Extrémna miera korupcie, neexistujúca kanalizácia a boj o holý život robia z tohto miesta nočnú moru.
Keďže väčšina kenských väzníc vznikla na prelome 19. a 20. storočia, ich vybavenosť je naozaj desivá. Nehygienické podmienky, nedostatok zdravotnej starostlivosti a takmer žiadne šatstvo robí z väzenia v Nairobi živnú pôdu pre choroby a násilie. Za tento stav môže fakt, že príspevok od štátu zahŕňa financie len pre plánovaných 800 väzňov, ktorí by sa tu mali nachádzať, ale v dnešných dňoch ich tu prebýva aj 6-9-krát viac. Presným číslom nedisponujú ani sami dozorcovia a vedenie. Takže nikto vlastne netuší, koľko väzňov sa vnútri nachádza. V celách pre troch spí niekedy aj 10 ľudí. Mnohí z nich pritom nie sú ani právoplatne odsúdení a stále na svoj proces ešte len čakajú. Ten je ale skrz nefunkčný právny systém v nedohľadne. Takíto väzni tvoria až 45% z celkového počtu, čo je naozaj alarmujúce číslo. Doba čakania sa pritom môže vyšplhať až na 5 rokov.
Väzenie známe pod prezývkou Nairobi Prison bolo postavené ešte v roku 1911, keď žilo v Nairobi len pár tisíc obyvateľov. V tých časoch sa pýšilo prívlastkom veľkokapacitné zariadenie. Umiestnené bolo na okraji mesta. Po vyhlásení za hlavné sídlo kolónie však začalo ľudí pribúdať vo veľkom. Razom sa z malého mestečka stalo miliónové veľkomesto. V priebehu rokov bolo celé nápravné zariadenie obstavané budovami a dnes sú prakticky v symbióze. Prechádzka medzi budovami sa ojedinele môže skončiť veľmi nečakane, keď sa zrazu ocitnete v nádvorí väzenia. Dozorcovia sa tu sústreďujú najmä na úteky. S prísunom nových ľudí sa veľmi nezapodievajú. Cesta späť na slobodu je už teda citeľne náročnejšia.
Život tu plynie pomaly. O siedmej ráno sa podáva prvý chod v podobe horúcej vody s kukuričnou múkou. Prestiera sa všade, aj priamo na zemi. Odbitím jednej hodiny je čas obeda. Servíruje sa varená zelenina, častokrát po dobe spotreby a typické kenské jedlo – ugali, čo je vlastne kukuričná múka, voda a soľ. Okrem chudobného jedla je tu nedostatok vlastne úplne všetkého. Na desať trestancov pripadá jedna matrac a deka. Veľa väzňov postráda väzenské pyžamo či akýkoľvek iný odev. Častokrát tak dochádza k vraždám len kvôli oblečeniu. Tiež tu panuje extrémna miera korupcie a úplatkárstva. Za peniaze si môžete dopriať naozaj všetko. Dokonca aj prepustenie na slobodu. Európski či ázijskí zločinci sa tu preto zvyčajne dlho neohrejú.
Vodovodný systém by ste tu hľadali márne. S nefunkčnou kanalizáciou sú veľké starosti, a tak prísun vody prebieha stále ručne ako v minulom storočí. Niekoľko sto väzňov je vybraných na každodenné znášanie vody do obrovských nádob pre všetkých. Ďalším a hádam najväčším problémom sú toalety. Tie tu prakticky neexistujú. Potreba, či už malá alebo veľká sa vykonáva priamo na mieste medzi ostatnými. Všade je cítiť pot a fekálie. Život v neľudských podmienkach si denne vyžiada priemerne tri ľudské životy. Obzvlášť problematické je určovanie totožnosti, pretože administratíva vôbec nefunguje tak, ako by mala. Dokonca sa pravidelne stáva, že dotyčného nikto nepozná a nikto nevie ani presný dôvod jeho väznenia.
Riaditeľstvo väzenia sa aspoň zo všetkých síl snaží roztriediť trestancov podľa rás a závažnosti spáchaného zločinu. Životnosť belochov a aziatov medzi prevládajúcimi černochmi by inak bola veľmi mizivá. Nie vždy sú ale takéto opatrenia možné. Napríklad Blok 1 slúži pre izolovanie masových a sériových vrahov, kanibalov a podobnú ľudskú háveď od menších zlodejov. V celách v tomto bloku sú preto rozmiestnení „len“ po piatich.
Keďže razantná zmena v právnom a väzenskom systéme tu zrejme tak skoro neprebehne, bude podobných väzníc v Keni stále pribúdať. Otázkou je, dokedy to takto bude pokračovať aj naďalej.
