Práca na železnici nie je len pre seniorov. Dôkazom je aj Jaro, ktorý pracuje ako rušňovodič nákladného vlaku.
Deti o nej často snívajú, no v dospelosti ich až tak veľmi neláka. Práca rušňovodiča môže pôsobiť rôzne. Niekto v nej vidí fascinujúci džob plný zaujímavých situácií, iný zas fádne sedenie v mašine a presúvanie sa cez republiku s desiatkami vagónov.
V skutočnosti ide o nesmierne zodpovednú a prísne kontrolovanú prácu, ktorej súčasťou sú aj nepríjemné momenty. Nielen o nich sme sa rozprávali s Jarom Holigom, ktorý pracuje ako rušňovodič nákladných vlakov pre súkromnú spoločnosť.
O tom, aká je jeho práca rôznorodá, sme sa presvedčili aj pred naším rozhovorom. Jaro pri zmene dohodnutého termínu rozhovoru spresnil, že má za sebou dve nočné šichty, pričom jeho úlohou bolo „len“ sedieť v rušni a dohliadať naň, keďže pre silné mrazy hrozilo zamrznutie vody v chladiacich okruhoch. Po železničiarsky sa tomu povie „pretáčanie“ a má to svoje pravidlá, načal 27-ročný Jaro z Ružomberka
„Sú to také šichty, ktoré nie sú pre ľudí nejak zaujímavé. Po železničiarsky sa tomu povie ,pretáčanie‘ a má to svoje pravidlá,“ načal 27-ročný Jaro z Ružomberka.
Ako si prišiel k práci rušňovodiča? Bol to v istom zmysle tvoj vysnívaný džob od detstva?Pochádzam zo železničiarskej rodiny. Hovorí sa, že už od mala som „udretý koľajnicou po hlave“. (smiech) Skončil som strednú školu a po mesiaci prázdnin som bol zamestnaný na železnici.
Aký výcvik ťa čakal?
Ako aj pri inej práci, aj tu sa to začína pohovorom. Tam sa ťa pýtajú najmä to, či chceš naozaj robiť tú prácu, a mali by ti povedať aj negatíva tej práce (nepravidelnosť nástupov do práce, nehody a pod.) Neskôr ideš na psychotesty. V podstate tráviš celý deň u psychológa, kde absolvuješ viaceré rôzne testy, ktoré sa zameriavajú na pamäť, postreh a podobne. Tam ťa naozaj preklepnú, nedá sa to nijak obísť ani oklamať.
Súčasťou je aj zdravotná prehliadka, ktorá je takisto precízna. Do 50. roku života nás každý rok čaká malá zdravotná prehliadka a každé tri roky veľká, tam kontrolujú podrobne naozaj všetko. O spôsobilosť človek môže prísť aj pre nízky, respektíve vysoký tlak. Ak toto všetko človek splní, nastupuje na kurz, ktorý trvá pol roka, a je to v podstate ďalšia škola.
Čo vás tam učili?
Učia nás tam dopravné predpisy, značky, technické parametre, brzdy a podobne. Táto fáza je už aj platená. Nie je to však plat ako na plný úväzok, čo mnoho ľudí odradí, bavíme sa približne o sume 600 eur (údaj je z roku 2016, teraz to bude o čosi viac). Človek si však musí uvedomiť, že firme ešte vlastne nič nedáva.
Navyše, absolvujeme to na Strečne, kde treba byť od nedele do piatka, pričom strava aj ubytovanie sú hradené zamestnávateľom. Po tomto kurze ešte nie si rušňovodičom. Nasleduje zácvik, ktorý trvá 720 hodín, čo je zhruba 6 mesiacov. Počas neho už riadiš rušeň, ale stále si v ňom s nejakým skúseným kolegom. Ak to zhrniem, od príchodu na pohovor sa z človeka stane rušňovodič približne až po roku.
Spomenieš si ešte na svoju úplne prvú jazdu v pozícii rušňovodiča?
Pracovnú zmluvu som podpísal 1. augusta 2016 a o rok neskôr som už začal jazdiť. Úplne prvú šichtu som mal na posune. Mal som zmiešané pocity radosti aj stresu. Ide zrazu o obrovskú zodpovednosť a človek má v rukách celý rušeň. Ale je to vec zvyku. V depe v Žiline, kde som začínal, v rámci nákladnej dopravy sa začína s tými najmenšími úkonmi, ako napríklad posuny rušňov v depe, prevoz rušňov z jednej haly do druhej a podobne. Postupne som naberal skúsenosti a dnes už ťahám aj 3200-tonové vlaky.
