Slovenským pacientom bude šesť mesiacov pomáhať celý tím odborníkov zložený zo psychologičky, z nutričnej expertky a peer konzultantky. Valentína Sedileková, ktorá si anorexiou sama prešla, v rozhovore vysvetľuje, v čom je tento prístup inovatívny.
Ak máš poruchu príjmu potravy a rozhodneš sa liečiť na Slovensku, zrejme to nebudeš mať ideálne. Narazíš na nedostatok odborníkov, zastarané diagnostické kritériá a to všetko obklopuje všadeprítomná stigma.
Keď ide o samotný prístup k pacientom, niektorí lekári stále preferujú tvrdý medicínsky prístup. „Raz prišla jedna klientka do ambulancie a lekárka jej povedala: Mala som zatiaľ len jednu klientku s anorexiou a tá zomrela,“ hovorí Valentína Sedileková, zakladateľka neziskovej organizácie Chuť žiť, ktorá sa venuje ľuďom s poruchami príjmu potravy.
Práve tieto ochorenia majú pritom na svedomí najviac úmrtí spomedzi všetkých duševných chorôb. Kvalitou liečby stále zaostávame za inými európskymi krajinami.
Na úplné vyliečenie sa z poruchy príjmu potravy väčšinou nestačí stráviť niekoľko týždňov v nemocnici. V zahraničí sa krajiny čoraz viac prikláňajú k ambulantnej liečbe, v rámci ktorej sa pacient dostane pod krídla celého tímu odborníkov.
Tento prístup najnovšie priniesla Valentína Sedileková v rámci iniciatívy Chuť žiť aj k nám na Slovensko. Ľuďom, ktorí bojujú s týmto ochorením, bude šesť mesiacov pomáhať celý tím odborníkov zložený zo psychologičky, z nutričnej expertky a peer konzultantky. Valentína, ktorá si sama prešla anorexiou aj bulímiou, v rozhovore vysvetľuje, ako konkrétne bude táto liečba prebiehať.
V Refresheri neberieme psychické zdravie na ľahkú váhu. V minulosti sme v spolupráci s odborníkmi písali o tom, ako vyzerá prvé sedenie u psychológa, čo je to „choroba vorkoholikov“ či ako efektívne pracovať s úzkosťami a panickými stavmi. Všetky články nájdeš v sekcii Duševné zdravie, ktorú nezabudni sledovať. Ak nás v tom chceš podporiť, staň sa členom klubu Refresher+.
Ako ti napadlo priniesť na Slovensko túto multidisciplinárnu liečbu?
V posledných rokoch prebieha v mnohých krajinách reforma psychiatrie, v rámci ktorej sa presadzuje multidisciplinárny prístup ako forma starostlivosti o ľudí s duševnými ťažkosťami. Jednou z nich je aj Česko, kde som sa s týmto prístupom stretla minulý rok a zistila som, že je veľmi efektívny. Absolvovala som tam výcvik na peer konzultanta, čo je človek, ktorý si týmto ochorením prešiel, no je natoľko uzdravený a má dostatočné nástroje na to, aby mohol pomáhať iným.
Moja vlastná liečba poruchy príjmu potravy bola nekonzistentná – raz som mala psychiatra, potom terapie, potom iba medikácie, istý čas aj nutričného špecialistu. To všetko v rámci piatich rokov, nikdy nie všetko naraz. Tento výcvik ma veľmi inšpiroval, hovorila som si: „Tak toto je sen!“
Našim psychologičkám sa stávalo, že klienti sa ich často pýtali na výživu. Ony však v tomto smere nemôžu kompetentne poradiť. Zrazu je tu systém, ktorý ti dovolí mať na stretnutí psychológa aj nutričného špecialistu naraz.
0800 221 080
Pacienti môžu na linku zavolať aj v akútnych stavoch (keď majú úzkosť), ale aj vtedy, keď sa potrebujú iba poradiť alebo je ich telefonát na linku prvým krokom k liečbe.
