Hoci v minulosti mali roly vymenené a on ako syn sa musel o svojho otca starať, dnes si k sebe našli cestu a sú rovnocenní súperi.
Keď sa povie „Braňo Mojsej“, každý z nás si určite predstaví reality šou a kopu škandálov, ktoré plnili bulvárne titulky práve týmto menom. Syn známej televíznej tváre však nejde v otcových šľapajach a snaží sa vymaniť z jeho tieňa kvalitnou hudbou.
V rozhovore nám prezradil, aký mal s otcom vzťah kedysi, aký ho má dnes a prečo sa vlastne rozhodol ukázať v Superstar. Porozprával nám aj o ťažkých chvíľach, keď bola jeho rodina terčom záujmu médií práve pre problémy, ktoré mal jeho otec s alkoholom. Hoci si na život v tieni otca zvykol, niekedy mu dvere skôr zatvára, než by mu cestu za snom uľahčil.
- Prečo sa Braňo Mojsej mladší prihlásil do Superstar a či mu išlo o to vyhrať.
- Či je radšej v pozícii speváka alebo gitaristu.
- Čo vyštudoval a kde momentálne pracuje.
- Na aké nepríjemné stretnutia s novinármi si spomína ešte z detstva.
- Ako sa jeho pohľad na bulvár zmenil, keď si sám vyskúšal prácu reportéra.
- Ako sa k nemu správali kolegovia, ktorí v minulosti písali o škandáloch jeho otca.
- Prečo je meno „Mojsej“ dvojsečná zbraň.
- O tom, či na neho v detstve ukazovali prstom kvôli otcovi a jeho exmanželke.
Ako sa máš?
Mám sa v pohode, práve som sa vrátil z fitka. Chýba mi hranie, keďže teraz sa opäť sprísňujú opatrenia a zatvárajú podniky, ale človek si musí aj oddýchnuť a venovať sa iným veciam. Takže doháňam to fitko, ktoré som zanedbával v lete, keď boli koncerty. (smiech)
Nedávno si postúpil v Superstar, ako vnímaš tento postup? Ideš do toho naplno?
Vieš čo, ja som to zobral vzhľadom na vek ako takú poslednú šancu sa sem prihlásiť. Radšej som to skúsil, aby som si to potom, keď bude neskoro, nevyčítal. Samotný postup som bral ako druhú šancu, pretože porota mi povedala, že si mám vybrať lepšiu pesničku. V ďalšom kole, ktoré je už zverejnené na Voyo, mi to však nevyšlo.
Bolo mi jasné, že v Superstar sú mladší a lepší speváci, ale chcel som touto cestou dať o sebe vedieť a zviditeľniť sa, čo mi možno celkom aj vyšlo.
Ja som tú časť ešte nevidel. Tam ideš ďalej, či si vypadol?
V divadle som už vypadol. Tam sme štyria chalani dostali Christinu Aguileru a išli sme úplne do hája. (smiech)
Superstar je z veľkej časti podľa mňa aj o šťastí, akú pesničku dostaneš, keďže každému sadne niečo iné. Niekto sa práve v nejakej pesničke ukáže a niekoho iného zas pošle preč. Veď o tom aj tá súťaž je, spevák musí ukázať svoju univerzálnosť, ale mať aj kúsok šťastia.
Takže ty si tam nešiel s tým, že ideš to vyhrať, ale skôr sa len zviditeľniť?
Tak ako hovoríš. Ja som išiel do Superstar s tým, že jednak si to chcem skúsiť, keďže som to pozeral ako dieťa, i keď nikdy by som si v tých rokoch nepovedal, že sa tam sám niekedy ocitnem. Ešte som ani netušil, že sa budem venovať spevu. Po druhé som vedel, že na výhru sú tam iné spevácke kalibre, a myslím si, že Superstar hľadá skôr niekoho, kto je v detskej izbe, má brutálny talent a inak sa o ňom človek nedozvie.
Najviac sa mi páči, že či už s otcom, alebo aj sami prídeme niekam, tak veľa ľudí má predsudky: „Ježiš, že Mojsej, čo to bude?“ a nakoniec ich pozitívne prekvapíme.
Ja napríklad chodím dosť hrávať, a preto mi išlo skôr o to, cez televíziu sa odprezentovať a ukázať, že robím aj svoje veci a koncertujem. Čiže áno, chcel som dať o sebe vedieť a Superstar sa mi zdala na to pomerne vhodný kanál.
Mimochodom, ja som sa do Superstar hlásil už v predminulom ročníku, ale nakoniec som od toho upustil, lebo som videl, že to veľmi išlo po otcovi a veciach s ním spojených. Tentoraz som si však povedal, že tam pôjdem aj tak. Už som vedel, do čoho idem. Ešte pred dvoma rokmi mi to vadilo. Nevedel som, či ich vôbec zaujímam ja alebo sa budú pýtať len na otca. Už som s tým však bol zmierený a s vedomím, že to iné nebude, som sa aj napriek tomu chcel odprezentovať.
