Zisťovali sme, ako sa žije vysokoškolákom, ktorí majú psychické problémy spojené so školou, a hľadali sme odpoveď na otázku, ako problémom predchádzať.
Diana má 21 rokov a už pracuje. Vysokoškolské štúdium prerušila skôr, ako dokončila bakalára, a neuvažuje nad tým, že by sa do školy vrátila. Patrí medzi „pandemických vysokoškolákov“: nastúpila v roku, keď začala pandémia koronavírusu, a zo školy odišla skôr, než mohli študenti zažiť aspoň jeden úplne prezenčný semester.
„Na vysokú som išla s tým, že som bola šťastná a pripravená na štúdium. Mala som tam kamarátky, takmer na žiadnej hodine som nebola sama. Ale potom prišiel covid.“ Nastalo obdobie plné stresu a strachu. Bála sa zlyhania, keďže na školu išla najmä kvôli svojim rodičom a nie kvôli sebe.
Podľa výskumu Univerzity Komenského z roku 2021 sa pandémia citeľne podpísala pod duševným zdravím študentov. Depresiami a úzkosťami trpelo až dvakrát toľko študentov ako v porovnateľnom výskume v roku 2018. „Podobné výsledky o náraste depresie a úzkosti priniesla aj česká epidemiologická štúdia, ktorá zistila, že nárast psychických porúch bol najvyšší práve v skupine mladých ľudí,“ vysvetlil psychológ Michal Hajdúk v tlačovej správe.
Stres zo školy sa prejavil aj na Dianinom fyzickom zdraví. Takmer každé ráno mala tráviace problémy, občas si poplakala. Problémy mala najmä pred konkrétnymi predmetmi vrátane toho, na ktorom jej chýbala párová prezentácia. Sama sebe vyčítala, že je hlúpa, pretože sa nevie na niektoré predmety naučiť. Stres ovplyvňoval aj jej schopnosť sústrediť sa.
Zo školy nakoniec radšej odišla.
Duševné zdravie je rovnako dôležité ako fyzické. V Refresheri o ňom hovoríme odborne a s nadšením, bez zbytočného tabu. Opísali sme, ako vyzerá prvé sedenie u psychológa, rozprávali sme sa o tom, ako pomôcť ľuďom s poruchami príjmu potravy, a zisťovali sme, ako efektívne pracovať s úzkosťami a panickými stavmi. Viac takéhoto obsahu môžeme robiť vďaka členom klubu Refresher+, pridaj sa k nim tiež.
Ako introvert si nevedela nájsť partnera na projekty vo dvojici
Dištančné vzdelávanie Diana vydržala tri semestre. V priestoroch vysokej školy strávila za to obdobie zhruba mesiac, zvyšok bola doma. Zavalili ju úlohy, seminárne práce a projekty a v priebehu prvého semestra jej odišli aj všetky kamarátky, s ktorými nadšene na štúdium nastúpila. Prestúpili na inú školu alebo radšej šli do práce, no Diana chcela vydržať.
Mala problém nájsť si parťáka, s ktorým by mohla pracovať vo dvojici – čo bolo pri niektorých úlohách nevyhnutné. Pri jednom takomto projekte ostala osamote: spolužiaci sa popárovali vo facebookovej skupine, no Diana ako introvertnejší človek si nevedela uchmatnúť partnera.
„Aj preto, že som bola hanblivá, bála som sa niekomu prihovoriť, som jeden predmet nespravila. Darmo som urobila skúšku, chýbala mi prezentácia aj vysoký počet bodov.“ S profesorkou to chcela riešiť, no vraví, že z jej strany o to záujem nebol. Neumožnila jej urobiť prezentáciu samej a dobehnúť to.
Dianino prežívanie zrkadlilo vnútorný svet mnohých študentov. Podľa výskumníkov ľudia, ktorí majú zvýšenú mieru depresie a úzkosti, intenzívnejšie prežívajú stres, menej často žiadajú o pomoc a majú aj problémy so spánkom. Pociťujú nepohodu, nespokojnosť či osamelosť.
