Marburg, Ebola, Lassa, Dengue, Zika. Spoločne sa pozrieme na čierny status tropických zabijakov.
Spôsobujú bolesti, fyzické a psychické vyčerpanie a v horšom prípade aj smrť. Zväčša sa vyskytujú v tropických oblastiach Afriky, Južnej Ameriky a Ázie, no globalizáciou sveta sa nemajú problém šíriť aj vo vyspelejších krajinách. Niektoré sú vysoko prenosné a ročne tak nakazia masy ľudí, ale smrteľných je len niekoľko desiatok prípadov. Iné sa šíria obťažnejšie, ale majú takmer 100% úmrtnosť. Ďalšie sú sprevádzané obrovskou mediálnou kampaňou, kde reálna hrozba väčšinou nehrozí. Spoločne sa pozrieme pod kožu smrteľným vírusom Marburg, Zika, Ebola, horúčke dengue a Lassa.
Virus Marburg prišiel na scénu nevídaným spôsobom. V roku 1967 sa objavil v nemeckom farmaceutickom laboratóriu, kde sa za zdroj nákazy považovali dovezené zvieratá z Ugandy, konkrétne išlo o Mačiakov obecných. Priviesť lacné zvieratá z nepreskúmanej a spätne nevystopovatelnej oblasti sa teda neukázalo ako dobrý nápad. Laboratórium, v ktorom sa vedci pokúšali vyvinúť protilátky na záškrt a tetan, sa tak stal kolískou Marburgu a výskumníci pokusnými subjektami. V priebehu desiatich dní sa nakazilo 31 ľudí. Prevažne išlo o zamestnancov laboratória, nemocničné sestry, ale aj patológa. Virus Marburg mal smrteľný dopad na siedmich z nich. Ochorenie sa u obetí prejavovalo silnými horúčkami, ktoré sprevádzalo aj krvácanie z rôznych otvorov tela, svalové kŕče a vylučovanie infikovaných telesných sekrétov. O pár týždňov neskôr sa objavil znovu, no tentokrát v Belehrade v bývalej Juhoslávii. Prítomný bol aj v Zimbabwe, Juhoafrickej republike a bývalom ZSSR. Vo vyspelejších krajinách činila úmrtnosť asi 30 %, avšak v rovníkovej Afrike hodnoty mortality dosahovali až 90 %. Neskôr sa ukázalo, že mačiaci nie sú prvotnými šíriteľmi a v Nemecku sa nakazili po požití skutočných prenášačov, akými sú netopiere a kaloni. Dnes vieme, že sa šíri pomocou telesných tekutín, vrátane krvi, slín, zvratkov a výkalov. Vedecké výskumy prezradili aj pravdepodobný vek vírusu, ten sa odhaduje na asi 200 rokov. Do dnešného dňa sa nepodarilo nájsť na smrteľný vírus z afrických trópov účinnú vakcínu.
História horúčky Dengue siaha už do obdobia čínskej dynastie Ťin, kde si tamojší obyvatelia všimli súvislosť medzi kŕdľami komárov a výskytom neznámej choroby. Do 17. storočia bol vírus izolovaný len na pár oblastí v Ázii a Afrike. Všetko sa však zmenilo s príchodom otroctva a obchodovaním s ľuďmi. Nákaza sa okamžite začala rozširovať z preplnených lodí smerujúcich do Európy a Ameriky, v ktorých sa viezli samozrejme aj čierni pasažieri – komáre. Druhá vlna šírenia vírusu prebehla počas 2. svetovej vojny, keď putovali vojaci rôznych národností rôznymi kontinentmi, prenášači bok po boku s nakazenými. Jednu z najväčších pohrôm spôsobila na Filipínach v roku 1953, kde vyrobila neslávny rekord v hlavných príčinách detských úmrtí. I keď sa čísla nakazených za rok pohybujú v hladine 50 až 100 miliónov, čo je obrovský počet, na ochorenie umrie od 2,5 do 25 %, podľa závažnosti nákazy. V 80 % prípadov si ľudia dokonca ani nevšimnú, že telo zachvátila horúčka Dengue, správa sa teda asymptomaticky. Za bežné onemocnenie sa považuje v 110 krajinách sveta, kde žije 40 % celej svetovej populácie. S pretrvávajúcimi a zhoršujúcimi klimatickými zmenami sa očakáva aj väčší výskyt ochorenia.
