S aktivistkom Alžbetom sa v českej redakcii Refresheru rozprávali o dvoch protestoch v Mladej Boleslavi, o tom, čo hrozí našej planéte, ak nezačneme konať, a o tom, prečo o sebe hovorí v strednom rode.
V pondelok 26. apríla obletela české médiá správa o proteste v Mladej Boleslavi. Mladé aktivistko Alžbeto sa v poobedňajších hodinách posadilo uprostred rušnej cesty pri kruhovom objazde. S transparentom v ruke blokovalo dopravu až do chvíle, kým ho neodniesli policajti. Čelilo nadávkam, klaksónu autobusu, fyzickému útoku jedného z vodičov a neskôr aj záplave nenávistných správ na internete.
Hlavný cieľ akcie sa však vydaril: vzbudilo to pozornosť. Pred oči stoviek tisíc ľudí sa dostalo heslo „Som zdesené z toho, koľko utrpenia spôsobí klimatická kríza“, ktoré malo Alžbeto napísané na transparente. Akcia pritiahla záujem ľudí a Alžbeto sa preto rozhodlo svoj protest neskôr zopakovať. Tentoraz si prilepilo ruku k zemi sekundovým lepidlom.
Z oboch akcií vznikli virálne videá, ktorých cieľom je šíriť povedomie o blížiacej sa ekologickej katastrofe. Alžbeto z hnutia Extinction Rebellion českej redakcii Refresheru prezradilo, ako sa cítilo, aké protesty pripravuje, prečo sa rozhodlo vtrhnúť na cestu a aj to, prečo o sebe hovorí v strednom rode.
Ako si sa cítilo počas protestu, keď si blokovalo dopravu na rušnej ceste v Mladej Boleslavi?
Pri prvom proteste to boli dosť silné emócie, pretože som ešte nikdy nebolo v takej situácii. Bolo pre mňa dôležité, že tam boli ostatní ľudia z hnutia. Malo som pocit, že ma môžu podporiť. Zo začiatku, keď na mňa začali byť vodiči agresívni, sa ma to dotýkalo a cítilo som, ako na mňa dolieha bezprostredná agresia. Ale potom som si postupne uvedomilo a zracionalizovalo si, že to je ich prirodzená reakcia, a bolo som schopné odosobniť sa od toho. Potom to už bolo jednoduchšie. Stačilo uvedomiť si, že neútočia priamo na mňa, ale že sú to len nejaké emócie a efekt, ktorý to v nich prirodzene vyvolalo.
Samozrejme, bolo nepríjemné, keď na mňa trúbil ten autobus, pretože z toho húkania už po minúte bolela hlava. Snažilo som sa to tam prečkať. Ďalšie silné emócie prišli, keď ma odniesli z vozovky policajti. V tej chvíli som cítilo ľahkú bezmocnosť a veľký rozpor, keďže som malo v hlave strašidelné scenáre toho, čo sa v budúcnosti stane, ak nič neurobíme. Bolo to tam tvárou v tvár ľudskej otupenosti. Po proteste prišla dosť veľká úľava a pokoj z toho, že som to už malo za sebou.
Činy jednotlivcov ničomu vyložene nepomôžu, nijako nezachránia planétu, je to len čin jednotlivca, ale môže na problematiku upozorniť. To sa aj stalo.
Prečo si sa rozhodlo o týždeň neskôr protestovať znovu?
Bolo to dosť dané tým, že som chcelo dať najavo, že to myslím vážne a že to nebol nejaký bláznivý úlet. Ale to nebola hlavná motivácia. Stále prevláda, že neriešime situáciu adekvátne. A keď som videlo, aký potenciál má tá akcia a akú pozornosť môže získať, chcelo som to, samozrejme, využiť.
Zdalo sa mi, že väčšina z toho, čo ľudia písali na sociálnych sieťach, bola buď negatívna, alebo to bolo dokonca až nenávistné. Myslíš si, že aj napriek tomu to stálo za to? Bola forma protestu zvolená správne?Ja si za tým protestom naďalej stojím. Už 30 rokov vieme o klimatickej kríze a desiatky rokov sa tu dejú zelené protesty a petície, apely odborníkov, ale nikto to nenasleduje. Je to súčasť stratégie nášho hnutia. My sa domnievame, že to nefunguje, a preto volíme inú formu protestu, ktorá je kontroverznejšia, vyvoláva omnoho väčší rozruch, a tak prichádza aj negatívna reakcia. S tým počítame a určite je to súčasť procesu.