Ako to funguje v praxi?
Program trvá šesť mesiacov a klient sa dostane do náručia tímu odborníkov zložených zo psychologičky, z nutričnej expertky, peer konzultantky a case manažérky. Na začiatku absolvuje stretnutie s celým tímom, na ktorom si vytýčime ciele spolupráce. Ďalšie stretnutie si dohoduje s každým osobitne.
Ľudia s poruchami príjmu potravy, ktorí majú nedostatok energie a živín, myslia na jedlo neustále. No nevedia, ako vyzerá normálna porcia ani ako často majú jesť.
Týždenne môže absolvovať tri sedenia, každé s iným odborníkom. Môže si ich však navoliť podľa svojej preferencie. Klienti a ich rodina majú slovo v tom, ako bude ich liečba vyzerať. Vzhľadom na to, že si odborníci vzájomne vymieňajú informácie a pracujú spoločne v prospech klienta, v porovnaní s bežnými podmienkami je tento prístup efektívnejší, komplexnejší a oveľa intenzívnejší.
Spomínala si, že peer konzultant je niekto, kto si v minulosti poruchami príjmu potravy sám prešiel. Aká je jeho úloha v rámci tejto liečby?
Peer nie je odborník, ale ani kamoš. Nemôže s klientom pracovať sám, ale funguje ako súčasť multidisciplinárneho tímu. Aby peer pracoval profesionálne a nebol iba „chápavou dušou“, je potrebné, aby absolvoval určitú formu výcviku, ktorý je v každej krajine, niekedy aj v organizácii odlišný. Nevie vyriešiť, čo ťa trápi, ale dokáže ti dať na vec iný pohľad. Jeho hranice veľmi prísne vymedzujeme. Keďže to nie je odborník, nemôže ísť veľmi do hĺbky, opatrne našľapuje pri vzťahoch, nekomentuje jedálniček. Dokáže však veľa reflektovať a veľmi pekne viesť rozhovor.
Klienti často hovoria, že peer konzultant bol chýbajúci článok ich liečby. Nemusíš mu veľa vysvetľovať alebo sa pred ním za niečo hanbiť, pretože ťa chápe. Najdôležitejšou úlohou peer konzultanta je, že je nositeľ nádeje. Klient si sám päť rokov prechádza anorexiou a zrazu má pri sebe niekoho, kto ju zvládol. Vidí, že keď ju prekonal on, môže ju takisto prekonať.
Ako prebiehajú ich rozhovory?
Peer nerobí terapiu, nedáva instantné rady ani riešenia, veľa sa pýta, počúva a dopraje klientovi priestor na iné pohľady. Napríklad keď klient prinesie tému, že rožok je zlý, peer ju nerieši z pohľadu nutričného experta, ale pýta sa, čím je taký zlý, môže tiež použiť svoju vlastnú skúsenosť. Môžeme sa baviť, odkiaľ pochádza toto vnímanie jedla ako dobrého a zlého.
Zdravý životný štýl neznamená robiť všetko dokonale, každý deň vstať o šiestej ráno, dať si afirmáciu a jogu. Znamená to vedieť byť flexibilný.
Ak klient začne hovoriť o svojej traume z detstva, peer konzultantovi musia zablikať kontrolky: „Toto nie je úplne téma, ktorú dokážeme spoločne vyriešiť, ale môžeme sa pozrieť na to, ako sa cítiš tu a teraz.“ Môže tiež klienta povzbudiť, aby túto tému riešil s terapeutkou.
Ako sa uisťujete, že sa peer konzultant z ochorenia úplne vyliečil a neprenesie na klienta nezdravé vzorce?
Máme pomerne náročné pohovory a naši nastupujúci peeri u nás absolvujú 50-hodinové vzdelávanie, ktoré je okrem iného aj sebapoznávacie. Niektorí ľudia si počas toho uvedomia, že to nie je pozícia pre nich, že mali iné očakávania alebo že ich záťaž tých tém ťahá späť k chorobe.