Chýbajúci osobný kontakt so spolužiakmi či takmer neexistujúci predel medzi voľným časom a vyučovaním, keďže sa oboje odohrávali doma, viedli nielen k duševným problémom, ale aj k rizikovému správaniu.
Zhruba pätina opýtaných v spomínanom výskume Univerzity Komenského siahala po alkohole, väčšina sa snažila vyriešiť si psychické problémy sami. Ako prekážku vo vyhľadaní odbornej pomoci vnímali financie, ale aj reakciu okolia.
Pomoc je priamo na školách, študenti však o nej nevedia
Diana o svojich pocitoch zo školy hovorila aj so svojimi kamarátkami vrátane tých, ktoré predtým študovali spolu s ňou. Niektoré jej neuverili, iné jej poradili vyhľadať psychológa. „Na to som však nemala odvahu. Tiež som nemala pocit, že to bol dostatočný dôvod na vyhľadanie pomoci,“ priznáva. S odstupom času to považuje za chybu, dnes by už psychológa v podobnej situácii zvážila.
Na školu sa o pomoc neobrátila, keďže nevedela, že taká možnosť je. Zo zákona však všetky univerzity a vysoké školy na Slovensku musia mať poradenské centrum so psychológom alebo psychologičkou. Konzultácie v týchto centrách ostávajú anonymizované a pomôcť vedia nielen pri problémoch s učením a sústredením sa, ale aj pri súkromných ťažkostiach. Môžeš sa tam v bezpečí vyrozprávať.
Refresher sa pozrel na webstránky niektorých univerzít, aby sme zistili, či sú informácie o psychologickej pomoci naozaj ľahko dostupné. Na webe Univerzity Komenského v Bratislave stačí kliknúť na kolónku štúdium a potom si vybrať služby. Všetky od knižnice a akademických otázok cez ubytovanie až po psychologickú či technickú pomoc nájdeš na jednom mieste. Po kliknutí na psychologickú pomoc nájdeš aj vysvetlenie, ako poradňa funguje a s čím ti vedia pomôcť.
Poradenské centrum ľahko nájdeš aj na webe Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Stačí kliknúť na univerzitné pracoviská. Na webe Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici je poradenské centrum tiež na hlavnej stránke v sekcii štúdium. Hľadať musíš v stĺpčeku študent, keďže služba je určená pre už zapísaných študentov. Obe univerzity po kliknutí na link ponúkajú informácie o psychologickom, sociálnom či kariérnom poradenstve. UMB v Banskej Bystrici ponúka aj právne či pastoračné poradenstvo, UPJŠ má zas v ponuke množstvo živých podujatí, robia aj podcast a webináre.
Kľúčom je teda hľadať slová ako „poradenské centrum“ v sekciách s informáciami pre študentov. Okrem toho viaceré mestá majú tzv. centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, ktoré poskytuje služby bezplatne. V ponuke je zvyčajne psychologická pomoc pre deti a rodičov, ale aj kariérne poradenstvo.
Študenti sa boja, že nebudú dosť dobrí, spoločnosť si predsa cení úspech
Lenka Abrinková pracuje ako psychologička univerzitného poradenského centra v rámci Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Pre Refresher prezrádza, že študenti jej pomoc bežne vyhľadávajú práve v súvislosti so stresom z nezvládania štúdia. Buď je úloh priveľa, nevedia si nájsť svoju partiu, alebo nezvládajú vyučovací spôsob konkrétneho profesora alebo profesorky.
V akademickom roku 2021/2022 bolo podľa výročnej správy poradenského centra, ktorú má Refresher k dispozícii, spolu realizovaných 328 poradenstiev, z toho 223 v slovenskom jazyku a 105 v angličtine. V porovnaní s minulým rokom ide o 20-percentné zvýšenie, pričom študenti chceli najčastejšie riešiť práve úzkosti, nadmernú záťaž a stres zo štúdia, ako aj problémy vo vzťahoch.
Väčší počet študentov do centra zvykne chodiť po absolvovaní konkrétnych predmetov, o ktorých už psychologičky v centre vedia, že bývajú pre študentov náročnejšie.