Okrem toho by som rado povedalo, že aj negatívna publicita je publicita a vďaka tomu, že tam bolo tak veľa negatívnych reakcií, dostalo sa to ďalej a ďalej k ľuďom, ktorí voči tomu napríklad až takí negatívni nie sú a v ktorých to prebudilo zvedavosť. Zamyslia sa, prečo asi idem mimo svojej zóny komfortu a prečo tak veľa obetujem za takúto vec. Že to asi bude vážne. A niečo si dohľadajú.
Ak budeme pokračovať tak ako doteraz, zrejme zahynie niekoľko miliárd ľudí.
Nemyslíš si, že tento protest vrhá na boj za záchranu klímy tak trochu negatívne svetlo? Množstvo ľudí si povie: Čomu pomôže, keď si niekto sadne na cestu v Mladej Boleslavi?
Rozumiem. Činy jednotlivcov ničomu vyložene nepomôžu, nijako nezachránia planétu, je to len čin jednotlivca, ale môže na problematiku upozorniť. To sa aj stalo. Teraz sa o tú akciu zaujíma kopa médií a už v nich dostávam priestor, aby som vysvetľovalo celú svoju motiváciu a aby som napríklad mohlo načrtnúť ten problém a jeho závažnosť.
Bez toho, že by som to bolo urobilo, by sa naše hnutie nedostalo do reportáží. My sme tento rok robili množstvo menších akcií, ktoré aj porušovali zákon. Ale nič z toho nebolo také kontroverzné. A my potrebujeme kontroverzné veci, aby to rozpútalo debatu.
Kde ste vzali nápad na tento konkrétny protest? Videl som, že to vaši kolegovia z Extinction Rebellion robili vo Veľkej Británii.
Arne Springorum, člen hnutia, ktorého je navonok asi najviac vidieť, vraj o takejto akcii premýšľal už dlho. Myslel si, že by sme mohli s malým počtom ľudí zablokovať magistrálu alebo iné významné miesto. Počas toho, ako to plánoval, prišiel impulz zo zahraničia. Ale nedeje sa to len vo Veľkej Británii, deje sa to aj v Nemecku, Dánsku, Izraeli a vo Francúzsku. Vo chvíli, keď to tam videl, bolo to presne to, čo potreboval, a začal s tým. Ostatní sa pridávajú.
Potrebujeme absolútne radikálne zmeny a nie to, že sa zaviažeme, že o päťdesiat rokov prestaneme vypúšťať oxid uhličitý alebo niečo podobné. To je ničnehovoriace.
Čo hrozí našej planéte, ak nezačneme konať?
Zrútenie ekosystémov. Zvýšenie priemerných teplôt, v dôsledku čoho bude krajina viac vysychať, nebude úrodná pôda. Pôda nebude vsakovať vodu, a tak odtečie z územia, ktoré potom bude mať menej priaznivé podmienky pre život. Následne budú dosť veľké oblasti neobývateľné pre človeka a bude nasledovať migrácia.
Pokiaľ sa pýtame priamo na vplyv na planétu, tak ak budeme pokračovať ako doteraz, zrejme zahynie niekoľko miliárd ľudí. Nejakí ľudia asi prežijú, takže zrejme nedôjde k úplnému vymretiu ľudskej populácie. Vplyv na planétu bude výrazný, ale ona má zároveň dosť veľkú schopnosť regenerácie, takže napríklad o desať rokov sa to už začne vracať do normálu po tom, čo vymizne veľké množstvo ľudí. Došlo by k stabilizácii a príroda by sa adaptovala. Ale ľudia nie sú až natoľko prispôsobivý druh.
Rado by som však podotklo, že tu nie som preto, aby som radilo politikom, čo majú robiť, alebo aby som odovzdávalo odborné informácie. To nie je môj odbor. Ja študujem dizajn, nie som klimatológ.
Odkiaľ čerpáš informácie o závažnosti situácie v súvislosti s globálnou klímou? Odkiaľ pramenia fakty, ktoré ťa donútili sadnúť si na cestu?
Naše hnutie má prednášku, ktorá sa volá Mierime k vyhynutiu a čo s tým robiť. Pôvodne je z Británie a vytvárali ju ľudia na základe množstva zdrojov, následne ju „factcheckovali“ klimatológovia. To je zdroj tých najkomplexnejších informácií a toho obrazu, ktorý mám.