Kandidáti získavajú teoretické znalosti o ochorení a absolvujú spoločné stolovanie, kde sa veľa ukáže. Učíme ich aj, ako nevyhorieť, ako predísť „syndrómu Matky Terezy“, lebo peer nemôže byť v tom, že všetkých zachráni. Učia sa aj základy krízovej intervencie.
Navyše peer v rámci liečby nikdy neostáva sám. Všetko konzultuje na intervíziách s kolegami v tíme, zúčastňuje sa na supervíziách. Keď mu klient niečo povie, prinesie to na poradu. Cieľom je pracovať v prospech klienta, a ak sa zadrhávajú informácie, stráca to efektivitu.
Ak by si mal našu službu platiť klient sám, bola by extrémne nákladná – stála by asi 600 eur mesačne.
Veľmi opatrní sme pri koučoch, keďže je to citlivá záležitosť, ktorú možno ľahko zneužiť. Z tohto dôvodu účastníci vzdelávania na peer konzultanta podpisujú papier, že toto vzdelávanie nebudú využívať na svoje neskoršie koučingové služby a oháňať sa papierom, že absolvovali 50 hodín v Chuť žiť a teraz môžu pracovať s ľuďmi s poruchami príjmu potravy. Nemôžu, lebo nie sú odborníci, nemajú v odbore vysokú školu ani terapeutický výcvik.
Väčšina ľudí si pri nutričnom špecialistovi predstaví človeka, ktorý vypracováva jedálničky ľuďom, ktorí chcú schudnúť. Ako tento odborník pristupuje k ľuďom s poruchami príjmu potravy?
Naša nutričná terapeutka vypracováva jedálniček len v minime prípadov, pretože klient by sa naň mohol zafixovať, prípadne by ho nebol schopný dodržiavať. V prvom rade analyzuje klientovu stravu a robí úpravy (ak zistí nízky energetický príjem, nedostatok sacharidov a podobne). Klienta pravidelne usmerňuje a nastavuje čiastkové ciele.
Dôležité je, že rieši aj samotný vzťah k jedlu. Ľudia s PPP sú závislí nie od jedla, ale od manipulácie s ním. Jedlo je pre nich nástrojom, či už sa bavíme o prejedaní, hladovaní, alebo akejkoľvek reštrikcii. Nevedia, ako vyzerá normálna porcia a ako často majú jesť. Zároveň myslia na jedlo neustále, pretože majú nedostatok energie a živín.
Nutričná terapeutka klientovi pomáha bojovať aj s „fear foodmi“, teda kalorickejšími či tučnejšími jedlami, ktoré klient odmieta jesť zo strachu, že priberie. Snaží sa ich preňho „odnálepkovať“ – nie je zdravé ani nezdravé, lepšie ani horšie. Pracuje sa na tom, aby sa klientov jedálniček rozšíril a aby klient nadobudol slobodu. To znamená dať si, keď chcem, ale aj prestať, keď už nechcem.
Vravíš, že nutričná terapeutka vedie klienta k tomu, aby sa do stravy nebál zaradiť ani vysokokalorické jedlá. Neprieči sa to jej princípom o zdravej strave?
Cieľom je dať telu všetko, aby fungovalo – svoje zastúpenie má zelenina aj sladkosť. Keď si dám kúsok torty, nebudem predsa chorá. V rámci nutričnej terapie vysvetľujeme, že jedlo nie je len palivo, ale odmalička zohráva aj emočnú úlohu. Stačí si spomenúť na svoje detstvo alebo pekné chvíle z minulosti – Vianoce, narodeninová torta, krupičná kaša alebo polievka, ktorú ti spravila mama, keď si bola chorá.
Liečba poruchy príjmu potravy je ako dostávať sa z veľmi ťažkého rozchodu. Najskôr ti to trhá vnútro, ale keď postupne začneš skladať svoj život dokopy, ostane z toho už len spomienka, ktorá občas zabolí, ale už ťa neuvrhne do depresie.
