Klaustrofóbia sa v populácii vyskytuje častejšie, než by sa mohlo zdať.
Vyhýbaš sa výťahom, úzkym tunelom či iným stiesneným priestorom, v ktorých pociťuješ iracionálny strach? Vieš, že ti v skutočnosti nič nehrozí, no aj tak sa cítiš zle? Je možné, že si klaustrofobik.
Naši čitatelia trpiaci klaustrofóbiou sa nám zverili so svojimi nepríjemnými zážitkami, v dôsledku ktorých sa vyhýbajú určitým miestam. Samuel má strach už len z toho, keď na YouTube pozerá video ľudí, ktorí sa v jaskyni prepchávajú cez tesné priestory. Rebeka zas spomína na to, ako sa raz zasekla na 30 minút vo výťahu a jej strach sa výrazne zväčšil.
- Koľko ľudí trpí klaustrofóbiou.
- Ako sa náš čitateľ Samuel zasekol v škáre, z ktorej ho nemohli dostať von.
- Ako Rebeku ovplyvnilo zaseknutie sa vo výťahu.
- Prečo je dôležité, aby sa klaustrofobik svojmu strachu postavil čelom.
- Ktoré celebrity trpia klaustrofóbiou a ako si spomínajú na svoje nepríjemné zážitky.
Fóbie trápia množstvo ľudí, za lekárom však príde málokto
Klaustrofóbia určite patrí medzi najznámejšie fóbie, čo je ovplyvnené aj tým, že v ľudskej populácii sa vyskytuje pomerne bežne. Je dosť pravdepodobné, že poznáš klaustrofobika aj ty a možno o tom iba nevieš.
Independent uvádza, že klaustrofóbiou trpí asi 5 až 7 % ľudí na svete (z toho približne 4 % majú ťažkú formu). Národné centrum pre biotechnologické informácie USA však toto percento zvyšuje až na číslo 12 a dodáva, že klaustrofóbia vo veľkej miere trápi hlavne ženy.
Pozitívne je, že napriek častému výskytu je klaustrofóbia liečiteľná. Napriek tomu, že sa jej dá efektívne zbaviť, väčšina ľudí odmieta navštíviť lekára. Štúdia z roku 2012 poukazuje na to, že ľudia trpiaci fóbiami vo všeobecnosti vyhľadávajú pomoc iba v 7,8 % prípadov.
Časť klaustrofobikov, ktorí nevyhľadajú pomoc odborníka, sa preto stiesneným miestam vyhýba. Podľa Národnej zdravotnej služby (National Health Service – NHS) Spojeného kráľovstva sa však týmto spôsobom vôbec nič nerieši. Práve naopak, strach v človeku sa tým môže iba posilniť.
Mal pocit, že zomrie
So svojimi ťažkosťami s klaustrofóbiou sa nám zverila 17-ročná čitateľka Rebeka. Podľa jej slov ňou trpí od ôsmich rokov. „Najskôr to bolo len také nevinné. Mala som v hlave otázky typu: Čo ak sa zaseknem vo výťahu? Neskôr sa to začalo zhoršovať a mala som problém doň vôbec nastúpiť,“ povedala pre REFRESHER.
Od mladosti trpí klaustrofóbiou aj 16-ročný Samuel. „To, že trpím klaustrofóbiou, som si prvýkrát uvedomil ešte v detstve. Zavrel som sa do malej kartónovej krabice a vtedy som dostal akoby panický strach. Rýchlo som z nej musel vyjsť von. Mal som totiž pocit, že tam umriem. Možno to znie komicky, ale fakt to nebola sranda,“ opísal nám svoje prvé skúsenosti s fóbiou.
Klaustrofóbia sa najčastejšie začína v ranom detstve po istej traumatickej udalosti. Spúšťačom klaustrofóbie však nemusí byť len samotný priestor, ale aj nutkavé myšlienky, ktoré v osobe vyvolajú výrazný strach. Vyššie šance na rozvinutie klaustrofóbie majú deti, ktorých rodičia touto fóbiou trpia. Keď ich vidia, ako sa boja stiesnených miest, podvedome si spoja pocity rodičov s daným priestorom. Klaustrofóbia môže byť podmienená aj geneticky, uviedla doktorka Catherine Shaffer. Niekedy sa však vyvinie aj u dospelého človeka.
Nepríjemné pocity v stiesnených priestoroch môžu mať podľa NHS formu miernych až silných úzkostí či panických záchvatov. Klaustrofobik pritom nemusí mať strach zo všetkých stiesnených priestorov. K niektorým sa radšej ani nepriblíži, no iné mu nemusia robiť žiaden problém. „Niektorí ľudia sa boja všetkých malých priestorov, zatiaľ čo iní sa môžu báť iba jedného typu miesta,“ píše sa na webe The Recovery Village.