Študenti sa boja, že nebudú dosť dobrí v očiach iných, trápi ich, ak niečo v škole nezvládajú, a mnohí sú perfekcionisti, ktorých rozladí, ak sa im nedarí, povedala nám. „Súvisí to s tým, čo si mi ako spoločnosť ceníme. Ceníme si úspech, výkon a to, čo všetko zvládame. Navyše sa medzi sebou porovnávame a zabúdame, že nie sme všetci rovnakí a nemáme ani rovnaké priority.“
Vraví, že počas vysokej školy sa v živote študentov zomelie veľmi veľa a je normálne, že zažívajú stres, strach či úzkosti. Spôsob štúdia je iný, nadväzujú sa nové vzťahy, často sa študenti aj osamostatňujú a začínajú žiť sami.
Jedna vec, ktorú psychologička odporúča všetkým študentom, je mať kvalitné vzťahy, na ktoré sa môžu spoľahnúť. „Nemusí to byť len kamarát, môže to byť rodina, partner alebo partnerka, alebo aj psychológ. K nám nemusíte ísť len vtedy, keď je problém. Môže to byť preventívna technika, môžete sa lepšie spoznať a naučiť sa byť vnímavejší voči svojim potrebám.“
V neformálnom prostredí si vieš overiť, či aj iní ľudia majú s tým učiteľom alebo predmetom problémy, či tiež cítia strach alebo stres, viete sa povzbudiť navzájom. Mať sa komu posťažovať, s kým sa zasmiať alebo sa jednoducho podeliť o pocity a skúsenosti môže veľmi pomôcť zvládať každodenné situácie. Počas pandémie študenti o tieto osobné kontakty prišli, aj to je podľa Abrinkovej dôvod ich ťažkostí.
Písanie bakalárky ju dohnalo k psychológovi
Mária je v súčasnosti v 4. ročníku na vysokej škole. Jej meno sme na jej žiadosť zmenili, neuvádzame ani jej odbor či školu, kde študuje. Redakcia tieto údaje pozná.
Samu seba opisuje ako pedantnú, poctivú študentku, ktorá bola odjakživa zameraná na výkon. Maturovala na bilingválnom gymnáziu a úprimne nečakala, že by mohlo prísť niečo ešte ťažšie. Potom nastúpila na výšku.
Prvé dva ročníky podľa jej slov zvládla, hoci pod stresom. Pomoc nevyhľadala, bola zorganizovaná a zvyknutá veľa sa učiť, preto to „utiahla“ sama. V treťom ročníku sa však život v strese zrejme podpísal aj pod jej fyzické zdravie. Zdravotné problémy mohli mať aj psychosomatický pôvod. Priamy súvis nikdy nebol oficiálne potvrdený, no niektorí lekári, ktorých navštívila, boli toho názoru. Samozrejme, stres sa zvýšil, keď začala pracovať na bakalárke so školiteľkou, ktorej komunikačný štýl jej nesadol.
„Prestali ma baviť veci mimo školy. Netešila ma už ani televízia či prechádzky v prírode, ktoré som predtým mala rada,“ opisuje svoj vnútorný stav v tom období. Zo zdravotných dôvodov mala obmedzenú aj pohyblivosť, ťažko sa jej preto pracovalo. Začala pociťovať strach a nesmierne vyčerpanie. Bakalárku napokon dobojovala a vyhľadala psychologičku, ku ktorej chodí dodnes.
„Viem, že ma to ničí a že by som nemala toľko školu riešiť. So psychologičkou sa učím, ako nebrať všetko tak osobne a vážne, ale ešte mi to nejde.“ Rozprávame sa začiatkom akademického roka, neprešiel ani týždeň, ale už pociťuje stres. „Všetko mimo školy sa mi zdá sekundárne.“ V snahe pomôcť si začala bývať s priateľom, ktorý jej pomáha uvoľniť sa a venovať sa aj iným aktivitám.