Samozrejme, sú aj ďalšie impulzy, prednášky a napríklad diskusie v hnutí. Ale keby som malo uviesť dva najrelevantnejšie zdroje, tak je to IPPC report z roku 2018, ktorý je asi najkomplexnejší, ale ešte dosť konzervatívny. Tento rok vyšiel Climate Reality Check, v češtine sa to volá Klima – skutečný stav věcí.
Čo by podľa teba malo byť v ideálnom prípade výsledkom tvojich protestov? Teraz sa podarilo upútať veľa pozornosti, ale čo je dlhodobým cieľom? Presvedčiť politikov, aby začali konať?
Áno. Vytvoriť tlak na politikov. To sa stane tak, že naše hnutie bude rásť. A to sa v dôsledku tejto akcie deje.
Myslíš si, že politici nerobia toľko, koľko by mohli? Napríklad začala platiť Parížska dohoda.
Všetko je to strašne konzervatívne a strašne nedostačujúce. My potrebujeme absolútne radikálne zmeny a nie to, že sa zaviažeme, že o päťdesiat rokov prestaneme vypúšťať oxid uhličitý alebo niečo podobné. To je ničnehovoriace. To je len tak, povie sa to, aby to niekde oficiálne viselo. Ale vlastne už teraz štáty nedodržujú to, k čomu sa zaviazali v tej dohode. Ani tento postup teda nefunguje.
Našou požiadavkou je zapojiť do politiky občanov a zriadiť občianske zhromaždenia. Uvedomujeme si, že tieto opatrenia sú príliš radikálne na to, aby si to dala ktorákoľvek strana do programu. Sú to nepopulárne kroky, a preto navrhujeme občianske zhromaždenie, ktoré potom môže dostať za úlohu riešiť túto situáciu.
Potom mi už nestačilo byť vegánom, jazdiť do školy na bicykli a žiť zero waste. Už som sa potrebovalo aj reálne angažovať.
Je v Česku politická strana alebo politik akcentujúci tento problém tak, že by si ich vyzdvihlo?
Nie som si toho vedomé. Ja politiku tak veľmi nesledujem, ale asi by som o tom človeku vedelo. Rozhodne sú tu hlasy, ktoré sa stavajú voči klietkovému chovu alebo napríklad za obnoviteľné zdroje energie. To je napríklad Strana zelených, ale nikto to rozhodne nevyslovuje adekvátne. Potom by ich asi nikto nezvolil.
Kedy si sa začalo viac zaujímať o stav našej planéty? Bol tam konkrétny spúšťač, nejaký moment, alebo to bol dlhodobý vývoj?
Ja som vyrastalo v Harrachove. Priamo za domom sme mali les. Vďaka tomu som si vybudovalo vzťah k prírode. S mamkou sme každý deň chodili na prechádzky. Potom v mojich pätnástich mi moja spolužiačka, ktorá bola vegánka, asi za päť minút predstavila argumenty, prečo byť vegánom, a ja som sa ešte v ten deň rozhodlo, že prestanem jesť mäso. Potom sa ku mne začali dostávať informácie o tom, čo všetko ľudstvo prírode spôsobuje, a začalo ma to dosť bolieť. Bolo som z toho zúfalé.
Ešte v to leto som malo environmentálny tábor, ktorý viedli študenti z Masarykovej univerzity v Brne, konkrétne z environmentálnej katedry. A tam som na to zvládlo nahliadnuť komplexne. Oni mi poradili, ako zmeniť svoju spotrebu, aby som menej zaťažovalo životné prostredie. Robilo som to asi tri roky, potom som bolo dospelé, už mi to nestačilo, a tak som sa do toho aktivizmu rovno pustilo.
A to bolo ešte spojené s tým, že predtým, asi v šestnástich, som bolo na Klimakempe. To je akcia hnutia Limity jsme my, ktorá vždy cieli na nejakú baňu alebo rýpadlo, ktoré hnutie obsadí. Tam som si privoňalo k aktivizmu a bolo jasné, že niekedy v budúcnosti to bude moja cesta. Potom mi už nestačilo byť vegánom, jazdiť do školy na bicykli a žiť zero waste. Už som sa potrebovalo aj reálne angažovať.
V jeden deň budú desiatky ľudí robiť túto akciu vo Veľkej Británii, v Nemecku, Holandsku, vo Francúzsku, v Poľsku a Izraeli.
Ty sa identifikuješ ako nebinárna osoba. Väčšina médií o tebe v súvislosti s tvojím protestom referovala v ženskom rode ako o aktivistke. Ako sa na to pozeráš a myslíš si, že česká spoločnosť je na takúto odlišnosť pripravená?
