Jozef v -50 stupňoch stopoval do najchladnejšej dediny sveta. Stálo ho to menej ako dve slovenské výplaty, ale čelil ceste mŕtvol

Uprostred noci v treskúcej zime, keď teplomer ukazoval -50 stupňov Celzia, Jozef konečne zišiel z cesty kostí, na ktorej je vraj pod každým metrom pochované jedno mŕtve telo, aby sa zahrial a vyspal v odľahlom motoreste Kuba uprostred ničoho.

Čašníčka odišla o polnoci, zatvorila za sebou ťažké dvere ako na trezore a on tam zostal s niekoľkými cudzincami úplne sám. A o pár desiatok minút sa zobudil na to, ako zvonku niekto zúfalo búcha a trieska na dvere. Otvoriť však nemohol.

Odporúčané

Jeden z najohavnejších experimentov, ktorý vyústil až do samovraždy. Identické trojčatá roky zneužívali, ale výsledok nepoznáme 5. novembra 2020, 9:29

Jozef Krajňák pochádza z východného Slovenska, ale posledných sedem rokov je neustále na cestách. Aj preto si začal písať blog Na kraj sveta. Miluje stopovanie, najradšej prespáva len v hojdacej sieti a prestopoval takto Mexiko, Čínu a naposledy aj Rusko na expedícii do najchladnejšej dediny sveta Ojmiakonu.

My sme sa ho v rozhovore vypytovali na to, ako ďaleko bol od omrzlín, prečo ho na ceste stopom zastavili a začali prehľadávať policajti, ale aj na to, koľko za mesačný výlet po Rusku zaplatil peňazí. A zostali sme prekvapení.

Vo svojom živote si stopom precestoval krajiny ako Čínu, Uzbekistan či Mexiko. Kedy padol výber na Rusko, a to nie turistický výlet do Moskvy, ale expedíciu až na Sibír?

V Rusku som bol dvakrát a vždy som ostal do posledného dňa, pokiaľ mi platili víza. Prvýkrát to bola klasická transsibírska magistrála. Cestu sme vtedy absolvovali s kamarátkou v lete a z Moskvy sme sa dostali pozemnou dopravou až do Thajska. Vtedy sa mi cestovanie po východných krajinách tak zapáčilo, až som vedel, že toto bude môj plán na ďalšie roky.

Odkedy som sa kúpal v horúcom lete v Bajkale a predstavoval si, aké to tam musí byť v treskúcej zime, som sníval o takomto výlete na Sibír. Zháňal som si ubytovanie cez Couchsurfing u ľudí v Jakutsku a pýtal sa, ako sa im tam žije, nech si to trochu nacítim. 

Ovládaš bezchybne ruštinu? Nebol problém sa dohovoriť s miestnymi, ktorí niekde hovoria len po jakutsky?

Ruštinu neovládam bezchybne, ale dohovorím sa. Že rozprávam rusky som zistil, až keď sa ma Rusi začali kvôli prízvuku pýtať, z ktorej oblasti pochádzam. V rusky hovoriacich krajinách som však strávil veľa času, takže to šlo prirodzene.

Ako si môžeš dovoliť vypadnúť z domu na týždne či mesiace? Množstvo cestovateľov pár mesiacov pracuje, a potom peniaze minie na cesty.

Vystriedal som niekoľko profesií, kým som si našiel to, čo mi najviac vyhovuje. V práci som vždy žil jednou nohou von, teda našetriť si a cestovať. Z toho dôvodu mi práca na voľnej nohe ako freelancerovi vyhovuje najviac. Snažím sa míňať efektívne, aj keď práve necestujem. Žiadne paušály či iné zbytočné pripútanosti. Takto som pripravený vyraziť prakticky kedykoľvek.

V jednom rozhovore si spomínal, že za posledných 7 rokov si takmer nikdy nestrávil viac ako 2 týždne na rovnakom mieste. Ako sa ti darí tento životný štýl udržiavať? A neplánuješ sa už pomaličky niekde usadiť?

Tento životný štýl sa vyvinul vlastne celkom prirodzene. Zákazky v zahraničí mám vždy na inom mieste, takže tomu prispôsobujem aj ubytovanie. Domov prídem za rodičmi, kamarátmi, no a zvyšok času venujem cestovaniu.

Usadiť sa plánujem, kedy a hlavne kde, to však ešte neviem. Čím viac cestujem, tým viac vhodných miest nachádzam. V tejto otázke ešte nemám jasno, aj keď odpoveď na ňu už nejaký čas hľadám. Na východe Slovenska mám možnosti usadiť sa. Možno ich v budúcnosti využijem.

V čom sa podľa teba najviac líši stopovanie v krajinách Európskej únie od Ruska, Číny či Uzbekistanu?

Mimo Európskej únie nie je stopovanie prakticky nijak regulované či obmedzované, a tak je možné stopovať napríklad aj na diaľniciach. V Číne ste atrakciou, čo robí stopovanie jednoduchším, avšak dorozumieť sa bez stopárskeho listu je problém. Číňania vás tak veriac, že robia dobrý skutok, môžu odviesť na vlakovú stanicu namiesto do vašej destinácie.