Zasekol sa v tesnej škáre, bojí sa aj videí z jaskyne
Samuel patrí ku klaustrofobikom, ktorí so svojím problémom nenavštívili lekára. Odôvodnil to tým, že to nepovažuje za dôležité a jeho život to aktuálne neovplyvňuje. Sedenie na toalete, jazdu výťahom či v aute vraj zvláda viac-menej bez problémov. „Z týchto miest, našťastie, nemám strach. Bojím sa len veľmi stiesnených priestorov. Vo výťahu sa necítim zle, ale predsa som radšej, keď je niečo skôr otvorené ako uzatvorené,“ povedal.
Pripustil však, že ako člen skautov nemôže robiť niektoré činnosti, ktoré jeho kamaráti zvládajú ľavou zadnou. So skautingom sa spája aj jeho najhoršia skúsenosť s klaustrofóbiou.
„Asi pred tromi rokmi som bol v skautskom tábore v Čechách, v Adršpachu, a museli sme sa dostať cez takú veľmi úzku škáru. Nikto sa toho nebál a všetci prešli v poriadku. Keďže sa však čiastočne bojím aj výšok a pritom mám rád horolezectvo, tak som si povedal, že sa skúsim prekonať aj v tomto prípade,“ uviedol.
„Avšak v momente, keď som tam vošiel, zvýšil sa mi tlak, prišla na mňa panika a zrazu som sa nemohol pohnúť. Začal som veľmi rýchlo a silno dýchať, v dôsledku čoho sa mi zväčšil objem pľúc a v škáre som sa zasekol asi na pol hodiny. Toľko mi trvalo, kým som sa upokojil a vyšiel von,“ opisuje hrozivú skúsenosť.
Od tohto momentu sa už radšej žiadnu škáru nepokúšal preliezť, pretože má z toho veľký strach. „Nerobí mi dobre, dokonca ani keď sa len pozerám na videá ľudí, ktorí sa v jaskyni prepchávajú cez tesné priestory,“ dodal.
Čo je to toxická pozitivita a prečo ti môže do života priniesť trápenie
8. novembra 2020, 14:28
Momenty hrôzy vo výťahu
Rebekina negatívna skúsenosť sa spája s výťahom, ktorý Samuel využíva bežne. „Spomínam si na to, že som bola po operácii a nevládala som ísť po schodoch, a tak som nedobrovoľne nastúpila do výťahu. Zrazu nastal výpadok elektriny a zostala som vnútri asi 30 minút. Po tomto zážitku som mala problém ísť aj do sprchy,“ povedala pre REFRESHER.
Ťažkosti zažívala aj pri vyšetreniach, keď bolo potrebné, aby išla na magnetickú rezonanciu (MRI). Už len predstava zmenšeného priestoru v nej vyvolávala panické záchvaty. Aktuálne to však už berie lepšie. „Najhoršie obmedzenia sú pri vyšetreniach. Teraz, keď na ne musím ísť, už nemávam panické záchvaty, ale stále je to neistota,“ povedala.
V prípade, že človek si je vedomý svojej klaustrofóbie, mal by o tom pred MRI informovať zdravotníkov. Tí môžu pacientovi poskytnúť lieky, po ktorých by mal magnetickú rezonanciu zvládať lepšie, uvádza NHS. Na rozdiel od Samuela sa Rebeka rozhodla vyhľadať odbornú pomoc.
„Liečili ma kognitívno-behaviorálnou terapiou, rozprávali sme sa o mojej fóbii a vysvetľovali sme si určité veci. Chodila som na ňu tri roky. Od začiatku pandémie mi však zrušili terapie, pani doktorka mala totiž vtedy na práci vážnejšie prípady. Do výťahu nenastúpim stále, no niektoré veci mi už nerobia problém, napríklad magnetická rezonancia,“ povedala Rebeka a dodala, že po pandémii bude s liečbou zrejme znova pokračovať.
V rámci liečby sa v odborných článkoch najčastejšie spomína psychoterapia, ktorá býva niekedy dopĺňaná antidepresívami alebo liekmi proti úzkosti, a to najmä v prípadoch, ak pacient trpí ťažkou formou klaustrofóbie.
Pri liečbe klaustrofobika sa neraz využíva desenzibilizácia alebo expozícia – vystavovanie situácii, ktorá v klaustrofobikovi vyvoláva strach. Pokiaľ ide o pacienta s ťažkým priebehom klaustrofóbie, spočiatku sa začína s vystavovaním strachu v podobe myšlienok a predstáv a až neskôr musí čeliť svojmu strachu naživo.