Sama nevie, kde v nej ten tlak vznikol. Rodičia ju k najlepším známkam nikdy nenútili. Momentálne ostáva na škole zo zotrvačnosti a učí sa venovať svojej psychike viac času. Myslí si však, že do extrémnych výkonov ju ženie aj to, ako je vyučovanie na Slovensku nastavené. „Keby v systéme neboli všetky tie kraviny – písomky, zadania, veľa teórie a málo praxe – mohla by som na seba mať aj viac času.“
Abrinková hovorí, že prežívanie psychických ťažkostí na vysokej škole vedia veľmi ovplyvniť aj samotní vyučujúci. Keby mala jednu vec na vzdelávacom systéme na Slovensku zmeniť, podľa jej slov by ho „poľudštila“. „Vniesla by som ľudskosť do vzdelávacieho procesu. Vtedy sa cítite na predmete dobre, aj keď tam sú ťažké zadania. Dokonca vás ten predmet môže aj baviť!“
Drahé štúdium v zahraničí prerušila, zdravie je prvoradé
Silvia Sabovíková študuje v holandskom Groningene astronómiu. Vždy sa dobre učila a už počas štúdia na bilingválnom gympli vedela, že sa chce venovať vede a vesmíru. Ako jednotkárka z gymnázia nastúpila s vysokými nárokmi sama na seba. Očakávala, že sa jej bude dariť rovnako a že školu bude zvládať. Štyri skúškové obdobia ročne, život v novej krajine s úplne novými ľuďmi a nespočetné množstvo projektov a zadaní ju však priviedlo až na pokraj fyzických aj duševných síl.
„Škola ma na začiatku bavila napriek tomu, že sme sa fyzike a matematike venovali všeobecne, nešli sme rovno na astronómiu. Prvý rok mi šiel veľmi dobre, stíhala som sa učiť na skúšky aj ma bavilo robiť projekty. Síce som s jedným predmetom mala problém, jednoducho som si ho preniesla do ďalšieho ročníka.“
Štúdium na jej univerzite sa od štúdia na mnohých slovenských školách líši v prístupe k skúškam. Termín majú iba jeden, študenti si ho nevyberajú, a ak skúšku nespravia, znovu sa o to môžu pokúsiť až o rok. Veľkú časť známky tvoria zadania, či už skupinové projekty alebo individuálne domáce úlohy, a medziročné zápočty.
Na nový systém Silvia naskočila úspešne. V druhom ročníku však v druhom bloku (akademický rok je na jej škole rozdelený na štyri časti, nie na dve) začala vnímať prvé väčšie problémy. „Zmenili sa mi predmety a boli viac praktické. Mali sme napríklad labáky z optiky, kde som mala problém nájsť si partnera na laboratórnu prácu. Nerozprávala som sa predtým veľmi so spolužiakmi, som dosť hanblivá introvertka. Vtedy som začala viac pociťovať stres zo školy.“
Miera stresu časom len narastala a začala pociťovať zvláštnu únavu. „Ráno som sa zobudila a strašne som nechcela ísť do školy. Začala som niektoré hodiny aj vynechávať, čím som zmeškala učivo. Predstava, že zmeškané musím doháňať, ma unavovala ešte viac a začala som viac prokrastinovať.“ Každým skúškovým obdobím to bolo horšie a pridali sa k tomu aj pocity viny z ničnerobenia.
„Samu seba som nemala rada za to, že nič produktívne nerobím. Vyčítala som si, že sa nevenujem tomu, prečo som prišla do Holandska.“ O týchto pocitoch a ťažkostiach v tom čase s nikým nehovorila. Vraví, že nebola veľmi napojená na svoje mentálne zdravie, a preto ani neriešila vnútorný svet a svoje prežívanie. Neuvedomila si, že za jej nečinnosťou sa môže schovávať duševný problém.
Začala prepadávať z predmetov, v druhom ročníku úspešne prešla len dvoma zo šiestich. V treťom ročníku sa jej tak nakopilo ešte viac práce. Podľa jej slov však bola voči tomu apatická, ignorovala to.