Preto som sa ťa na to pýtal, lebo si tam určite musel ísť s tým, že budú rozoberať aj jeho. Nebolo by pre teba jednoduchšie sa predsa len zviditeľniť cez otca než ísť do Superstar plnej ľudí, ktorí nemali na známe osobnosti na rozdiel od teba žiadne napojenie?
Ja sa venujem svojej hudbe, ale veľa chodím koncertovať aj s otcom. Týmto spôsobom sa na ňom tak trochu veziem. Vlastne moja kapela, kde sme traja muzikanti, je zároveň aj kapelou môjho otca. Len čo sa k nám pridá, už sme jeho kapelou a hráme jeho skladby. (smiech)
Vtedy však už nie som v pozícii speváka, ale gitaristu a spievam len nejaké vokály v pozadí. Čiže áno, hrám s otcom, ale nerobím to, aby som sa nejako zviditeľnil, ale preto, lebo ma to baví, bavia ma jeho pesničky, a koniec koncov odkedy abstinuje, sme si aj oveľa bližší a o to viac si užívam aj ten spoločný pobyt na stagei.
Keď ešte mal problémy s alkoholom, to bolo dosť na hrane. Hoci pred ľuďmi sme nedávali nič najavo, ja som vedel, že to nebolo úplne tak, ako to malo byť. Teraz si to už fakt užívame, hráme a nemáme trému.
A čo ti je bližšie? Hrať s vlastnou kapelou v pozícii speváka alebo sprevádzať otca?
Samozrejme, že rád hrám so svojou kapelou. Vtedy spievam, prihováram sa ľuďom, avšak vtedy tam nie je možnosť, aby som nejako vyhrával na gitare, keďže hrať aj spievať naraz si vyžaduje istú koncentráciu a nemôžeš si predsa zahrať nejaké sólo, keď chceš, aby to bolo vkusné ako celok.
Naopak, keď hrám s otcom, som trošku v úzadí a mám priestor aj na tie sóla. V tom prípade je však fokus na otca a on je stredobodom, pričom si plne uvedomujem, že ľudia prišli hlavne na neho. Takže ak by som to mal zosumarizovať, páči sa mi aj jedno, aj druhé a najviac sa mi páči, že môžem robiť oboje a dokopy sa to dopĺňa.
Dokonca aj keď hráme niekedy sami, bez otca, či chceme, či nie, už rokmi hrávame aj otcove skladby, lebo si ich každý pýta: „Je tu mladý Mojsej, zahraj Fernet cez internet!“. Jasné, že ľuďom nebudem hovoriť: „Nie, to vám nezahráme, to nie sú naše skladby, ale otcove.“ Hráme ich aj bez otca. Sú to pesničky, ktoré ľudia chcú počuť, či hráme na firemkách, alebo akýchkoľvek akciách, keďže chodíme dosť aj po podnikoch. Vôbec sa tým netajím ani sa za to nehanbím.
Mám rád všetky druhy akcií, čiže aj toto. Volám to „podnikové hranie“, lebo to nie je klasický koncert. Hrám v podniku, niekto vie, že tam budem, niekto nie a najviac sa mi páči, že či už s otcom, alebo aj sami prídeme niekam, tak veľa ľudí má predsudky: „Ježiš, že Mojsej, čo to bude?“ a nakoniec ich pozitívne prekvapíme. V tomto to máme ľahšie aj ťažšie zároveň, lebo ľudia čakajú, že to bude zlé, a stačí ich len trochu pozitívnejšie prekvapiť a už sú z toho „wau“.
Odkedy sa venuješ hudbe? Viedol ťa k nej od malička otec alebo to prišlo samo?
Už ako dieťa som vyrastal medzi muzikantmi. Keď sme u nás doma bývali ešte s otcom aj mamou, mali sme v dome skúšobňu, kam chodila otcova kapela a ja som sa na nich stále pozeral. Bol to super zážitok pre dieťa, dali mi vyskúšať bicie a nejaké nástroje.
Keď som mal asi päť rokov, otec mi kúpil bicie a začal som na nich hrať. Hrával som na nich až do svojich desiatich, ale vždy len tak, že doma alebo s niekým. Potom som to nechal, lebo prišiel futbal.
Otec si vtedy myslel, že je „pánom všetkého“, a tak aj všetko komentoval. To je presne tá moc, ktorú ti dajú médiá. Každý ťa počúva, a tak zrazu hovoríš...
V nejakých pätnástich som otcovi povedal, aby mi dal nejakú gitaru, avšak s tým som za ním prišiel sám, nebolo to na jeho popud. Už sme vtedy nebývali spolu, rodičia boli rozvedení. Chcel som sa na nej naučiť hrať, lebo som videl kamoša, ako trénuje nejaké skladby od Guns N‘ Roses, a dosť ma to zaujalo. Takže áno, vyrastal som v hudobnom prostredí, otec ma veľmi ovplyvnil, najmä čo sa týka mojich hudobných vzorov a hudby, ktorú počúvam, ale k tomu, že som chytil tú gitaru, ma vlastne nedoviedol on, ale kamoš, ktorého som videl hrať.