„Základom liečby špecifických fóbií je expozičná terapia. Pacienta je dôležité edukovať o príčinách jeho ťažkostí a zmysle jednotlivých terapeutických krokov. V expozičnej terapii využívame expozície in vivo alebo expozíciu v imaginácii ako prípravu na expozíciu in vivo u silne úzkostných pacientov. U úzkostnejších pacientov sa odporúča postupovať metódou systematickej desenzitizácie,“ napísali doktorky Ľubica Ferenčáková a Katarína Kubašovská.
Lekár teda na úvod určí, či pacient podstúpi odstupňovanú expozíciu alebo takzvané zaplavenie, uvádza český portál venovaný zdraviu anamneza.cz. Definícia daných pojmov v podstate vyplýva priamo z názvu. V prvom prípade je pacient vystavený menej nepríjemnej situácii a časom sa intenzita strachu stupňuje. Pri zaplavení je pacient ihneď vystavený tej najhoršej situácii, v ktorej má vydržať, až kým strach neprejde.
Nie si v tom sám, klaustrofóbiou trpia aj celebrity
Keďže klaustrofóbia sa v populácii vyskytuje relatívne bežne, je pochopiteľné, že sa jej nevyhnú ani viaceré známe osobnosti. Dedička luxusných hotelov Paris Hilton sa preslávila začiatkom milénia, keď sa v médiách často spomínali jej škandály. Pre svoje činy sa nakrátko ocitla aj vo väzení, v ktorom musela bojovať so svojou klaustrofóbiou.
„Klaustrofóbiou trpím celý život. A keď som sa prvýkrát dostala do cely, mala som silné záchvaty paniky a úzkosti. Moja klaustrofóbia sa rozbehla na plné obrázky. Nespala som ani nejedla,“ povedala v interview s Larrym Kingom. Lekári po prehliadke prominentnej celebrity nakoniec šerifa presvedčili, aby Hiltonovú prepustil do domáceho väzenia.
Medzi klaustrofobikov patrí aj známa herečka Uma Thurman. Ak si fanúšikom tvorby režiséra Quentina Tarantina a spomínaš si na scénu vo filme Kill Bill 2, v ktorej bola Thurman zavretá pod zemou v truhle, určite si ľahko predstavíš, aké hrôzy musela zažívať.
„Bolo to hrozné. Nebolo na to potrebné hranie, naozaj som kričala. Nikto by nechcel mať takú skúsenosť,“ povedala Thurman. V niektorých momentoch musela byť truhla kvôli natáčaniu z bokov otvorená. V iných záberoch ju však potrebovali skutočne uzavrieť, a tak si herečka určite „užila“ svoje.
Radšej spala na zemi než v posteli s pavúkom. Arachnofóbia trápi hlavne ženy
12. apríla 2021, 14:30
Obdobný zážitok má za sebou aj Ryan Reynolds, ktorý si v trileri Buried zahral muža pochovaného pod zemou. Herec sa sám sebe čudoval, že takúto rolu prijal, keďže podľa vlastných slov sa niekedy bojí ísť aj výťahom. Pri natáčaní v truhle, do ktorej sa dostávalo čoraz viac piesku, zažíval panické záchvaty, píše Standard.
Ak by mu prišlo pri nakrúcaní skutočne ťažko, s filmovým štábom mal dohodnutý safe word – slovnú skratku, podľa ktorej by vedeli, že ho majú dostať von. Keďže však natáčali v Španielsku, občas nastal problém s jazykovou bariérou. „Zábavné je, že sme natáčali v Barcelone a bol som jediný, kto hovoril anglicky. Pamätám si, ako som kričal zopár safe words a všetci sa na mňa len pozerali, ako keby som si pýtal obed,“ tvrdí herec.
Klaustrofóbia trápi aj slávneho filmára Woodyho Allena. Desí ho už len predstava, že by mal prejsť tunelom, pretože sa bojí, že by sa v ňom zasekol. Takýmto priestorom sa teda radšej vyhýba aj za cenu, že by si mal predĺžiť cestu.
„Vždy chodím zdĺhavejšou cestou cez most Georgea Washingtona, i keď smerujem do Jersey City. Namiesto toho, aby som išiel priamo touto cestou, ktorá trvá iba 20 minút, vyjdem hore, čo mi trvá 40 minút,“ cituje jeho slová web Cinema.
Osemdesiatpäťročný režisér a scenárista pritom patrí k osobám, ktorých začala klaustrofóbia sužovať až v dospelosti. Podľa jeho slov sa u neho rozvinula, keď mal niečo po tridsiatke. Dovtedy pohodlne kráčal tunelmi a cestoval metrom, pričom mu ani nenapadlo, že by sa v nich mohol zaseknúť.
