Už o pár dni chalani opäť balia kufre a namieria si to do krajín tretieho sveta v Afrike.
Určite sa ešte pamätáte na náš rozhovor s chalanmi, ktorí sa vybrali na vzrušujúcu cestou autom po Európe. Po tomto vzore sme sa rozhodli vyspovedať aj ďalšiu odvážnu partiu Slovákov. Tí sa však túlajú svetom tak trochu nebezpečnejšie, a to hlavne kvôli dosť špecifickému výberu vozidla. Zaujímavý je tiež výber destinácií. Trojica kamarátov si však spoločné výlety užíva plnými dúškami, čo si budete môcť všimnúť aj v ich odpovediach. Už 27. júna budú na svojej ceste pokračovať, tentokrát smer Afrika. Poďme sa teda spoločne pozrieť na to, ako vôbec k tomuto nápadu prišlo a čo všetko taká cesta starou Ladou obnáša.
Čaute chalani. Na úvod by ste nám o vás a vašom projekte LADA Svetom mohli prezradiť čo-to viac.
Fabo: Čauko. Na začiatok by sme sa asi predstavili, ja som Fabo, občianskym menom Matej a som spolu s Juniorom spoluzakladateľ nášho projektu „lowcost-punk“ cestovania, ktorý vznikol úplnou náhodou. Podstatou nášho cestovania je dosť staré auto - Lada, akási demonštrácia, že aj za málo peňazí sa dá vidieť viac ako Jadran s rodičmi.
Junior: Moja obľúbená fráza je, že nie sme žiadni veľkí cestovatelia, iba obyčajní šoféri žigule so strašnými koláčmi pod pazuchami. Inak, keď sa vrátime z nejakej cesty, robíme prezentácie, chodíme po cestovateľských festivaloch, zverejňujeme zápisky z ciest a snažíme sa nejako zľahka motivovať ľudí k cestovaniu. Nemusí to byť hneď do Iránu, stači aj do Poľska, ale nie na trhy.
Predstaviť nám môžete aj seba, teda posádku tohto tátoša.
Fabo: Junior je sympatický mladý muž, ktorý robí v kancelárii a má trochu komplexy, lebo je zvyčajne najnižší a najmladší v aute, ale inak vie porádne dobre a dlho šoférovať a zvláda byrokratické naťahovačky s úradníkmi všade na svete jak pán.
Junior: Radšej by som cestoval sám, lebo by sa mi nikto nevysmieval, že som nižší od kýbla. Ale sám by som sa stratil na tretej križovatke, tak radšej idem s Fabom. On kedysi vyhral geografickú olympiádu, vie čo je buzola a vie, že sextáns nie je film s Dolly Buster.. Aj všelijaké športy robí, čo by som o nich inak ani nepočul, takže aspoň jeden z nás má kondičku. A nie sme teplí inak.
Ako a prečo vlastne tento šialený nápad vznikol? Je pre vás cesta tak trochu nespoľahlivým vozidlom vzrušujúca?
Fabo: Nebudeme si klamať, vznikol v krčme, keď sme pili nealko (ku nejakému destilátu) a povedali sme si „nepôjdeme sa pozrieť do Kyjeva v máji?“ ...písal sa apríl 2013.
Junior: Chceli sme ísť do Kyjeva, ale nemali sme auto. Vtedy sme boli ešte blbí a mali sme predsudky, že na takú cestu je najlepšie stare auto, že nás ukradnú a znásilnia, alebo okradnú a neznásilnia. No a že určite nesmieme ísť na modernom aute.
Ako ste sa dostali k vášmu autu? Prezraďte nám o ňom trochu viac.
Fabo: Opäť tak trochu náhoda... cieľ sme mali - zohnať staré auto. No v tom čase už bolo po šrotovnom, ktoré nám zariadil nemenovaný Robo a všetky staré autá, ktoré sme potrebovali jednoducho zmizli. Nikto nič nechcel predať. Smútok.
Až zrazu TEN inzerát na fejsbuku: „Môj foter predáva žigulíka“, písal kamoš.
Junior: O dva dni sme tam boli a zjednali sme cenu zo 150€ na 200€, lebo bola plná nádrž a v kufri náhradné diely na dve nové žigule. V zjednávaní pri kúpe auta nie sme úplne majstri. Ale dostali sme za to najviac charizmatické vozidlo na svete. Má 31 rokov, voláme ho Vasiľ, furt sa na ňom kazia brzdy, zateká a dokáže ísť po diaľnici 150, ak má šofér gule z ocele.