Pozerám sa na to tak, že mám pocit, že nemôžem nikoho nútiť do toho, aby ma oslovoval tak, ako si to želám. Pre mňa je primárne a najdôležitejšie to, že keď som sa rozhodlo zmeniť, v akom rode o sebe hovorím, tak som sa začalo cítiť viac koherentne. Predtým som malo pocit, že o sebe hovorím, ale že to nie som ja. Pre mňa je najdôležitejší tento osobný posun. Uvedomujem si, že ľudia na to nie sú zvyknutí, a tak to od nikoho nevyžadujem.
Či je na to česká spoločnosť pripravená, to vôbec netuším. Ale myslím, že už tu nejaké dúhové zmeny prebiehajú niekoľko rokov a že tu je osveta. Podľa mňa je čas neskrývať to a hovoriť o sebe tak, ako to cítim.
Odkedy o sebe vieš, že si nebinárna osoba? Prišlo si na to v nejaký moment alebo to už vieš od detstva? A kedy si s tým vyrukovalo medzi priateľmi a v rodine?
Dlho som to tušilo. Keďže bol ku mne môj brat násilný, aj ja som odmalička chcelo byť také silné. Celé detstvo som teda chcelo byť chlapec a asi v troch rokoch som vždy, keď sa niekto zmienil o mojej dievčenskosti, vyhlasovalo, že aj tak budem o mesiac chlapcom. Bolo to vždy prítomné a malo som pocit, že chlapci to majú jednoduchšie.
Asi od svojich štrnástich som si uvedomovalo, že sa necítim byť ženou, ale dievčatkom. Vždy mi boli protivné stereotypy, ktoré sa s tým viažu. Ale nikdy som to nejako neriešilo, no potom som asi pred troma rokmi začalo vtipkovať s tým stredným rodom a cítilo som, že by to mohla byť cesta.
Pred istým časom som dospelo k tomu, že sa necítim byť ani muž, ani žena. S identifikáciou ako nebinárna osoba to nie je úplne čerstvé, pretože to som bolo už pred tým, než som zistilo, že to vôbec má nejakú nálepku. Je to teda skôr na zjednodušenie. V strednom rode o sebe hovorím posledných zhruba 4-5 mesiacov, keď som sa rozhodlo, že to budem používať. Bol to dosť impulz z môjho okolia, ktoré mi dávalo najavo, že je s tým v pohode a že by som to asi malo urobiť, keď to tak cítim.
Rešpektujú ľudia okolo teba tvoju identitu a oslovujú ťa správne?
Kto ako. Moja mamka to vôbec nezvláda a dosť to ignoruje. To okolie, ktoré ma spoznalo v poslednom období, to zvyčajne rešpektuje. Asi je to tým, že sa pohybujem medzi alternatívnejšími ľuďmi a aj ľudia v škole sú väčšinou zameraní na umenie a zvyčajne sú viac voľnomyšlienkari.
Môžeme v nasledujúcich dňoch, týždňoch či mesiacoch očakávať ďalšie osoby, ktoré budú podobne ako ty protestovať v uliciach českých miest?
Rado by som povedalo, že teraz sa to dialo už asi šesť týždňov v kuse. Mesiac to bežalo už predo mnou. Každý týždeň si niekto sadal. Teraz v pondelok máme paniu, ktorá sa rozhodla, že bude sedieť. Možno sa to teda stane.
V júni plánujeme masovejšiu akciu, ktorá bude zároveň, zatiaľ to tak vyzerá, celoeurópska, ale možno sa pridajú aj ďalšie štáty. V jeden deň budú desiatky ľudí robiť túto akciu vo Veľkej Británii, v Nemecku, Holandsku, vo Francúzsku, v Poľsku a Izraeli. Snažia sa to teraz globálne rozšíriť, takže je možné, že toho bude omnoho viac. Zároveň ešte plánujeme Veľkú rebéliu na konci júna.
Čo znamená Veľká rebélia?
Veľká rebélia je najmasovejšou akciou nášho hnutia počas roka. Má to vždy inú formu, podľa toho, aká téma je práve aktuálna. Väčšinou to znamená, že desiatky ľudí na jednom mieste nejakým spôsobom prekročia zákon a zatknú ich. A to je už potom tá masová občianska neposlušnosť, ku ktorej sa snažíme ako hnutie smerovať.
