Študenti v Doneckej oblasti majú iba jedno želanie.
Oblaky sa pomaly rozplývajú a pod krídlami sa začínajú objavovať obrysy budov, niektoré z nich aj z výšky vyzerajú pompézne. Lietadlo sa dotýka pristávacej dráhy a my sme po rýchlom, hodinu a pol trvajúcom lete konečne tu. Vitajte hlavnom meste Ukrajiny – Kyjeve. Spolu s tímom Unicef a tanečníkom Jarom Bekrom nás u nášho východného suseda čakajú na program bohaté štyri dni. To avšak ešte nikto netušíme, čo všetko počas nasledujúcich hodín na Ukrajine zažijeme, a to najmä vo východnej časti krajiny, kde od roku 2014 v podstate bez prestávky prebieha ozbrojený konflikt medzi ukrajinskou armádou a ruskými separatistami. Boje na dennej báze ničia životy nevinným ľudom, deťom, i našim rovesníkom. Ale pekne poporiadku.
Rozprávkové kyjevské paneláky a drahé autá
Hlavné mesto Ukrajiny obýva takmer 3 milióny ľudí. Pri pohľade z okien mikrobusu na ceste z letiska sa nám pred očami pomaly začína odkrývať architektúra okrajových častí. Vysoké paneláky zdobia rôzne otvory či geometrické tvary od výmyslu sveta. Nikdy by som nepovedal, že aj panelák môže vyzerať rozprávkovo. To sa tie naše slovenské môžu naozaj schovať. Na ceste do centra rovnako spoznávame aj krásy lokálneho trhu na periférii mesta, kde miestni priamo na okraji šesťprúdovky plnej smogu predávajú rozličný tovar od zeleniny až po spotrebnú elektroniku.
Ukrajinská architektúra
Trh na periférii mesta
Ako sa blížime k centru mesta, socialistickú architektúru začínajú čoraz častejšie striedať historické budovy, vysoké monumenty a niektoré ulice nám svojimi úchvatnými širokými bulvármi dokonca pripomínajú Paríž. Čo však púta našu pozornosť ešte viac, sú autá na cestách. Snáď každé tretie vozdilo je SUV luxusnej triedy v čiernej farbe. Toľko drahých áut nejazdí po uliciach ani v Bratislave. V zmenárni meníme eurá za ukrajinské hrivny. Pred vypuknutím konfliktu v roku 2014 by sme za 1 euro dostali 10 hrivien, dnes za rovnakú sumu vďaka oslabenému kurzu dostávame 30. Niet teda divu, že pol-litrovka Coca-Coly v centre Kyjeva po prepočte na eurá stojí 30 centov a krabička Marlboriek vychádza na 80 centov. Mimochodom, tie hrivny sú krásne farebné a vyzerajú ako z hry Monopoly.
Pol dňa vo vlaku
O siedmej večer sa už s taškami v rukách predierame cez davy ľudí na hlavnej vlakovej stanici, kde panuje rušná atmosféra. Našou cieľovou destináciou je mesto Kramatorsk v Doneckej oblasti na východe krajiny ležiace v blízkosti frontovej línie. Pred nástupom do nášho vagónu odovzdávame sprievodkyni lístok s pomyslením na to, ako v tomto nočnom vlaku strávime dlhých dvanásť hodín. Práve nočné vlaky sú medzi Ukrajincami veľmi obľúbené a predstavujú pri cestovaní naprieč krajinou pre drvivú väčšinu obyvateľstva jedinú voľbu. A musíme povedať, že vôbec nie sú také zlé. Teda minimálne ak človek cestuje v prvej triede, kde sú jednotlivé kupé od seba oddelené a nachádzajú sa v nich iba dve postele, podlahy sú vystlané červenými kobercami a sprievodkyňa je počas celej noci pripravená obslúžiť ťa horúcim čajom či kávou. A hoci nám všadeprítomné vŕzganie dreveného interiéru nedovolí počas nočnej cesty poriadne spať, stále sa cítime tak trocha ako v rozprávke Polárny Expres. Až na to, že to, čo nás čaká ráno po vystúpení z vlaku, má od rozprávky naozaj ďaleko.
Interiér nočného vlaku
Vyľudnený a tichý východ
Je sedem hodín ráno, teda čas, kedy sa všetky veľké slovenské mestá pomaly ocitnú v rannej špičke. Kramatorsk na východe Ukrajiny je však iný. Hoci údaje z roku 2013 hovoria o 160-tisícovom meste, realita vyzerá inak. Ulice v centre sú vyľudnené, sem-tam po niektorej z nich prejde starý trolejbus, ktorý si už len na prvý pohľad odžil svoje. V miestnom hoteli si zložíme veci a nasadáme do áut s cieľom dostať sa čo najbližšie k frontovej línii. Konkrétne do mesta Svitlodarsk, ktoré je od neutíchajúcich bojov vzdialené len päť kilometrov. Už pri otváraní dverí na autách je jasné, že nejde o bežné vozidlá. Vodič nám ochotne vysvetľuje, že sedíme v opancierovaných vozoch s nepriestrelnými sklami o hrúbke 6 centimetrov, ktoré by okrem streľby zo samopalu posádku ochránili aj pred výbuchom míny. V skratke: hmotnosť päť ton, spotreba 25 litrov na 100 kilometrov. Hneď sa cítime bezpečnejšie.