Viem, že máte za sebou už tisícky kilometrov nielen v Európe. Ktoré štáty ste zatiaľ navštívili?
Fabo: Zahrievačka bola Ukrajina, nič strašné, ale babka sa už o mňa bála. Potom sme prebrázdili Balkán, cez krajiny ako Albánsko, Macedónsko, Srbsko, Grécko, Čierna Hora, Bosna a Hercegovina a pod. To už babka ani spať nemohla, veď Albánsko...tam isto zabíjajú ľudí. No a potom expedícia okolo Kaspiku, babke sme radšej ani nepovedali!
Junior: No ale okolo Kaspiku – Turecko, Irán, Turkmenistan, Uzbekistan, Kazachsta, Rusko. Najväčší zážitok v živote. To, že nám tam Iránci s nožom ukradli auto a policajti ho po pár dňoch našli komplet vybrakované, to bol začiatok najdobrodružnejšej cesty. Ja som babke povedal, moja babka je náhodou veľký fanúšik Vasiľa.
Tieto miesta ste si vyberali podľa nejakého merítka, alebo ste sa len vybrali prvoplánovo za drobrodružstvom?
Fabo: Máme také pravidlo „čím horšie, tým lepšie“, preto na mape vyberáme miesta na ktoré sa nechodí, krajiny, do ktorých sa nechodí, cesty, ktorými sa nedá prejsť a pod. Pretože najdôležitejšie je, aby bol zážitok silný, dobrý byť nemusí.
Junior: Vyberáme menej turistické destinácie. Za všetko hovorí fakt, že napríklad v Turkmenistane sme nestretli ani jedného nemeckého turistu!
Dá sa povedať, že nemalú časť roka trávite v Lade a mimo Slovenska. Ako ste vyriešili spanie a stravovanie sa?
Fabo: Pre gurmánov odporúčame preskočiť túto pasáž. Jeme všetko, čo príde pod ruku. Často všetko spolu. Varíme si však len primitívne jedlá typu cestoviny s niečím, pričom niečo môže byť kľudne fazuľa, jablko aj surová ryba. Naposledy sme kvôli nevôli míňať prachy jedli celú strednú Áziu melóny a konzervovanú fazuľu, skončilo to totálnou averziou voči fazuli. Radi sa zastavíme na lokálne jedlo, ale málokedy jedávame v reštikách, skôr u domácich pri ceste, nejaké zafúľane placky s nadojeným mliekom.
Junior: Ja sa nechcem chváliť, ale vďaka môjmu neprehnanému vzrastu sa dokážem pohodlne vyspať aj v Lade 2105. Je tam teplo, nefúka tam vietor, proste labúžo. Všeobecne spanie moc neriešime, ak sa dá, nájdeme nejaký dobrý flek poblíž cesty, vytiahneme spacáky a spíme. Predtým teda ešte navaríme nejaký ten šmak, na ohni v hliníkovom hrnci. A nenávidím fazuľu.
Museli ste si na tento štýl dovolenkovania zvyknúť, alebo ste do tejto výzvy išli naozaj s tým, že sa vzdáte väčšiny komfortu a budete si užívať krásy sveta?
Fabo: Pravdou je, že sme sa predtým pár rokov snažili cestovať komfortnejšie, po Európe, na klimatizovanom aute, ale vždy to aj tak skončilo tým, že sme sa radšej kúpali na opustenej pláži, piekli rybu na improvizovanom grile ako sedeli pri grile v 4**** kempe. Takže sa dá povedať, že nás to stále ťahalo za dobrodružstvom a iným štýlom cestovania.
Junior: Ja som bol najviac presmradený kedysi, nerád som stanoval, spal na zemi a tak celkovo trpel na ceste. Postupne sa to vyvíjalo a dnes sa s radosťou vyspím v bársjakej stoke a hotel je skoro nadávka. Teda stanovať by som nešiel ani dnes, terigať sa niekam len preto, aby som tam mohol staviať stan a ráno to zase zbaliť, mein gott, šak o čo tu ide.
A čo hygiena, ako ste riešili napríklad sprchu?
