Zuzana Prostredníková pre REFRESHER otvorene prehovorila o svojej skúsenosti so znásilnením. Opisuje, ako jej to ovplyvnilo život a hovorí, že keby sme mali riadnu sexuálnu výchovu, nemuselo by sa ľuďom stávať to, čo jej.
„Sex je niečo, o čom v spoločnosti musíme hovoriť. Nebránila som sa tomu ani predtým, ale po svojej skúsenosti so znásilnením som si to zvnútornila. To je dôvod, prečo som vtedy napísala ten post, a dôvod, prečo robím aj tento rozhovor,“ povedala nám otvorene Zuzana Prostredníková počas online videohovoru, ku ktorému sa pripojila zo svojej bruselskej kancelárie.
Prostredníková zažila pred niekoľkými rokmi znásilnenie. Nešlo o typický obraz ako z filmu: nebola sporo odetá v pochybnej štvrti a nevyskočil na ňu podgurážený násilník spoza tmavého rohu. Bolo to počas spočiatku príjemného Tinder rande, ktoré sa však zvrtlo z jednej minúty na druhú. Hoci chcela odísť, muž jej v tom fyzicky zabránil.
Trvalo takmer rok, kým o tom dokázala prvýkrát prehovoriť. Odvtedy však neprestala a svoju skúsenosť premenila na príležitosť hovoriť o potrebe sexuálnej výchovy (nielen) na Slovensku. V rozhovore pre REFRESHER nám opísala svoju skúsenosť so sexuálnym násilím a vysvetľuje, ako jej to ovplyvnilo život potom.
- Ako došlo k znásilneniu a prečo trvalo deväť mesiacov, kým si priznala, že šlo skutočne o násilie.
- Či to nahlásila na polícii a ako na to reagovali rodičia a blízki.
- Aký vplyv malo znásilnenie na jej budúce vzťahy a či naďalej využíva Tinder.
- Prečo prehovorila o svojej skúsenosti počas pochodu za život a ako to súvisí s interrupciami.
Na úvod rozhovoru si mi povedala, že si so zážitkom vyrovnaná a vieš o ňom hovoriť. Vieš mi povedať, kedy došlo k znásilneniu?Stalo sa to tesne po škole, v roku 2017. Bolo to Tinder rande vo Viedni, ja som už v tom čase žila v Bratislave. Šlo o naše prvé rande a stretli sme sa u neho doma. To je aj jeden z dôvodov, prečo som to dlho neriešila – bola som presvedčená o tom, že som bola hlúpa a že som sa do toho namočila sama.
V zmysle, že si prijala pozvanie domov od niekoho na Tinderi?
Áno. Ale to, že ide o Tinder, nič neospravedlňuje. Nie je to paralelný vesmír, sú to úplne rovnaké stretnutia, aké by vzišli z iných okolností. Rešpekt má platiť aj tam.
Ako spočiatku prebiehalo rande?
Rozprávali sme sa, niečo sme si vypili a po nejakom čase prišlo k intimite. Zo začiatku som s tým aj súhlasila, ale veľmi rýchlo sa to zvrhlo.
Čo myslíš tým, že sa to zvrhlo?
Bez nejakej dohody alebo prípravy ten muž inicioval análny sex, bez ochrany či prípravy, jednoducho násilím. Na to som hneď povedala, že to chcem ukončiť, no nevypočul ma. Pokračoval ďalej a došlo aj k vaginálnemu sexu, takisto bez ochrany. Ostala som z toho ochromená, potom som odišla preč, zmazala si ho z Tinderu a už ho nevyhľadávala.
Nahlásila si to niekam?
Nie.
Vyhýbala si sa potom Tinderu alebo iným zoznamkám?
Ja som to na dlhý čas vytesnila. Keď som sa presťahovala do inej krajiny, znovu som ho začala používať, ale skôr na spoznávanie nových ľudí. Z toho potom vzišiel vzťah, ale ten bol už o niečom inom. Ale nezastavilo ma to v používaní Tinderu, len som vedela, na čo si dávať pozor a ako byť opatrnejšia.
V čom sa teda zmenil tvoj prístup k vzťahom? Si opatrnejšia alebo citlivejšia na varovné signály zo strany mužov?
Vybudovala som si sebavedomie, takže sa už nebojím povedať „nemám na toto chuť“ alebo „nechcem, aby si toto robil“.
Keď hovoríš sebavedomie, hovoríš v zmysle sebapoznania, že si uvedomuješ svoje potreby?
Áno, ale myslím tým aj guráž ozvať sa. Nebojím sa už, že druhého človeka urazím, keď mu poviem nie. Nejde o to, pretrpieť to, čo ten druhý chce, aby som mu spravila radosť – lebo to ťa potom doženie. Keď som v takej situácii bola a len napoly som s niečím akoby súhlasila, odrazilo sa to na vzťahu a aj na mne samej.
