Filip už ako tínedžer tušil, že sa raz stane zváračom. Tento predpoklad sa mu nakoniec splnil, a tak teraz už niekoľko rokov pracuje vo Švédsku.
„Ja to vnímam tak, že keď vycestujem robiť do zahraničia, chcem si za ten čas nabiť čo najviac hodín, aby som potom mohol byť spokojne doma. Z roku odrobím maximálne 5 až 6 mesiacov a viac už von nechodím,“ vysvetľuje 25-ročný Filip Gallik, ktorý sa už niekoľko rokov živí ako zvárač. Začínal na Slovensku, ale rýchlo pochopil, že plat u nás sa na mzdu v zahraničí ani zďaleka nechytá.
Aj keď si zváračský kurz môže spraviť prakticky hocikto, Filip konštatuje, že vždy závisí od prístupu a od toho, či sa človek chce učiť alebo to iba pretrpieť. „Ale na zváračskom kurze boli aj takí, ktorí polovicu času radšej prefajčili na lavičke namiesto toho, aby sa učili a robili,“ hovorí.
Dnes robí zvárača vo Švédsku, kde je mimoriadne spokojný, a ako sám hovorí, cieľom Slovákov pracujúcich v zahraničí by malo byť do 10 rokov prísť naspäť domov s poriadnym balíkom peňazí, aby si mohli kúpiť bývanie, auto aj splniť svoje sny a rozbehnúť vlastný biznis. On sa však na túto fázu ešte iba chystá.
Ako sa chalan z východného Slovenska stal zváračom a začal pracovať v zahraničí?Pochádzam z východu blízko ukrajinskej hranice, a tak som po strednej škole šiel na výšku do Košíc. Od začiatku som vedel, že študovať nechcem, ale chcel som si užiť vysokoškolský život, spoznať ľudí a nabrať kontakty, vďaka čomu som sa nakoniec cez kamoša dostal k zváraniu.
Vedel som, že raz budem zvárač, lebo pred pár rokmi chodil kamarát zvárať na letné brigády a už vtedy to bolo veľmi dobre platené. Nič sa na to nechytalo, ale chcel som si ešte užiť život pred tým, ako sa pustím do roboty.
Tento kamoš ma dostal na zváračský kurz, potom som prvé leto brigádoval po Košiciach a veľa som sa naučil. Vedúci zo zváračskej školy mi dohodil prácu v US Steele, čo pre mňa bola poriadna škola zvárania. Vyzváral som sa tam, naučil som sa potrebné metódy a techniky a až následne som sa vybral robiť do zahraničia. V Košiciach to však bolo hrozne platené, zvárať za 1 000 eur mesačne za to nestojí.
Hovoríš, že si dlho tušil, že sa raz staneš zváračom. Ak by sa niekto chcel naučiť zvárať a je to úplný začiatočník, aké je to náročné?
V mojom prípade to išlo pekne postupne. Nebolo to také, že by som dokončil zváračský kurz a okamžite som odišiel von, kde odo mňa chceli komplikované zvary. Na zváračský kurz som chodil mesiac, poctivo som makal, učil som sa a veľa som sa pýtal.
Rovnako veľa som sa učil v US Steele, kde ma, samozrejme, od začiatku nepustili ku všetkému, sám som nezváral kyslíkové nádoby či zásobníky na argón alebo dusík, ale robil som na ne prípravu pre ostatných zváračov, ktorí potom vedeli moju robotu skontrolovať a dokončiť.
Ale na zváračskom kurze boli aj takí, ktorí polovicu času radšej prefajčili na lavičke namiesto toho, aby sa učili a robili. Poznám plno ľudí, ktorí spravili kurz a hneď šli robiť von. Nemáš síce skúsenosti, ale na začiatku projektu musíš vždy prejsť pracovnou skúškou, kde zistia, či ovládaš konkrétnu metódu, a následne sa tam držíš, kým ťa nevyhodia.
Hneď v začiatkoch ťa nemohli pustiť k tým najnáročnejším projektom. Akou veľkou súčasťou tvojej práce zvárača sú teoretické vedomosti, ktoré musíš ovládať?
Tieto teoretické vedomosti sa ti skôr hodia, keď zváraš doma alebo robíš sám na seba. Keď doma vezmem zákazku, lebo treba opraviť prasknutý kotol alebo motorovú časť traktora, vtedy je podstatné vedieť, s akými materiálmi pracuješ, ako postupovať a ako sa budú správať.
Keď ideš pracovať do zahraničia, všade majú jasne nastavené normy, povedia ti, čo a ako budeš robiť, a ty už len zváraš. Nemusíš nad tým príliš rozmýšľať.
Z Košíc si sa prvýkrát vybral pracovať do Rakúska?