V krajinách ako Rusko a Uzbekistan je stopovanie rozšírené aj medzi miestnymi ľuďmi, takže je o to jednoduchšie. Avšak za stop sa obvykle platí, čo si treba ujasniť dopredu. Niekedy to za to stojí, inokedy nie. Obvykle vodič chce peniaze, no po zaujímavej konverzácii je vlastne rád, že zobral stopárov. Niekedy ťa ešte pozve na večeru do reštaurácie alebo aj k sebe domov.

V EÚ sú ľudia obvykle uzavretejší, no tiež to záleží aj na krajine. Napríklad Španielsko je vraj veľmi náročné na stop, oproti tomu Nemecko zase bolo jedno z najjednoduchších, kým nezačala migrantská kríza.

V princípe je však stopár v EÚ človek, ktorý si kráti dlhú chvíľku alebo chce mať život zaujímavejším, kdežto mimo EU je to často o šetrení nákladov, a tak k tomu aj jednotliví vodiči pristupujú.

Miestnych ľudí si na svojich cestách veľmi vážiš. Hovoríš, že aj ty u seba doma občas ubytuješ cestovateľov. Stretol si aj ľudí, o ktorých si si nikdy nemyslel, že budú u teba prespávať?

U mňa prespávajú hlavne ľudia cez Couchsurfing, takže už obvykle viem, čo od nich môžem očakávať. Mal som niekoľko zaujímavých návštev, no asi najzaujímavejšia bola Kolumbijčanka Lucana, ktorá sama cestovala po svete na 60-ročnom Mercedese.

Svojím autom precestovala celý svet, a to aj krajiny ako Rusko či Island, a prišla aj do Giraltoviec. Žiaľ, bol som vtedy v práci mimo Slovenska, a tak som požiadal mamu, ktorá ju ochotne ubytovala a pohostila aj napriek tomu, že nerozprávali spoločným jazykom.

Lucana ostala nakoniec tri celé dni a o svojich zážitkoch bola porozprávať aj v miestnej základnej škole, kde sa s ňou deti už vedeli dohovoriť anglicky aj španielsky.

Na stopovanie si so sebou nenosíš stan, každý deň teda musíš nájsť ubytovanie u niekoho miestneho?

Stan nenosím, lebo zaberá zbytočné miesto v ruksaku. Prespávanie riešim v štýle hostel/hotel/couchsurfing/vonku, pravdaže podľa počasia a dostupnosti. Cestu obvykle plánujem postupne len na najbližšie dni, a to tak, že sa snažím prespať v dopravnom prostriedku alebo deň stráviť v meste.

Ak sa zoznámim s miestnymi, tak vymyslíme niečo spolu. Keď však cestujem stopom, tak si cestu rozkúskujem na etapy podľa dĺžky, ktorú odhadom zvládnem prejsť stopom. V danom mieste hľadám ubytovanie. Ak ma predsa len zastihne noc, stopujem aj v noci, no keď z toho nemám dobrý pocit, radšej prečkám do rána, hoci aj na lavičke.

Spanie v stane počas stopu som skúšal, ale nikdy som sa poriadne nevyspal. Preferujem hojdaciu sieť, z ktorej hneď vidím, čo sa okolo mňa deje, je ľahká a v ruksaku nezaberá skoro žiadne miesto. Ak idem na organizovanejší výlet, tak neberiem ani spacák a vystačím si len s vložkou do spacáku. Je veľmi ľahká a skvele pomôže dodržať hygienu pri spánku vo vlakoch a rôznych hosteloch.

Ak však stan skutočne potrebujem, radšej si ho po ceste kúpim. Také situácie nastávajú obvykle, keď sa s miestnymi rozhodneme ísť niekde na hory, treba spať vonku a nikto nemá stan. Potom im ho obvykle nechám, alebo zoberiem domov. Mám teda doma paradoxne už celkom dobrú zbierku stanov.

Do najchladnejšej obce na Zemi si cestoval sám, zvykneš si však so sebou zobrať aj kamaráta či kamarátku? Vieš si predstaviť, že raz budeš stopovať s manželkou, či zoberieš na nejaké dobrodružstvo vlastné dieťa?

Cestoval som aj s kamarátkami a určite to bolo veľmi zaujímavé. Teraz mi najviac vyhovuje cestovať sám, obzvlášť do takýchto náročnejších destinácií. V budúcnosti by som si však prial cestovať s rodinou, teda budúcou manželkou a deťmi.

Mám takto vyhliadnutých už niekoľko miest v Ázii, na ktoré sa veľmi teším. Chcel by som ich navštíviť ešte raz spolu s rodinou. Napríklad rád by som navštívil mongolskú rodinu žijúcu v jurte tradičným spôsobom života. Cestovanie s rodinou však bude všeobecne už o niečom inom.

Koľko si za celú mesačnú expedíciu do najchladnejšej dediny sveta zaplatil?