Vravela si, že si si ešte dlho po tejto skúsenosti myslela, že si za to môžeš sama, „že si sa do toho namočila“. Kedy si si sama pred sebou priznala, že šlo o znásilnenie?
Pocity viny som mala asi deväť mesiacov, počas ktorých som o tom nikomu nepovedala. Hovorila som si, že som sprostá, hanbila som sa povedať to niekomu.
Vždy som mala z tej interakcie zlý pocit. To, že som zažila nejaké násilie a že to nie je moja vina, som si však uvedomila vďaka jednej blízkej kamarátke. Ona mi bola veľkou oporou a povedala mi, že to nie je v poriadku.
Nejaký čas po tomto uvedomení si o svojej skúsenosti prehovorila aj verejne. Ako na to reagovalo tvoje okolie?
Moji rodičia boli sklamaní – zo seba. Mrzelo ich, samozrejme, že som mala takýto zážitok, ale sklamaní boli preto, že nemali pocit, že o takýchto veciach treba nejako hovoriť. V rodičoch mám veľmi pekný vzor, vždy sme sa rozprávali aj o vzťahoch, ale len do istej miery.
Aj ich prežívanie vzťahov je predsa len iné ako randenie na Tinderi. O takýchto veciach alebo o násilí sme sa nerozprávali, ale nedávam im to za vinu. Myslím si, že v žiadnej rodine, akokoľvek otvorenú myseľ majú rodičia, nie je nejaká explicitná debata o konsente. Berie sa to automaticky, veď jasné, že s tým musia obe strany súhlasiť.
Konsent sa v poslednom období spomína čoraz častejšie, znamená to dobrovoľný súhlas, ktorý človek udelí bez fyzického či psychického nátlaku. Keď si na to spätne spomínaš, myslíš si, že ten muž pochopil, že v sexe pokračovať nechceš, že tam chýba konsent? Nemohol si to zle vysvetliť?
Áno, ja som mu jasne povedala, že chcem odísť. Ale už vtedy som pociťovala nejakú paralýzu, čo nie je niečo, čo dokážem ovplyvniť. Veľmi rada by som si predstavila, že sa to dá: kopnúť niekoho a len tak odísť, ale takto to asi úplne nefunguje.
12 pornohviezd nám prezradilo, čo najšialenejšie zažili na pľaci (ANKETA)
27. marca 2024, 12:30
Vnímam to tak, že mi rozumel. Vždy sa dá polemizovať o tom, čo sa ráta za znásilnenie a čo nie, od ktorého bodu je to chyba ktorej strany a podobne. Čo však považujem za jadro problému, je to, že aj keď som mala pocit, že na mne bolo vykonané násilie, spoločnosť či výchova ma nedostatočne pripravili na to, aby som to včas rozoznala, reagovala na to a riešila to sama so sebou či s niekým iným.
Ako si reagovala, keď si toho muža požiadala, aby prestal, a on to ignoroval?
Pomyslela som si, že sa to asi stáva. To je presne ten naučený reflex. Teraz, po niekoľkoročných skúsenostiach, viem, že to nie je správne. V ideálnom svete by som si to, že ide naozaj o znásilnenie, uvedomila oveľa skôr.
Keď už teda hovoríme o konsente: Kde vidíš ty priestor na diskusiu či výuku o konsente? Patrí to výlučne do rodiny alebo to má svoje miesto aj v školách a cirkvi?
Rada by som si myslela, že toto je súčasťou rodičovskej prípravy detí na svet. Ale nemôžeme to od rodičov očakávať, ak vyrástli v prostredí, kde nebola nutnosť hovoriť o konsente. To je generačný rozdiel, pre ktorý spoločnosť od nich nemôže očakávať, že to deti naučia.
Preto by som ukázala prstom na školy, lebo to je inštitúcia, ktorú vieme systematicky ovplyvniť, a ako spoločnosť vieme určiť, čo sa tam deti budú učiť. Ale to, ako sa menia nálady a názory v spoločnosti, to, čo dnes považujeme za normálne či správne, pochádza napríklad aj z médií. Konsent musí mať priestor vo verejnej diskusii, v podobe článkov, rozhovorov a podobne. Vtedy sa o tom začnú rozprávať aj kamaráti medzi sebou alebo rodičia so svojimi deťmi.
Ako vyzerala tvoja sexuálna výchova? Už si spomínala, že si nevedela v tej situácii ani poriadne určiť, že ide o formu násilia... Čo si teda o sexualite a sexe vedela?