Moja prvá zákazka prišla vo chvíli, keď som po výpovedi v Košiciach bol už tri mesiace doma. V sobotu večer mi zazvonil telefón, že máme robotu v Rakúsku a zajtra ráno odchádzame. To ani nebolo zváranie, ale demontáž starej linky v mliekarni. Šli sme s partiou, v ktorej sme boli dvaja zvárači. U vedúceho sme si vybavili, že po demontáži prídeme znovu na tri týždne a budeme tam zvárať to, čo budú práve potrebovať opraviť.
Stále chodíš do zahraničia na pár týždňov a potom sa vraciaš domov?
Nič z toho nebola dlhodobá robota. Je to projekt napríklad na dva roky, ty tam prídeš na tri týždne a týždeň si doma. Ak máme dobrú zákazku, tak neriešime, na ako dlho to bude. Po Rakúsku sme takto boli v Nemecku v chemičke a v lodenici v meste Rostock.
Tam som napríklad pohorel, lebo nám dopredu nevedeli povedať, čo budeme zvárať. Bola to nehrdzavejúca oceľ, čo zváram stále, ale išlo o hrubostenné rúry, na ktoré som nebol zvyknutý. Teóriu som vedel, pracovnú skúšku po príchode do práce som spravil bez problémov, ale na mieste už boli stiesnené priestory a nemal som toho dosť nazváraného na to, aby som to spravil dobre.
Vydržal som tam tri týždne, no nevyhnala ma neschopnosť, ale korona, ktorú som chytil. Na druhej strane som však bol rád, že idem preč, lebo tá lodenica bola veľmi špinavá, plná prachu a všelijakých výparov, takže to bolo celkom nebezpečné. Bola to zrejme najnebezpečnejšia zákazka, na ktorej som robil.
Ako to funguje s ubytovaním, platíte si ho vy alebo ho hradí zamestnávateľ?
Zatiaľ to bolo vždy tak, že ubytovanie riešil zamestnávateľ. Oni nám ho našli, vybavili, ale napríklad v Rakúsku sme si ho platili sami. Tie ďalšie roboty už však hradili aj ubytovanie.
V Rakúsku sme pracovali v Tirolsku, čo bolo jednoznačne najkrajšie prostredie, ale robili sme 3 týždne v kuse 12 hodín denne. Na jednej strane to je super, lebo odrobíš veľa hodín a zarobíš veľa peňazí, ale na druhej strane sme nemali veľa času ísť sa niekam pozrieť.
Za celkovo 6 týždňov v Rakúsku sme iba raz vybehli na túru po robote na kopec za ubytovaním, hore sme si dali pivo, ale keď sme prišli naspäť, už boli dve ráno a o šiestej znovu do roboty.
Oveľa lepšie na objavovanie okolia bolo napríklad Nemecko, kde sme robili pri Stuttgarte a v nedeľu sme mali voľno. Na druhej strane, v Nemecku sa málokedy robí veľa hodín, čo sa nám nepáči, lebo ja to vnímam tak, že keď vycestujem robiť do zahraničia, chcem si za ten čas nabiť čo najviac hodín, aby som potom mohol byť spokojne doma. Z roku odrobím maximálne 5 až 6 mesiacov a viac už von nechodím.
Švédsko funguje tak, že tam môžeš pracovať maximálne pol roka bez toho, aby si im musel platiť daň.
Po Rakúsku a Nemecku si nakoniec zakotvil vo Švédsku, kde zváraš už niekoľko rokov. Akú tam máš náplň práce?
Na zákazku do Švédska som sa prvýkrát dostal už prvý rok, keď som začínal zvárať. Vedel som, že sa tam dá odrobiť veľa hodín, je to dobre platené a hradia ubytovanie, takže keď prišla ponuka na robotu do Švédska, hneď sme išli.
V tomto prípade pracujeme v obrovskej chemičke Northvolt, ktorá vyrába batérie do elektrických áut. Vo Švédsku buduje neskutočne veľký komplex, z ktorého je aktuálne postavená možno tretina, takže na začiatku sa ťahali potrubia a budovala prvá výrobná hala.
Prvé dva roky sme stavali výrobnú halu, v ktorej už beží výroba, takže momentálne máme na starosti údržbu. Ak niečo potrebujú opraviť, vymeniť alebo prerobiť, tak sa musia všetci zosynchronizovať a pochopiť, pretože za pochodu zvárať nevieme. Výrobný proces preto často musia pozastaviť, aby sme sa na to mohli pozrieť my.
Keby si mal porovnať prácu zvárača v Nemecku so Švédskom, sú tam viditeľné rozdiely, ktoré vieš opísať?
Ide hlavne o počet odrobených hodín. Vo Švédsku sa dá dobre zarobiť, lebo nemajú problém nechať zváračov odrobiť veľa hodín. Švédsko funguje tak, že tam môžeš pracovať maximálne pol roka bez toho, aby si im musel platiť daň. Ak si tam viac ako pol roka, musíš im zaplatiť daň, ktorá je veľmi vysoká, takže sa jej vždy snažíme vyhnúť.