Zdravá výživa nestojí len na jednom dni alebo jednom jedle. Najvyšším cieľom terapie je, aby bol klient zdravý, a to neznamená robiť všetko dokonale, každý deň vstať o šiestej ráno, dať si afirmáciu a jogu. Znamená to byť schopný flexibilne prispôsobovať svoj životný štýl aktuálnym podmienkam a zmenám. Je namieste robiť racionálne voľby a snažiť sa mať čo najviac vyváženú stravu, ale je tiež úplne v poriadku dať si každý deň niečo sladké. Nezhorší ti to kvalitu života.
Niektorí pacienti s PPP zvyknú príjem jedla kompenzovať nadmerným cvičením. Nepremýšľali ste nad tým, že by ste do programu prizvali aj trénera či fyzioterapeuta, ktorý by im ukázal zdravší prístup k pohybu?
Rozmýšľala som nad tým. Kolegyňa psychiatrička mi už dávnejšie navrhla, že by mohlo byť zaujímavé zapojiť do procesu aj fyzioterapeuta. No zatiaľ je to u mňa iba v štádiu myšlienky.
Každý človek si ten pohyb akoby sám nesie. Ak nemá dobrý vzťah k pohybu, podporujeme ho v tom, aby si našiel niečo, čo ho baví – pokojne to môže byť len prechádzka. Klienti však majú najčastejšie nadmerný, nutkavý, kompulzívny pohyb, ktorý vedie k spaľovaniu kalórií. S tým sa pracuje na terapii, kde sa snažíme dopracovať k tomu, aby bol pre nich radosťou a nie trestom.
Kto sa môže do tohto programu zapojiť?
Ktokoľvek, muži aj ženy od dvanásť rokov. Je to určené pre ľudí, ktorí nemusia mať oficiálnu diagnózu, ale zároveň majú ochorenie, ktoré sa vyskytuje na spektre PPP, a vykazujú nejaké symptómy.
Je štatisticky preukázané, že keď pacienta hospitalizujú, je vyššie riziko, že sa do nemocnice vráti, pretože sa s týmto ochorením nenaučil pracovať v bežnom živote.
Sú to aj klienti, ktorí bojujú už veľmi dlhé roky a majú nízku hmotnosť. Pokiaľ vyhodnotíme, že stav je vážny, aktívne odporučíme hospitalizáciu, ale samotné rozhodnutie je v rukách klienta, ak je dospelý. Ak klient má vôľu spolupracovať, sme spolupráci otvorení, avšak potrebujeme vidieť váhový progres. Samozrejme, rozhodnutiu, či do spolupráce pôjdeme alebo nie, predchádza aj tímová debata, či si na to trúfame, nie sme experti na všetko.
Koľko ľudí ho absolvuje?
Prihlásilo sa pomerne veľa záujemcov, no kapacitu máme len pre 28 ľudí súbežne. Záujemcovia zostávajú na čakačke a postupne sa im budeme ozývať. Kým sa dostanú na rad, vieme im zabezpečiť iné služby. Napríklad náš komunitný priestor v Bratislave, kam môžu chodiť od pondelka do štvrtka. Poskytujeme tam terapeutické aktivity, workshopy, je to zároveň miesto, kde sa môžu najesť v podpornom prostredí.
Čo sa stane po polroku, keď sa program skončí? Môže klient nejakým spôsobom pokračovať aj naďalej?
Ak niekomu nestačí šesť mesiacov, vieme ešte chvíľu pokračovať v nastavenom režime a následne sa baviť o individuálnej spolupráci. Klient sa môže presunúť do iného programu alebo pokračovať s odborníčkou individuálne. Treba zdôrazniť, že zmeny sa nedejú na sedení. Ten proces, pri ktorom si niečo uvedomíš, rastieš sa, meníš sa, prebieha medzi sedeniami. To isté platí aj pre našu službu – nemôže trvať večne a klient rastie aj v obdobiach, keď sa nestretáva s odborníkmi.