Ja som chodila na evanjelickú základnú školu a evanjelické lýceum. V rámci náboženstva sme mali na druhom stupni takú krátku sériu hodín, kde sme hovorili o sexuálne prenosných chorobách a o antikoncepcii, čo je na cirkevnú školu podľa mňa dosť progresívne, bolo to neutrálne podané, otvorene sme hovorili o spôsoboch ochrany. To je však ten bod, kde často sexuálna výchova a diskusia končí: choroby a ochrana.
Ale to je len prvý krok.
O čom by sa podľa teba ešte malo v rámci sexuálnej výchovy hovoriť?
Práve o dynamike vzťahov, o postavení oboch partnerov a o konsente. Podľa mňa však treba dať väčší dôraz aj na sebavedomie. Vnímam to ako chorobu spoločnosti, ktorú jedna hodina sexuálnej výchovy nevyrieši. Aspoň z pohľadu dievčaťa.
Myslíš to v rámci tej dynamiky vzťahu? Čiže ak mám nízke sebavedomie, tak sa vo vzťahu neozvem, ani keď mi niečo prekáža?
Hej. Minimálne ja som to tak vnímala. Nejaké obrnenie som si našla až vekom.
O tom pre mňa konsent je. Viem, kde sú moje hranice, a keď sa niekto blíži k ich prekročeniu, viem sa brániť. A to nemusí ísť rovno o sexuálne násilie, môže ísť o nechcené objatie alebo dotyk. To je niečo, čo prichádza s tým sebavedomím: viem, že toho druhého neurazím len preto, že mu poviem, že nechcem objatie. Nemusím byť hneď agresívna, môže to byť milé.
Je ešte niečo, čo ti chýba v diskusii o konsente?
Mnohí ľudia, ktorí sú vo vzťahoch, si podľa mňa ani neuvedomujú, že sú na nich páchané akty násilia. Znie to zvláštne, ale my na to nemáme citlivosť. Preto si myslím, že o tom treba hovoriť z toho druhého konca a nehovoriť len o extrémnych prípadoch. Tie sa, samozrejme, dejú, ale konsent by sa mal stať súčasťou akejkoľvek interakcie medzi ľuďmi.
Ako teda konsent definuješ ty?
Poviem ti príklad z môjho súkromia. Stretávam sa s mužom, ktorý nie je Slovák, a spočiatku som vyslovene nerozumela jeho úrovni rešpektu – v dobrom. Pri bozkávaní sa ma napríklad opýtal, či mi môže dať dole tričko. Prvýkrát som niečo také zažila, no on je zjavne inak vychovaný a v jeho spoločnosti je táto diskusia už omnoho ďalej. Pýtať si povolenie je pre neho úplne samozrejmé.
Niektorí ľudia by však protestovali, že zakaždým si pýtať povolenie môže pokaziť atmosféru.
Nekazí to atmosféru. Ja som sa práve do tohto správania zaľúbila. Je to podľa mňa nevyhnutnosť. Konsent nie je len o tom, že čakám, kedy niekto povie nie. Práve naopak, vyžadujem si na všetko „áno“.
Ako hodnotíš slovenský zákon v kontexte znásilnenia? Podľa súčasnej legislatívy možno znásilniť len ženu a k znásilneniu dochádza len v prípade použitia fyzickej sily, hrozby priameho násilia alebo zneužitia bezbrannosti ženy. Zmenila by si na tom niečo?
Priznám sa, že to podrobne nesledujem. Je to však postavené na veľmi základnom chápaní násilia. Ja som to neriešila právne, takže s týmto skúsenosť nemám. Ale na dennej báze vnímam náladu spoločnosti v kontexte znásilnenia. Je tu nedostatok diskusie, a to nielen o sexuálnom násilí, ale celkovo o sexuálnej výchove a konsente.
O znásilnení si prvýkrát prehovorila v kontexte pochodu za život. Kritizovala si nedostatočnú sexuálnu výchovu a prípravu práve na rozoznávanie nebezpečných či násilných situácií. Čo ti najviac prekáža na tom, ako sa dnes v spoločnosti rozpráva o sexuálnom násilí?
Najproblematickejšie je to, že sa to porovnáva. Vraj je iné, keď kráčaš domov a niekto na teba vyskočí z kríkov. Ja nechcem nijako zmenšovať tieto zážitky alebo medzi nimi robiť rozdiel. Je to o individuálnom vnímaní a o tom sa v spoločnosti nehovorí.
Nehovoríme o násilí medzi partnermi, akoby to neexistovalo. Veď ste partneri, takže nemôže ísť o znásilnenie, však?
V tom čase sa viedla celospoločenská debata o interrupciách. V príspevku, ktorý si zverejnila aj na blogu, priznávaš, že po svojej skúsenosti so znásilnením rozumieš, prečo by takáto možnosť pre ženy mala naďalej existovať. Čo ťa vyburcovalo k tomu, aby si sa ozvala?
