté vytýčené problémy pozerám z opačného svetla a napríklad také nedostatočné zobrazenie minulosti, motívov a pod. môžeme akceptovať ako typickú cliffhangerovú časť prepojenej zábavy. Samotnému mi však trvalo niekoľko minút spojenia si dokopy dvoch spomínaných fiilmov, a tak som sa rozhodol, že k nemu budem pristupovať ako divák, ktorý pôvodný film nevidel a nemusí mať teda dostupné vedomosti.)
Ako už vraví nadpis. Som nesmierne spokojný. Nie len, že ma naozaj teší návrat Indického vizionára, ale potešila ma aj samotná dávka dvojhodinovej zábavy. Psychologický terror pokojne môžete zameniť slovíčkom horor, keďže to zopár žánrových elementov preberá, avšak robí to podobne ako v Osade, kde vsádza najmä na stupňujúce sa nechutné napätie. To bolo strhujúce a spolu s kamerou, hudbou a McAvoyom tvoria základ skvelej kino zábavy. Vyčítam mu však hneď niekoľko spomenutých vecí a tak nejak mi prichádza na um slovné spojenie mierne nevyužitý potenciál. Možno to bol zámer, možno nie. To sa dozvieme inokedy. Odomňa si rozpoltený odnáša 7.5/10.