Ako vyzerá tvoja bežná pracovná šichta?
To vždy záleží na tom, čo mi určí plánovač. Napríklad, v pondelok o 6.00 ráno mám nástup v Čadci, kde budem mať rušeň a budem čakať na vlak, ktorý odveziem do Štúrova. Po príchode na rušeň si všetko skontrolujem, preberiem od kolegu papiere k vlaku, urobím jednoduchú skúšku brzdy, a ak to situácia bude umožňovať, môžem vyraziť. Jazdím s vlakmi v rámci celého Slovenska. Čo sa týka času, môžem jazdiť maximálne 13 hodín, potom ma musia vystriedať.
Vyrozumievanie o ďalšej práci sa dozviem vždy tak jednu-dve šichty vopred, u nás nie je turnus, ale mne osobne viac vyhovuje byť „letmo“(v podstate som na telefóne). Ako všetko, aj toto má svoje výhody, aj nevýhody, ale mne to zatiaľ takto vyhovuje. Nákladná doprava je iná ako osobná doprava, kde sa dá vďaka grafikonu ľahšie predpokladať, kedy pôjde daný vlak. Mne však zavolajú bez ohľadu na víkend či sviatok a na druhý, pripadne tretí deň idem do práce. Výhoda je v tom, že ak si vypýtam voľno, tak ho aj dostanem.
Čo sa stane v prípade, že máš kolíziu so zverou?
So zverou je to už také bežné, že pomaly v každej šichte sa niečo také stane. Ak cítim náraz, zastavím v najbližšej stanici a obhliadnem rušeň kvôli prípadnej škode. Zavolám firemnému dispečerovi aj miestnemu výpravcovi, ten to ohlási poľovníkom, ktorí to prídu dať do poriadku. Ak nie je žiadna škoda, pokračujem v jazde ďalej. Stáva sa to bežne.
V správach často počúvame aj o ľuďoch, ktorí sa rozhodli ukončiť svoj život na železnici. Máš s tým ako rušňovodič nejakú skúsenosť?
Ak sa to stane, rušňovodič má v prvom rade povinnosť zastaviť vlak a podať prvú pomoc. Ak však človeka prejde vlak, prvá pomoc je už takmer zbytočná. Mne sa to už tiež stalo. Bolo to kúsok od popradskej stanice, počul som náraz. Volal som výpravcovi, že ak ide oproti vlak, nech zastaví. V koľaji som zbadal človeka, no 1000 ton sa nedá na pár metroch zastaviť. Ako prvú vec som volal vysielačkou výpravcu, že čo sa stalo a kde som zastavil.
Išiel som skontrolovať situáciu, počas schádzania z rušňa som volal aj 112, no tomu pánovi sa už nedalo pomôcť. Prišli policajti aj súdny lekár, vypočuli ma a absolvoval som dychovú skúšku na alkohol. Potom som čakal na výmenu, pretože ak sa niečo také rušňovodičovi stane, jeho služba sa skončila a musí ho nahradiť iný rušňovodič.
Čo sa deje potom?
Záleží na firme. Vtedy som pracoval ešte pre štátnu firmu, kde sme mali v rámci kolektívnej zmluvy dohodu, že ak sa niečo také stane, máme nárok na dva týždne dovolenky v kúpeľoch. V tom období bol však covid a kúpele boli zavreté, tak som sedel dva týždne doma. Vyrovnanie sa s touto situáciou je najmä o psychike.
Hlavne starší kolegovia sa ma po incidente vypytovali, ako to beriem, či sa mi o tom nesníva a podobne. Rušňovodič si musí uvedomiť, že to nie jeho chyba a daná osoba by to spáchala tak či tak. Máme možnosť navštevovať aj psychológa, ale ako vravím, ide o hlavne o psychiku daného človeka. Ja som si uvedomil, že za to nemôžem a nijak by som tomu nevedel zabrániť.
Cítil si niekedy v rámci svojej práce strach?
Také chvíle určite sú. Predovšetkým v momentoch, keď niečo v mašine praskne, buchne alebo zahučí. Vtedy hneď spozorniem. Často to však môže byť aj nejaký prvok v rušni. Takže áno, deje sa to aj mne, aj väčšine ďalších kolegov.
Ak to otočíme, je nejaký najzaujímavejší či najdojemnejší zážitok z práce?
Kamarátovi som vozil zásnubný vlak. Je to nadšenec železníc a vymyslel, že požiada priateľku o ruku na Chmarošskom viadukte, ktorý patrí k najznámejším a najkrajším mostom u nás. Vymyslelo sa to tak, že som zastavil vlak v strede viaduktu a on ju pred rušňom požiadal o ruku.