Fabo: Sprchu? Tak ak rátame 5 litrov sladkej vody a jeden mokrý uterák za sprchu, tak áno, sprchovali sme sa aj dva-trikrát týždenne. Ale snažíme sa to riešiť v potoku, jazere, jazierku za priemyselným parkom, všade, kde sa naskytne možnosť. Tak sme sa vycvičili na tých ázijských púšťach. Vody moc nebolo.
Junior: Raz som dostal strašnú spŕšku nadávok, keď som šiel asi 20 kilometrov so zatiahnutou ručnou brzdou a uvaril som ľavú zadnú brzdu. Tak to bola jediná sprcha, ktorú som zažil. Na najhoršie pasáže používame vlhčené utierky.
Váš najväčší kulinársky zážitok z ciest?
Fabo: Asi Irán, ale neviem, či len jedlom. Boli sme tam totiž počas ramadánu a jesť sa mohlo len po západe slnka. V Hamedáne sme na námestí dostali každý kebab do ruky za free, lebo sme boli cestovatelia (tak to tam chodí) a keď sa z mešity ozvalo „jedzte“, tak sme sa na to vrhli ako tri hladné pitbully. Akože je dosť možné, že z tej mešity nevraveli, že máme jesť ale vedeli sme, že keď zaznie z minaretu po západe zvuk, môžeme večerať!
Junior: Celý Irán som jedol melóny, 10-kilový melón za dolár. Nie je to kulinársky zážitok, iba ovocinársky.
Dostali ste sa niekedy do bodu, kedy ste si povedali, že už stačí a chceli ste ísť hneď domov? Pri akej príležitosti?
Fabo: Hej veru, stalo sa to, 2-krát...keď sme sa vracali z Albánska. Najskôr na Pagu v Chorvátsku, kde sme sa zastavili na disko a nočný život na 2 noci, ale bol to taký absolútny šok po Albánsku, že sme museli ísť domov. Nikto sa na nikoho neusmial, platilo sa snáď aj za to, že dýchame. Hrôza. A druhýkrát hneď deň na to, všade milión komárov, strašné služby a voda po pás aj dvesto metrov od brehu. Fakt, ak bol niekto na Balatóne, napíšte prečo.
Junior: Raz v Uzbekistane sa Fabo aj Tomáš (náš kamoš, čo s nami dal cestu okolo Kaspiku) nejako priotrávili jedlom. Najmä Fabo dosť často odbiehal. Práve v tú noc sme spali v najhoršom hoteli na svete - rozpadnutá barabizňa na brehu Aralskeho mora, v ktorej žil postarší degenerovaný manželský pár so synom, čo sa stále hral na starej Nokii a vlčiakom, čo bol na skapanie. A tam v tom hoteli sme si dali večeru, navarenú od tej tety podivnej. Až neskôr sme zistili, že tie zemiaky varila v dažďovej vode a táto skutočnosť Fabovu hnačku nezlepšila, práve naopak. Tak z toho vznikla mierna depka. Ale zase Faba musím pochváliť, lebo síce mu bolo na skapanie a mal halucinácie, ale nerobil zbytočnú paniku a zachoval chladnú hlavu. To je fakt dôležité, zbytočne nestresovať seba ani ostatných. Pokojne ležal v kŕčoch na zadnej sedačke a nechal sa odviezť doprostred púšte.
Z ciest máte určite stovky zážitkov. Prezraďte nám ten pre vás najvtipnejší.
Fabo: No spomínam si na deň, keď sme vyvinuli našu tajnú zbraň – Náhodný Generátor Slov. Prvýkrát v Iráne, prvýkrát policajná kontrola a my sme mali záväzok, že neplatíme nikomu nič zbytočne. Policajt nám chcel udeliť pokutu, ale rozprával výlučne po iránsky a tak som si povedal“ Ty na mňa takto, tak ja na teba po slovensky“ a počas 15 minútovej skoro hádky som mu porozprával návod na bryndzové halušky a iné pikošky zo Slovenska. Unavil som ho rozprávaním a pochopil, že sme blázni. Mávol rukou a nechal nás odísť. Odvtedy sme už nezaplatili žiadnu pokutu.
