Lucia zo Slovenska odišla po nedokončenej strednej škole, robila opatrovateľku, no dnes je spokojnou šoférkou autobusu.
„Stále mi hovoril, že ženy sa nerozumejú do techniky, on si ma na krk nezoberie, a ani keby som bola akokoľvek dobrá, tak mi papiere na autobus nedá,“ opisuje zážitok zo slovenskej autoškoly Lucia, ktorá sa už niekoľko rokov živí ako šoférka autobusu v Rakúsku.
Získať miesto šoférky jej pritom pomohol štát, čo jej na u nás veľmi chýba. „Na Slovensku také možností nevidím. Buď chodíš do práce, čo máš nablízku, kde zarobíš 800 eur v čistom, alebo máš smolu. Na Slovensku sa nežije, tam sa iba prežíva,“ konštatuje.
A čo finančné ohodnotenie šoférky autobusu v Rakúsku? Nadmieru dobré, hovorí Lucia. „Máme 13. a 14. plat, prémie vo februári, lebo je to kratší mesiac, aby nám nechýbalo, a dokonca prémie za to, ak nezaspíme a postaráme sa o autobus,“ vysvetľuje s úsmevom.
Zo Slovenska si odišla ako veľmi mladá a v Rakúsku pracuješ celé roky. Ako k tomu došlo?
Keď som mala 17 rokov, tak som nedokončila hotelovú akadémiu, lebo som tú školu nikdy nemala rada. Hneď vzápätí som odišla do Rakúska, kde som začínala ako skoro každá Slovenka a robila som opatrovateľku. Po dvoch rokoch som si spravila aj kurz cez Červený kríž.
Ako opatrovateľka som sa väčšinou starala o pacientov, ktorí boli vo vážnom stave krátko pred smrťou. Neviem, prečo som si vyberala práve takých ľudí, ale možno som ich vnútorne vyhľadávala, lebo som mala pocit, že musím niekomu pomáhať, a myslím, že som to robila dobre.
Ale postupne som sa rozhodla skončiť s opatrovaním, lebo je to psychicky aj fyzicky veľmi náročná práca, hlavne keď to človek robí už 6 či 7 rokov. Neviem, ako to zvládajú opatrovateľky, ktoré sa o ľudí starajú 20 rokov.
Dnes robíš šoférku autobusov. Ako si sa dostala od opatrovania starších ľudí k šoférovaniu autobusu?
V čase, keď som sa starala o svojho posledného pacienta, som si našla priateľa, s ktorým mám dcérku, ale napokon sme sa rozišli. Aby som vedela uživiť seba aj ju, tak som sa rozhodla urobiť si vodičský preukaz na autobus. Bol to môj sen a vedela som, že to raz budem chcieť robiť, ale u nás na Slovensku sa k tomu žena dostane ťažko.
V Rakúsku v tom čase stál vodičák na autobus okolo 6-tisíc eur, tak som hľadala cestičky, ako ho získať lacnejšie. Pochádzam od Púchova, tak som sa šla pýtať do miestnej autoškoly, ako by to prebiehalo a koľko by to stálo, ale vedúci autoškoly vôbec nebol ochotný.
Čudoval sa, že som žena, ktorá chce vodičák na autobus, odhováral ma od toho, opakoval mi, že prácu šoférky ženy nezvládnu a pre ženu to ani nie je dobré povolanie. Stále mi hovoril, že ženy sa nerozumejú do techniky, on si ma na krk nezoberie, a ani keby som bola akokoľvek dobrá, tak mi papiere na autobus nedá.
Ako si reagovala, keď ti povedal, že by žene nikdy nedal papiere na autobus?
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Aké kroky podnikla po odmietnutí a diskriminácii v slovenskej autoškole.
- Či sa niekedy stretla s takouto diskrimináciou v Rakúsku.
- Aký plat dostáva ako autobusárka v Rakúsku a aké benefity si pochvaľuje.
- Za akú jednoduchú úlohu môže neustále dostávať odmenu 50 eur od firmy.
- Ako rázne rieši situácie, keď v piatok v noci nastupuje príliš opitý cestujúci.
- Či ju ako šoférku zaujíma, keď sa v autobuse vozí niekto načierno.