Aký náklad prevážaš?
Takmer všetko. Teraz chodíme s naftou, benzínom, drevom a podobne. Vlastne všetko okrem látok, ktoré sú napríklad rádioaktívne, ale tento typ tovaru sa už málokedy preváža na železniciach.
Čaká na rušňovodiča počas výkonu práce bežná kontrola, akú majú napríklad kamionisti na cestách?
Náklad sa zväčša kontroluje len na hraničných staniciach. Ale počas sviatkov sa stáva bežne aj mne, že prídu policajti a musím fúkať.
Hovoríš, že vo vlaku si najčastejšie sám. Ako ti ubehne cesta, respektíve ako riešiš napríklad potrebu ísť na toaletu?
V rámci cesty môžem zavolať do najbližšej stanice a zistiť, či je možnosť tam na chvíľu zastaviť, a hotovo. Mám na to nárok a nie je to teda žiaden problém. A čo sa týka „nudy“, na tú som si zvykol. Mne tá cesta celkom dobre ubieha aj v prípade, že idem do Čiernej nad Tisou (slovensko-ukrajinská hranica, pozn. red.).
Možno to niekto môže považovať za monotónnu prácu, ale ja keď idem po danej železnici stý raz, už si všímam aj iné veci než len koľajnice. Napríklad, čo si kto opravil alebo postavil, ale vždy so zachovaním 100 % bezpečnosti jazdy. (smiech)
Stalo sa ti, že si musel zatiahnuť „ručnú brzdu“ vo vlaku?
Jasné, to sa stáva. Najčastejšie vtedy, keď niekto prebehuje cez koľaj alebo vidím na železničnom priecestí auto. Ja som, chvalabohu, auto netrafil, ale delili nás centimetre. Záchrannú brzdu, ktorá sa nazýva rýchlobrzda, používam často, nie je to tak, že to rušňovodič zažije raz v kariére.
Ako je to s alkoholom, podstupujete denné kontroly?
Dnes už nie je taká situácia ako možno kedysi. Ľudia sa o prácu boja a nechcú riskovať, že by nafúkali. Ak dnes nafúkaš a nič iné sa nestane, vyhodia ťa, ale ak sa čokoľvek udeje, celá vina ide na teba a ideš do basy.
Koľko si môže rušňovodič v nákladnej doprave na Slovensku zarobiť?
Záleží veľmi na firme, v akej človek robí. Potom záleží aj na počte hodín. Dobre sú platené hlavne nadčasy, no človek chce zarobiť dobre aj na fix, nielen za nadčasy. Ja som platený od hodiny, ale sú firmy, kde majú nákladní rušňovodiči dohodnutý mesačný fix napríklad 1 800 eur v hrubom. Ich výhodou je, že aj keď nesplnia normu, ten základ im ostáva.
Existuje jednotný pohľad zo strany rušňovodičov na meškanie vlakov? Predsa len na Slovensku je to veľmi častá téma.
Je to všetko o peniazoch. Ľudia, ktorí sa v depách starajú o rušne a opravujú ich, nie sú dobre zaplatení. Mladý človek ti túto prácu za „pár šupov“ robiť nepôjde, lebo je to špinavá a ťažká robota. A tí, ktorí to robia, sú starší a väčšinou čakajú, kým pôjdu do dôchodku. Značná časť meškaní je teda spôsobená technickým stavom rušňov, ktoré sú staré.
V tej chvíli môžeš byť neviemaký dobrý rušňovodič. Ak sa ti rozpadne mašina, nespravíš s tým nič. Rovnako je to aj v momente, keď ti začne horieť vlak, čo sa na Slovensku takisto dialo. Aj tam ide o zanedbanú údržbu. Ďalšia vec v téme meškaní sú rozbité trate. Aj tam ide o peniaze, keďže sa do koľajníc dlho neinvestovalo. Ale určite máme aj dobré trate.
Myslíš, že by si do budúcna chcel prejsť z nákladnej do osobnej dopravy?
Pracoval som aj v osobnej doprave, riadil som regionálne vlaky z Liptovského Mikuláša do Zvolena, Trenčína či Popradu. Má to svoje výhody, si viac v kontakte s ľuďmi, viac sa pracuje cez deň a podobne. Ale ja som momentálne v nákladnej doprave veľmi spokojný, mám tu svoj pokoj a neuvažujem nad zmenou. Určite však platí, že každému vyhovuje niečo iné a človek nikdy nevie, kam ho osud zavedie.