Junior: Polhodinu som kričal na uzbeckých colníkov, lebo nevedeli rozlúštiť údaje na plastovom techničáku od auta. On sa má používať iba v EÚ, ale ja som ho dával všade, lebo to bola sranda. Chalani sedeli vonku na obrubníku a cez otvorené okno počuli ako nakladám piatim colníkom, že ak chcú číslo motora, nech si to idú na papierik odpísať do auta a nech láskavo makajú rýchlejšie, lebo nemáme na to celý deň, odpisovať jednu kartičku. Na konci boli dosť radi tí colníci, že som odišiel.
A čo negatívne skúsenosti?
Junior: V Teheráne nám štyria Iránci s nožom odobrali Vasiľa. Zastavili nás na diaľnici a tým nožom vysvetlili, že my im vlastne chceme odovzdať auto aj so všetkými vecami. Tak nás ukecali a dali sme im ho.
No, stáť na diaľnici v Teheráne len v žabkách a pozerať sa na v diaľke miznúce auto a v ňom všetky naše veci, to bola negatívna skúsenosť. Ale nám ho po piatich dňoch našli a mohli sme ísť ďalej a zažiť vďaka tomu najväčšie dobrodružstvo v živote, takže to bolo na niečo dobré.
V ktorej krajine ste sa cítili najlepšie a odporučili by ste ju aj našim čitateľom?
Fabo: Irán, Albánsko, Turkmenistán. Také zabudnuté kúty, o ktorých si každý myslí len to najhoršie a pritom sú úplne super. A keď jednu krajinu, tak asi ...neviem sa rozhodnúť fakt, každá ma čosi do seba.
Junior: Západ Iránu, tzv. Iránsky Kurdistán. Slová sú zbytočné, tam by mal každý ísť.
Aké sú náklady na podobnú dlhodobú „cestu okolo sveta“? Môžete byť aj konkrétni.
Junior: Najviac ide na víza, priemerne to vychádza tak 100 € na krajinu, niekde viac, niekde menej, naposledy to bolo tuším okolo 600 € na osobu dohromady. Druhá najväčšia položka je benzín, to už je podľa krajín, cez ktoré ideme. V Turecku to je 2 €/liter a v Turkmenistane 7 centov/liter. Minulá expedícia nás stála dohromady 6000 €. Boli sme traja, mesiac na cestách a prešli sme 12 500 kilometrov, takže celkom dobrý pomer cena/výkon. Na ubytovanie sme dohromady minuli tuším 60 eur!
Zažili ste aj ponorkovú chorobu, teda, liezli ste si po čase poriadne na nervy?
Fabo: Asi iba keď šli s nami aj baby (smiech...cez slzy). Ale nie, fakt sme dobrá partička a takú naozaj ponorku nemáme. S Juniorom tomu predchádzame tým, že si nadávame stále a keď to už príde naozaj, tak sme zvyknutí.
Junior: Hmm, to je pravda, okolie je dosť zdesené z našej komunikácie. Podľa mna sme celkom dobre zohratí a keď ide do tuhého, pokojne vložíme do ohňa ruku toho druhého.
Narazili ste cestou aj na nejakých Slovákov?
Fabo: Stane sa, ale fakt si nespomínam na akom najbizarnejšom mieste sme stretli Slovákov. S Čechmi, to je o inom. Tí sú všade, pozriete do davu...sandále, ponožky, ľadvinka...bim, a už sa môžete zhovárať. Ale naozaj, myslím, že Česi majú viac dobrodružnej povahy v sebe.
Odpoveď pravdepodobne poznám, ale chystáte sa na podobný výlet v budúcnosti?
Fabo: Áno, chystáme sa, už o dva týždne! Zatiaľ najhustejšia, krutoprísna jazda na našej Lade cez Afriku. Piesok, voda, hory, obdobie dažďov, malária, ebola...bude sa na čo tešiť.
Junior: Najlepšie to charakterizuje vymenovanie krajín: Maroko, Západná Sahara, Mauretánia, Senegal, Guinea, Sierra Leone, Libéria, Pobrežie Slonoviny. 30 dní, 10 000 kilometrov po čiernom kontinente. Trochu sme to prekaučovali, lebo najskôr sme si vybavovali dovolenku v robote a potom sme si pozreli, aké bude počasie v júli v Afrike. Po Senegal bude morbídne teplo a potom nás zachytí obdobie dažďov a budeme sa brodiť blatom. Bude to pecka!
Nebojíte sa? Predsa len, toto už nebude len o tom, či vydrží auto, ale pravdepodobne si budete musieť siahnuť na dno svojich síl.