Takže žiadna ZUŠ-ka, nič také, proste samouk, ktorý začal všetko sám, z počutia od nuly až doteraz?
Presne. Myslím si, že keby som mal nejaké hudobné vzdelanie, mohol by som byť aj o niečo technicky lepší, ale ja som zase taký ten „pocitový hráč“. Najradšej mám práve takýchto pocitových hráčov, lebo keď vidím, že na stagei je nejaký generátor tónov, ktorý hrá brutálne sólo, ale je to bez duše, nezaujme ma. To je ako Passat. Volkswagen Passat. Pozrieš sa na to auto, odvezie ťa, ale nie je tam žiadna emócia. (smiech)
Pokiaľ viem, máš vyštudované masmédiá, ale venuješ sa IT sfére. Na akej pozícii konkrétne pracuješ?
Máš pravdu s tou výškou, ja som si skúsil aj prácu v najčítanejšom slovenskom denníku...
K tomu sa ešte dostaneme.
Okej, aj tak som prišiel na to, že to nechcem robiť. (smiech)
Takže áno, mám vyštudované masmédiá a pracujem v IT, som administrátor – údržbár systémov. Nie som žiaden vývojár. Je to taká fajn robota k tomu hraniu, keďže tu mi proste padne a skončím. Okrem toho pracujem na zmeny a nerobím každý deň, čo mi umožňuje venovať sa hudbe a zároveň mať istotu počas pandémie, lebo teraz nikdy nevieš. Niekedy je toho hrania veľa, ale potom príde sucho a nie sú žiadne koncerty ako teraz.
Ako teda vyzerá tvoj týždeň? Od pondelka do piatka práca na zmeny a víkend hráš? Teda keby nebola pandémia...
Ono to je také rôzne. Mám tam aj denné, aj nočné, čiže cez týždeň dva-tri dni robím, niekedy je toho menej, niekedy viac. Je to úplne nepravidelné. Potom, keď je sezóna, sa piatky a soboty hrá. Občas sú koncerty aj cez týždeň, ale najmä cez víkend, čiže v sobotu hrám a v nedeľu, keď sa vraciam z koncertu, už mám nočnú.
Vôbec nemám pravidelný biorytmus, čo mi niekedy možno aj chýba, lebo vlastne žijem len na termíny. Termín, keď robím, termín, keď hrám. Potom mám aj dni, že napríklad päť dní nič – voľno a môžem ísť do fitka, ako dnes. Mám to rôzne, nemám stereotyp. Ten však býva niekedy aj dobrý.
Je tvojím snom mať hudbu ako full-time job, alebo ti to vyhovuje tak, ako to je?
Určite by som sa chcel niekedy živiť len hudbou, ale myslím si, že pandémia ukázala, že človek musí mať aj pevnú pôdu pod nohami, ktorou je práve tá práca. Bol som rád, že som bol doma, pracoval na home office a mal z čoho žiť, pričom niektorí muzikanti, ktorí robia hudbu naplno a možno mali aj väčšie zásoby, mali problém. Proste máš niekde nastavenú latku a máš nejaké záväzky, ktoré musíš platiť. Chcel by som si to však vyskúšať aspoň na nejaký čas, je to úplne dream job hrať a venovať sa len tomu. Obdivujem a uznávam všetkých muzikantov, ktorí sa na Slovensku v dnešnej dobe živia len hudbou a ide im to.
Viackrát sme tu spomínali tú pandémiu. Ovplyvnila nejako v kariére aj teba?
Aj áno, aj nie. Keď sa tak zamyslím, rok 2019 bol pre mňa úplne rozlietaný. S otcom sme mali dosť veľa koncertov, stále iný klub, iný festival a iné mesto. Možno práve preto som si prvý mesiac lockdownu doslova užil. Chodil som na prechádzky so psom do prírody a celkovo som sa tak trochu aj zastavil a uvedomil si, že sa niekedy ženiem ani neviem za čím.
Z dlhodobého hľadiska si však myslím, že napriek tomu, že sme si veľa vecí uvedomili, nám tá pandémia omnoho viac vzala. Napríklad aj samotného hrania bolo omnoho viac, teraz to je len sezónna vec. Na druhej strane letá, keď sa všetko otvára, sú hustejšie. Posledné bolo asi najsilnejšie, aké sme kedy mali, lebo všetky koncerty z celého leta sa zúžili len na toto obdobie.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Na aké nepríjemné stretnutia s novinármi si spomína ešte z detstva.
- Ako sa jeho pohľad na bulvár zmenil, keď si sám vyskúšal prácu reportéra.
- Ako sa k nemu správali kolegovia, ktorí v minulosti písali o škandáloch jeho otca.
- Prečo je meno „Mojsej“ dvojsečná zbraň.
- Prečo a kedy podľa Braňa Mojseja mladšieho nastal pád jeho otca.