Aké mínusy vnímaš na štandardnej liečbe porúch príjmu potravy na Slovensku?
Máme veľmi málo odborníkov, a to nielen v rámci liečby PPP, ale celej sféry duševného zdravia – obzvlášť detských psychiatrov. To je primárny problém, pretože ak aj človek chce vyhľadať pomoc, je veľmi ťažké ju nájsť. Máme síce kvalitných odborníkov, ale sú preťažení.
Daj zbohom nespavosti. Praktizuj tieto užitočné a jednoduché tipy
27. novembra 2023, 12:21
Pomerne často je tu preferovaná ústavná starostlivosť, teda hospitalizácia. To nemusí byť nevyhnutne zlé, má svoje opodstatnenie, ale je štatisticky preukázané, že keď pacienta hospitalizujú, je vyššie riziko, že sa do nemocnice vráti, pretože sa s týmto ochorením nenaučil pracovať v bežnom živote. Čoraz viac krajín sa preto obracia k ambulantnej liečbe.
Stáva sa, že lekár pacienta nediagnostikuje, pretože nemá podváhu, a o mesiac skončí v nemocnici.
Problémom je aj stigma spojená s duševnými ochoreniami, pre ktorú sa ľudia boja vyhľadať pomoc, a niekedy aj tvrdý medicínsky prístup. Jedna terapeutka mi hovorila, že keď raz prišla do ambulancie slečna s anorexiou, lekárka jej povedala: „Mala som zatiaľ len jednu klientku s anorexiou a tá zomrela.“ To nemôžeš povedať človeku s duševným ochorením.
V neposlednom rade sú to aj diagnostické kritériá, ktoré by sa v najbližšom čase mali meniť. V USA už nemusíš mať podváhu, aby ti diagnostikovali mentálnu anorexiu. Na Slovensku sa riadime európskou klasifikáciou, podľa ktorej musí mať človek BMI pod 17,5. Potom sa stáva, že pacienta nediagnostikujú a o mesiac skončí v nemocnici.
Spomínala si, že v zahraničí už je multidisciplinárna liečba PPP pomerne bežná. Prečo to u nás stále nefunguje?
Pretože odborníci na to nemajú vytvorené podmienky. Ak by si mal našu službu platiť klient sám, bola by extrémne nákladná – stála by asi 600 eur mesačne. My sme ju mohli spustiť len vďaka tomu, že sme na ňu získali prostriedky z eurofondov, čo takisto nie je jednoduché a je to veľká byrokratická záťaž. Keď nám vyprší eurofond, je už len na našej zodpovednosti, či sa nám podarí získať ďalší, prípadne nájsť inú udržateľnú formu financovania.
Myslíš si, že keď má pacient takto nastavené podmienky, môže sa z poruchy príjmu potravy úplne vyliečiť?
Určite áno. Mnohí ľudia to dokážu zvládnuť, aj keď nemajú takéto podmienky. Nemyslím si, že je to ako závislosť, pri ktorej si odopieraš celý život. Niekedy sa síce objaví myšlienka o tom, ako vyzerám, či som toho dnes nezjedla viac, ale je to len myšlienka a nemá už nado mnou moc.
Je to, ako keď sa dostávaš z veľmi ťažkého rozchodu. Strašne ťa to bolí, trhá ti to vnútro, niekedy ťa to dokáže položiť do depresie. Vtedy vyhľadáš terapiu a pomaličky skladáš samu seba a svoj život.
Začínaš sa pozerať na ten vzťah inak, inak o ňom premýšľaš, postupne sa rozhliadaš po iných vzťahoch, až si možno napokon nájdeš nového partnera. Síce si občas ešte spomenieš na to, čo sa stalo, a stále ťa to trochu bolí, ale časom sa zahojí aj to. Je to živá spomienka, ktorá zamrzí, ale už pri nej neskončíš v depresiách na podlahe.