Potom prišiel covid. Domov sa dostala repatriačným letom, strávila týždeň v štátnej karanténe bez internetu, a tak zameškala ďalšie zadania. „Chcela som ich dokončiť, ale už som na to nemala kapacitu. Učitelia mi síce dali náhradný termín, ale ani ten som nedokázala naplniť.“
Napokon šla domov a časť štúdia absolvovala dištančne. „Doma som si nevedela dobre oddeliť čas na učenie, chýbal mi môj režim, moje súkromie a vlastná izba. To sa odzrkadlilo na tom, koľko som študovala, a teda aj na mojich známkach.“ S rodičmi sa o svojej psychike nerozprávala, ťažko sa im vysvetľovalo, že štúdium v zahraničí funguje inak a je časovo náročnejšie.
Po prázdninách sa už mohla vrátiť do Holandska, do tretieho ročníka. „Spočiatku som bola motivovaná. Nový školský rok, nové ja. Hoci som sa snažila byť viac v pokoji, pokiaľ šlo o rozvrh a povinností, stále to bolo pre mňa nezvládnuteľné.“ Časť predmetov zvládla, no nie všetky.
Stres zo školy odkryl staré problémy
Zhoršenie mentálneho zdravia sa odzrkadlilo aj na jej fyzickom zdraví. Bola chorľavá, často mala problémy, pre ktoré aj vynechávala školu. Potom prišli problémy so spánkom. „Mala som veľkú podporu od mojich priateľov. Napriek tomu som mala negatívny pocit zo života. Začala som vnímať, že to nie je len školou, že sa pod tým niečo skrýva.“
Silvia napokon vyhľadala pomoc. Stretla sa s univerzitnou psychologičkou, ktorá jej mohla ponúknuť len šesť týždňov psychoterapie. Odporúčala jej radšej kontaktovať lekára a získať klinického psychológa. To urobila až o pol roka neskôr, začiatkom štvrtého ročníka. Prvé stretnutia so psychologičkou, psychiatrom a ďalšou pracovníčkou mala v decembri, od januára jej začala terapia.
„Na liečenie som vstúpila s tým, že potrebujem pomoc, ale neviem s čím. Ťažko sa mi hľadali slová na vyjadrenie toho, čo som cítila a čím som prechádzala. Ale jasne som vnímala, že potrebujem spracovať aj traumu, ktorú si nesiem z detstva, nielen vtedajšie problémy s učením.“ Klinika, na ktorú šla, je zameraná na akútne problémy.
Diagnostikovali jej depresiu, prešla kognitívno-behaviorálnou terapiou podporenou aj liekmi, ktorá jej pomohla vrátiť sa do kolobehu života. „Dostala som sa na stabilnejšie miesto, z ktorého som už mohla riešiť tie zranenia sama v sebe.“
Psychologička Abrinková vraví, že každého prežívanie je individuálne. Je však niekoľko zovšeobecňujúcich varovných signálov, ktorým je dobré venovať pozornosť. „Keď sa vytráca radosť a zábava zo života, a veci, ktoré ma predtým potešili, mi dnes už neprinášajú radosť, je dobré spozornieť,“ hovorí psychologička.
Tieto pocity môžu vyvolávať aj strach a úzkosť. Hľadať psychológa uprostred deadlinov alebo oddychovať pred skúškami sa môže zdať kontraproduktívne, ale paradoxne to vie zvýšiť výkon a najmä zlepšiť kvalitu života.
Silvia má momentálne tzv. gap year, na rok si dala od štúdia pauzu. Venovať sa chce duševnému zdraviu, ale aj brigáde. Uvedomila si, že škola je druhoradá a že jej vlastné očakávania od seba samej boli privysoko nastavené. Aj vďaka diagnóze si uvedomila, že aj mentálne zdravie je faktorom pri štúdiu, s ktorým pri plánovaní a nastavovaní očakávaní musí počítať.
- IPčko.sk, internetovú poradňu pre mladých,
- Bezplatná 24-hodinová linka dôvery Nezábudka: 0800 800 566,
- Online poradňa Ligy za duševné zdravie.