Keď nastúpiš do práce vo Švédsku 1. januára, tak 30. júna musíš ísť preč, aby ti nevyrubili daň. Aj keď si medzitým doma, všetok tento čas sa počíta do toho polroka.
Veľký rozdiel je aj v jazyku. V Škandinávii každý vie po anglicky, v Rakúsku takmer nikto, a to dokonca ani mladé dievčatá v McDonalde. V Nemecku vedeli po anglicky sem-tam, ale keďže ja po nemecky neviem, tak by som tam nepochodil. Švédsko je v tomto pecka.
Zváranie sa na prvý pohľad zdá ako celkom nebezpečná práca. Stalo sa ti už niečo rizikové či nebezpečné, keď stačilo pár sekúnd a mohlo byť zle?
Ak sa náhodou stane niečo rizikové, tak väčšinou na údržbe, keď už výrobné procesy bežia. Ak sa niečo stavia, tak sa to pomaly buduje a všetko sa rieši za pochodu. Keď niečo nesedí, tak sa to dá prerobiť. Bezpečnosť je vždy na prvom mieste, kvôli robote sa predsa nezabiješ.
Teraz vo Švédsku sa nám občas stávali také situácie, že konkrétnu údržbu musíme robiť až po skončení pracovného času. Robíme od siedmej do siedmej, ale niekedy zostávame dlhšie, ak treba niečo prerobiť na stroji, ale výrobný proces nám vedia vypnúť až na večer.
Takto sa nám stalo, že keď sa menila denná a nočná zmena v kontrolnej miestnosti, nedali si medzi sebou vedieť, prišla nočná a všimla si, že tento konkrétny proces je pozastavený. Nič sa nás neopýtala, rovno ho znovu zapla a nám sa do zvárania zrazu začal sypať lítiový prach. To je veľmi nebezpečné, ale aj také veci sa niekedy vedia stať.
Na záver by som sa ešte rád dostal k peniazom. O zváračoch je známe, že vedia zarobiť dobre, ale v akom rozmedzí sa hýbu vaše výplaty?
Na demontážnych prácach v Rakúsku, kde som ani celý čas nerobil zvárača, sa to pohybovalo okolo 6 000 eur. Najvyšší zárobok za zváranie, ktorý som ani nemal ja osobne, bol vo Fínsku, kde boli chalani pracovať v tepelnej elektrárni, robili dvanástky a vďaka príplatkom za víkendy dokázali za mesiac zarobiť päťcifernú sumu.
Dosť záleží na tom, akou metódou zváraš. Sú komplikovanejšie a náročnejšie metódy, ktoré sa používajú napríklad na veľké potrubia ako plynovody alebo ropovody, kde si zvárači vedia zarobiť veľmi pekne. Je to ťažká práca v ťažkých podmienkach, ale sú za to neskutočné peniaze.
Ja si však stále hovorím, že radšej budem robiť za pár eur na hodinu menej, ale budem mať pohodovú robotu, kde ma nikto nenaháňa. Vo Švédsku dostaneš robotu a poriadne ju spravíš, ale celý čas nad tebou nikto nestojí, ako je to napríklad v Nemecku.
Vyhovuje ti životný štýl, keď pol roka pracuješ naplno a pol roka nerobíš vôbec?
Je to individuálne, ale mne to jednoznačne vyhovuje. Robiť v zahraničí by podľa mňa nemalo byť o tom, že tam budeš chodiť do dôchodku, ale skôr o tom, že zarobíš peniaze a do takých 10 rokov rozbehneš biznis doma. Jasné, kľudne si ich najskôr uži, kúp si dovolenky, autá alebo byt, ale nemalo by to tak byť navždy.
Ja zatiaľ biznis nemám vymyslený, lebo som dosť lenivý človek a oveľa viac mi vyhovuje odrobiť 6 mesiacov, mať plnú buksu a ničoho sa nebáť, ako potom makať na seba doma. Kamarát takto chodil von 3 roky, teraz má dva byty, tretí ide kúpiť a rozbieha firmu s taxíkmi. On to urobil naopak ako ja, najskôr zarobil a investoval a teraz si bude užívať.
Ako hovorí jeden môj starší kolega Tono: „Znaš, co je najdôležitejšie na zvaraňu? Veľo nezvarac.“
Keď sa vrátiš naspäť domov po pol roku roboty, vyzerá to ako v memečkách na Instagrame, že s plnou peňaženkou musíš popozývať na pivo všetkých kamošov?
Jasné, to sa deje bežne. Ja som štedrý človek, takže keď mám peniaze, tak väčšinou majú peniaze všetci chalani z partie okolo mňa, ale keď som už dlho doma a treba sa vrátiť do roboty, tak mám okolo seba ľudí, ktorí mi radi pomôžu.
Keď ti pípne 10-tisíc eur na účet, tak sa nebudeš otáľať zobrať pivo. Nerobíš to v kuse, ale keď prídeš na Slovensko, tak jasné, že všetkých popozývaš.