Mňa hnevala tá jednostranná rétorika, pokiaľ išlo o interrupcie, a chýbali mi tam konkrétne ľudské príbehy. Napísala som to útočnejšie, než by som to sformulovala dnes.
No prekážalo mi, ako sa o týchto veciach hovorí. Chcela som poukázať na to, že sa nemôžeme tváriť, že tu máme nejakú sexuálnu výchovu mladých ľudí. To mi v celej diskusii chýbalo.
Počas dospievania si si podľa tvojich slov myslela, že by si na interrupciu nikdy nešla. Neodsudzovala si ženy, ktoré šli, no o sebe si nepredpokladala, že by sa ťa to týkalo. Ako ťa skúsenosť so znásilnením v tomto smere ovplyvnila?
Vtedy som prvýkrát mala strach, že môžem naozaj byť tehotná. Priznala som si, že by som určite šla na interrupciu, keby to tak bolo. Nielen preto, že to bol násilný akt. Aj keby nebol, myslím si, že by som tú možnosť využila.
Podľa mňa netreba robiť nejakú kampaň na interrupcie. Čísla z roka na rok klesajú. Ale v žiadnom prípade nemôžeme tú možnosť obmedzovať. Ak to nie je v súlade s niečou vierou, to treba rešpektovať.
Ale podľa mňa je trošku úlohou cirkvi nezosmiešňovať a neponižovať tých, ktorí sa pre interrupciu rozhodnú. Keď pár tisíc ľudí v podstate shamuje ženy, ktoré sa tak rozhodnú, to nie je správne. Cirkev by nemala byť voči ženám, ktoré sa pre interrupciu rozhodnú, taká urážajúca.
Zmenil sa ešte nejako tvoj svetonázor vplyvom tvojej skúsenosti s násilím?
Sex je niečo, o čom musíme v spoločnosti hovoriť. V tomto názore ma to ovplyvnilo najviac. Nebránila som sa tomu ani predtým, ale po mojej skúsenosti so znásilnením som si to zvnútornila. To je dôvod, prečo som vtedy napísala ten post, prečo robím aj tento rozhovor.
Ja som sa z toho pomerne dobre dostala. Mrzí ma to, keď nad tým príliš rozmýšľam, necítim sa najlepšie, ale nie som traumatizovaná. Mám okolo seba podpornú sieť. Využívam teda príležitosť, aby som o tom hovorila a aby som na tieto témy v spoločnosti reagovala.
Sama so svojimi blízkymi hovorím o sexe veľmi otvorene. Nemalo by to byť tabuizované, aj preto sa mi páči napríklad iniciatíva podcastu Sexuálna výchova.
Pochádzaš z rodiny evanjelických farárov a vyrastala si v cirkevnom prostredí. Máš s odstupom času pocit, že sa nejako zmenil spôsob, akým sa v tvojom domácom zbore hovorí o sexe, odkedy sa dozvedeli o tvojej skúsenosti?
Farári v mojej rodine mali vždy veľmi otvorené názory, dajú sa označiť za liberálne. Ja som pár rokov mala konzervatívnejších kamarátov a niektoré prúdy v cirkvi (tábory, stretnutia mládeže) boli konzervatívnejšie. Teraz však nie som aktívnou členkou žiadneho cirkevného zboru na Slovensku.
Študovala som v Škótsku, kde som aj chodila do kostola. Tam sú však veriaci oveľa progresívnejší, celkovo škótska cirkev má progresívnejšie názory, napríklad v postoji voči LGBTI ľuďom.
Úprimne neviem, aká bola reakcia niekoho z cirkvi, ku komu sa to možno dostalo.
Ako ti táto skúsenosť ovplyvňuje život teraz? Máš strach z mužov?
Nie. Ja sa cítim úplne uzdravená, ak to tak môžem nazvať. Mám zdravý pohľad na mužov a snažím sa o zdravé vzťahy.
Hovoríš o tom s mužmi, keď s niekým randíš? Kedy?
Áno, hovorím, ale ja o tom hovorím bežne aj s kamarátmi. Skôr by som teda povedala, že je to téma, ktorú vnímam, a preto sa o nej rozprávame.
Ako na to reagujú muži?
Muži, s ktorými som sa odvtedy stretla, boli veľmi chápaví. Ale nemám dojem, že to vytvára nejakú stigmu alebo mali problém či obavy. Skôr je to o budovaní dôvery, možno to viac vezmú do úvahy. Nemyslím si však, že to vzťah zmení, či už k lepšiemu, alebo horšiemu. Buď muži majú náklonnosť k proaktívnemu rešpektu, alebo ju nemajú. Táto informácia to nemôže zmeniť. Ak sa to zmení, tak to len hrajú, aby sa mi zapáčili.
Stalo sa to v zahraničí, pociťuješ teda strach, keď ideš za hranice?
Vôbec nie, absolútne to neriešim.