Vozidlá Unicef
Cesta do Svitlodarsku by za bežných okolností netrvala tak dlho, komplikujú ju avšak katastrofálne cesty zničené od vojenskej techniky a všade prítomné vojenské check-pointy. Počas celého nášho pobytu na Ukrajine sa pohybujeme iba v časti, ktorú má pod kontrolou ukrajinská vláda. Čím sa však človek približuje bližšie k frontovej línii, musí prejsť cez spomínané vojenské check-pointy. Mladí ukrajinskí vojaci v krátkych tričkách s AK47 prehodeným cez plece a nepríjemným pohľadom na tvári tu kontrolujú každý pohyb smerom k a od bojovej línie. Je tu prísne zakázané fotiť a telefonovať, keďže ide o strategické armádne pozície, čo iba pridáva na tuhej atmosfére. Čím sme bližšie k frontu, tým cestu lemuje viac a viac opustených domov. V niektorých je vidieť stopy po hustej streľbe, iné sú kompletne rozpadnuté. Našim očiam sa naskytá pohľad, ktorému sa nám ani nechce veriť. Toto nie je vojnový film či bojová hra, toto je reálna situácia na východe Ukrajiny. Vchádzame do mesta Svitlodarsk a nám behá po rozume iba jedna vec – my sme sa museli ocitnúť v meste duchov.
Aj takto vyzerá východ Ukrajiny
Škola ako svetlo nádeje
To už ale naše autá zastavujú pred jednou z miestnych škôl a smutná atmosféra sa zo sekundy na sekundu mení. V škole nás vítajú zástupy usmiatych študentov prvého i druhého stupňa a rovnako žiaci gymnázia. Všetci slušne oblečení, dokonca i slovenskí študenti by si mohli brať príklad. Je vidieť, že naša návšteva ich nesmierne teší a pri možnosti porozprávať sa s týmto mladými Ukrajincami zisťujeme, že hoci všetci sršia dobrou náladou, konflikt intenzívne vnímajú. A to najmä v noci, keď ich budí streľba a výbuchy z pár kilometrov vzdialeného frontu. Škola pre tieto deti neznamená iba možnosť nadobudnúť vzdelanie, ale rovnako aj pocit bezpečia, či príležitosť na socializáciu.
Škola v Svitlodarsku
Unicef tu spoločne s Európskou úniou okrem obnovy poškodených budov a chýbajúceho vybavenia potrebného pre vyučovanie dotuje rôzne anti-stresové cvičenia, ktoré týmto študentom pomáhajú zabúdať. Zabúdať na všetky tie tragické udalosti, ktoré sa tu dôsledkom dlhotrvajúceho ozbrojeného konfliktu odohrávajú. Horšie celú situáciu zvládajú učiteľky. So slzami v očiach nám jedna z nich opisuje, ako nedávno na školský dvor dopadla raketa a úlomky sa cez okná poodrážali až do tried. Počas bojov tak museli študenti so svojimi rodinami stráviť niekedy aj dlhé týždne v bunkri pod budovou školy, kým boje utíchnu.
Vstup do podzemného bunkru
Jediným snom je mier
Pri debate s týmito študentmi si človek naozaj uvedomí hodnoty. Za dva roky mnohí z nich prišli o rodinných príslušníkov a čo môže byť pre nás Slovákov tak banálna vec, ako napríklad prejsť sa po lese či lúke, je pre týchto ľudí skrátka niečo nemožné. Hocikde v tráve sa totiž môžu ukrývať nášľapné míny. Napriek veľmi ťažkej a nepriaznivej situácii zostávajú avšak títo ľudia silní a veria, že sa to raz všetko skončí. Študenti chcú úspešne doštudovať školy a uplatniť sa vo vysnívanom obore. Jediné, po čom avšak v tejto chvíli mladí Ukrajinci na východe krajiny túžia, je mier. Ich slová nám behajú hlavou ešte aj na ceste vlakom späť do bezpečného Kyjeva a my si veľmi prajeme, nech sa im tento sen čo najrýchlejšie splní.
Diskusia so žiakmi
Cesta na Ukrajinu bola súčaťou kampane #EmergencyLessons, ktorá je spoločným projektom UNICEF a Európskej únie. Jej cieľom je poukázať na význam školy v krízových oblastiach. Približne 580 000 ukrajinských detí tu potrebuje okamžitú pomoc.
Počas štyroch dní strávených na Ukrajine sme navštívili mestá Svitlodarsk a Toretsk, ktoré sa nachádzajú len pár kilometrov od oblastí, nad ktorými už ukrajinská vláda stratila kontrolu. Zároveň cez obe mestá prešla frontová línia. Ako to tam vyzerá a ako konflikt trvajúci od začiatku roka 2014 zmenil život tamojším obyvateľom, si môžeš pozrieť aj v krátkom dokumente z našej cesty.