Prvý výskyt horúčky Lassa sa zaznamenal v rovnomennom meste v Nigérii. Hlavným prenášačom je myš mnohobradavková, ktorá je schopná splodiť veľké množstvo potomstva. Jedna myš dokáže behom 20 dní gravidity vyprodukovať až 20 malých myší a po niekoľkých mesiacoch nimi zahltiť aj celé mestá a dediny. Ruka v ruke s množením tohto druhu myší ide aj výskyt horúčky Lassa. Pre nákazu stačí len malý kontakt s trusom, močom alebo s potravinou, s ktorou prišla myš do styku a vírus sa môže dostaviť. Netreba byť však príliš rýchly, Lassa si dáva načas. Objaviť sa môže aj po 2 mesiacoch. Prejavuje sa v širokospektrálnom meradle. Zasahuje totiž tráviaci, dýchací, obehový aj nervový systém. Liečba je teda výrazne komplikovaná, keďže lekári dlhé dni nemusia vedieť identifikovať príčinu zlyhania organizmu. Podobná situácia nastala aj v prvých prípadoch, keď sa nakazili dve misionárky a nik netušil, čo sa s nimi deje. Ročne sa nakazí asi 500 000 obyvateľov prevažne afrických krajín, z nich chorobe podľahne približne 5 000. Mortalita sa teda pohybuje okolo 1 %, avšak pri epidémii môže toto číslo vystreliť až na hodnotu 80 %. Podľa oficiálnych zdrojov WHO je až 15 % afrických hlodavcov prenášačmi horúčky Lassa.
V posledných rokoch dostatočne populárny na to, aby tento vírus poznal naozaj každý. Za epicentrum vzniku sa pokladajú dedinky Nzara a Yambuku ležiace v Južnom Sudáne na pobreží rieky Ebola. Práve v roku 1976 v subsaharskej oblasti Afriky po prvýkrát prepukla choroba, ktorá si svoj smrteľný status drží dodnes. Miera mortality sa pohybuje medzi 50 – 90 % v závislosti od okolností. Doktor Ngoy Mushola ako prvý zaznamenal a vyniesol na svetlo podrobný popis symptómov. Boli medzi nim krvavé hnačky, vysoké teploty, bolesti brucha a pacienti popisovali „ťažké kĺby“. Náhle prepuknutie Eboly je dodnes mierne otázne. Za najlogickejší dôvod sa považuje rozširovanie obyvateľstva do hlbín pralesov, kde mohla Ebola pretrvávať medzi živočíchmi stovky rokov bez toho, aby predstavovala hrozbu. Donedávna bol tento zákerný africký vírus skôr literárnou ako skutočnou hrozbou.
V odbornej literatúre bolo napísaných viac článkov ako činil počet nakazených. S periodickou presnosťou sa objavoval najmä v Ugande, Gabone, Libérii, Sudáne, Nigérii a podobných štátoch centrálnej Afriky. Behom 24 malých epidémii nakazila približne 1 700 ľudí, z ktorých 1 300 nákaze podľahlo. No prišiel rok 2013 a z malej lokálnej epidémie sa stala doslova celosvetová hrozba, keď začali všetky popredné spravodajské agentúry hlásiť začiatok konca. Epidémia vtedy operovala najmä v západoafrickej oblasti, kde nakazila takmer 30 000 obyvateľov a usmrtila asi 35 % z nich. Stav ohrozenia trval donedávna, zrušený bol 29. marca 2016. Inkubačná doba je veľmi rôznorodá a zväčša sa pohybuje od 2 dní do 3 týždňov, pričom priebeh nemoci má rýchly spád. I keď už bolo mnoho vakcín testovaných, žiadna nebola zatiaľ schválená, a tak dodnes na vírus Ebola neexistuje účinný medikament.
A nakoniec mediálny vírus roka. Zika je dôkazom toho, ako dokáže sila médií strhnúť lavínu paniky a paranoje. I keď má s tu prítomnými vírusmi mnoho spoločného, ani zďaleka nedosahuje ich nebezpečnosti. Prvý prípad sa datuje do roku 1947 v štáte Uganda, kde bol neznámy vírus objavený u voľne žijúcich opíc. Epidémia sa však datuje až v roku 2007 v Mikronézii. Následne sa v roku 2015 hovorilo o významnou vzostupe počtu epidémii v Južnej a Strednej Amerike a Afrike. Vyvrcholenie prišlo tohto roku v Brazílii po vyhlásení výnimočného stavu, keď sa vírusom Zika nakazilo 1,5 milióna ľudí. Čo bolo za dramatickým nárastom výskytu Ziky? K situácii prispela najmä kombinácia environmentálnych faktorov a klimatických zmien, skrz ktoré sa svetom šírili dva druhy komárov, ktoré tento vírus šíria. Ide o komára egyptského a komára tygrovaného.
Zvyšovanie priemernej teploty, prívalové dažde a následné povodne, pokles mrazivých dní, globalizácia sveta, nedostatok predátorov, to všetko vytvára vhodné podmienky pre šírenie vírusu Zika. Rizikový je obzvlášť pre tehotné ženy, u ktorých dokáže zasiahnuť plod a spôsobiť vývojovú vadu. Situácii nepomáha fakt, že sa okrem poštípania komárov prenáša aj pohlavným stykom z mužov na ženy. Nápomocným sú na druhej strane nedostatočne vyvinuté lietajúce schopnosti týchto komárov. Od svojej „základne“ dokážu preletieť maximálne niekoľko sto metrov. Nutné povedať, že 80 % nakazených nedisponuje žiadnymi príznakmi a v ostatných 20 % prípadov sa prekrýva s tropickými horúčkami. Zaujímavý je až počet mŕtvych. Tých, ktorí priamo podľahli vírusu Zika, je doposiaľ 0, takže mortalita činí 0 %.