Fabo: Máme také fázy, raz sme úplne vystrašení a raz je to čistá pohoda. Podľa toho, kto nám píše akurát. Naposledy mi písala kamarátka ako jej muž musel Land Roverom preraziť hraničnú závoru v Guinei, aby nemusel uschnúť na africkom slnku. To nám optimizmu moc nedodalo, pretože nemáme Land Rovera.
Junior: Keby som sa aj bál, nikdy to nepriznám. Mám len rešpekt, to je dôležité pre dobrú prípravu. Zase nie je to len tak, že „Máňo, sbal si věci, zítra jedeme do Sierra Leone“. Ale viem, že niekedy v priebehu cesty určite príde nejaká situácia, kedy budem mať hnedáka v gatiach. Celkom sa na to teším, asi z toho potom bude dobrá príhoda. Okrem toho, kto si pravidelne nesiahne na dno svojich síl, tak ani nevie, kde ho má. Toľko k poetickým myšlienkam.
Pozrite si aj krátke promo video, v ktorom sa dozviete všetko podstatné o chystanej ceste do Afriky!
Čo by ste poradili ľuďom, ktorí radšej trávia leto doma, prípadne na miestnom kúpalisku?
Fabo: Aby aspoň vyskúšali, aké je to cestovať „na vlastnú päsť“. Naozaj nepoznám nikoho, kto to skúsil a má menej ako 40 rokov, komu by sa to nepáčilo. Rodičom sa to musí nepáčiť len zo zásady a závisti. Cestovanie je úplne lacné, keď človek chce. Stačí si v piatok po brigáde vziať stopa a ísť do Banskej Štiavnice na jazerá. S určitosťou človek zažije dobrodružstvo, bude odkázaný sám na seba, vyspí sa pri jazere. Rozdiel oproti víkendu na už známom kúpalisku, milión.
Junior: Aby sa pravidelne natierali opaľovacím krémom, lebo spálenie je naprd. Čo ja viem, ja by som im nič neradil, veď každý nech robí to, čo mu viac vyhovuje. Len nemám moc rád reči typu: "Načo tam chodia, veď ich tam pozabíjajú", alebo "Ja som to vravel, že ich okradnú, v Iráne je to samý Mohamed"...a tak. Tieto reči by mali byť povolené až po tom, ako človek navštívi tú krajinu. Pre mňa je to taký lokálny hejt skrátka. Ale mám pocit, že už sa to lepší. Čím viac nám ľudia fandia a hovoria: "tam by som hneď šiel". Takže to ide správnym smerom
Má Vasiľ aj rádio? Ak áno, akú hudbu cestou počúvate?
Junior: Mali sme fakt legendárne rádio na kazety, v ktorom sa zasekla kazeta Noga a Skrúcaný - Bomba Kšeft. Ja som tú kazetu ľúbil a chcel som s ňou ísť na 30-dňovú expedíciu, ale Fabo sa mi vyhrážal fyzickou likvidáciou, tak sme tam dali rádio na USB MP3 a iné skratky. Karma is a bitch, tak nám ho v Iráne ukradli aj s autom, aj s reprákmi aj s tým USB. Ale doteraz vieme tú kazetu Bomba kšeft naspamäť, môžeme zadeliť koncert s Nogom a Skrúcaným, keby chceli spraviť nejaké kariérne oživenie.
Fabo: Ja už počúvam všetko okrem Nogu a Skrúcaného.
Na záver ešte priestor pre vás na odkaz čitateľom RFRSHR.sk
Junior: Milí čitatelia. Ak sa vám náš projekt páči, pozrite si našu stránku na fejsbučiku, kde pravidelne pridávame pecky z našich ciest. O dva týždne začína africká expedícia, takže bude na čo pozerať. A ak sa vám to páči veľmi, môžete nás podporiť zakúpením budúceho cestopisu z našej knihy cez náš projekt na Startovac.cz.
*koniec marketingového okienka*
Chalanom ďakujeme za rozhovor a taktiež im na náročnej ceste budeme určite držať palce. Ak by ste na cestovateľov mali ďalšie otázky, ktoré sme v rozhovore vynechali, pokojne tak môžete už tradične urobiť v komentároch a my zariadime, aby ste sa odpovedí dočkali. Ešte počas ich výletu v Afrike vám snáď prinesieme aspoň fotoreport a zopár pocitov z cesty. Dovidenia!
