S autorom knihy Slovenská mafia: Príbehy písané krvou sme sa v spomienkach vrátili do divokých 90. rokov.
45-ročný Ján Petrovič je skúseným novinárom, ktorý sa od začiatku svojej kariéry venuje aj téme organizovaného zločinu na Slovensku. Dlhoročné skúsenosti a získané informácie sa nakoniec rozhodol spracovať do knihy Slovenská mafia: Príbehy písané krvou. V rozhovore nám prezradil detaily o tom, ako vyzerala násilná forma mafie z 90. rokov, ktorá svojho pohltila našu krajinu.
- O nájomných vrahoch mafie, ktorí sa rozhodli ušetriť svoje obete
- Čím si Ján Petrovič znepriatelil zavraždeného Jozefa Surovčíka
- Ako sa Petrovič dostal do kontaktu s Mikulášom Černákom a ako na neho mafiánsky boss reagoval
- Či plánuje Černák požiadať o podmienečné prepustenie
- O tom, či oslovení mafiáni prejavovali nad svojimi činmi ľútosť, alebo naopak reagovali agresívne
- Ktorá mafiánska skupina mala podľa Petroviča najprepracovanejší systém
Zábery z novej knihy Jána Petroviča
Téme násilnej slovenskej mafie z 90. rokov sa venujete dlhé roky. Dozvedeli ste sa pri práci na knihe niečo, čo vás prekvapilo, alebo ste len postupne zbierali vám doposiaľ známe informácie?
Áno, prekvapilo ma niekoľko vecí. Napríklad brutalita niektorých skupín. Keď chceli niekoho zabiť, mohli to urobiť jedným výstrelom, ale oni sa naopak vo vraždách častokrát doslova vyžívali.
Aj keď bol Černák za mrežami, mali z neho obavy. Ja som teda nastúpil už do prvého súdneho procesu s Černákom. Tam som ho začal registrovať a myslím, že si ma časom všimol aj on.
Ktoré vraždy z 90. rokov môžeme označiť svojou brutálnosťou za typické?
Napríklad vražda bývalého policajta Gustava Slivenského, ktorý prišiel do Reichelovho (poznámka redakcie – niekdajší údajný mafiánsky boss Popradu) hotela Gerlach. Slivenského vtedy do chrbta bodal Mikuláš Černák. Michal Csémy si následne od Černáka vypýtal nôž, s ktorým obeti začal odrezávať hlavu. A to napriek tomu, že vtedy ešte Slivenský žil. To fyzické utrpenie, ktorým si musel prejsť, si neviem ani predstaviť.
Prekvapilo ma ale aj to, že sa našlo množstvo ľudí, ktorí mali spáchať nájomnú vraždu, a nakoniec od činu ustúpili. Napríklad v Bratislave chceli muži menom Ivica Tolič a Sergej Miňajlenko zabiť člena Sýkorovcov Petra Čongrádyho. Mali pocit, že ich ohrozuje, a tak sa ho plánovali zbaviť skôr, než sa on zbaví ich. Poverili teda svojho človeka, aby najal ostreľovača, ktorý pri prvom pokuse prišiel za Čongrádym a povedal mu, že ho mal zabiť, ale neurobí to. Naopak mu poradil, aby odišiel z Bratislavy.
Znie to ako výnimočná záležitosť. Naozaj bolo viac prípadov, kedy sa nájomný vrah rozhodol ušetriť svoju obeť?
Áno, to isté sa stalo napríklad pri pripravovanej vražde Jozefa Kucmerku alias Oša, to bol boss Dubnického podsvetia. V čase vojny s konkurenčným klanom Chromiakovcov najprv nariadil vraždu bossa druhej skupiny. Akcia ale nevyšla podľa predstáv a tento človek žil s útržkami danej strely v tele, pričom na následky zásahu zomieral celý rok. Jeho kumpáni preto organizovali pomstu. Nájomný vrah, istý muž z Maďarska, ktorého dodalo tamojšie podsvetie, mal na mieste prichystaný škorpión. Ten sa mu však nepozdával. Nechal si preto doviezť lepší izraelský samopal, ale nakoniec povedal, že to nespraví.
Neskôr teda Kucmerku zabil iný nájomný vrah. Do tretice poviem príklad vraždy bývalého bossa z Košíč – Kolárika. Ten konkuroval skupine Dušana Borženského, ktorý zorganizoval skupinu na jeho vraždu. V nej bol aj otec zosnulého Miroslava Stojku zabitého kombináciou streľby a bodnutiami mačetou. Stojkov otec ale nakoniec z celej veci vycúval.
Prekvapila vás teda brutalita niektorých vrážd a skutočnosť, že nájomní vrahovia niekedy na poslednú chvíľu ustúpili. Našlo by sa ešte niečo?
Azda posledná vec, a to bola krádež vo VÚB banke, ktorá sa stala v roku 1996. Vtedy z miesta činu ukradli 173 miliónov korún. Človek by si pomyslel, že na takúto krádež sa zorganizuje komando typu Lúpež po taliansky. Nakoniec sa ukázalo, že to bola partia obyčajných zlodejov. Tým sa podarilo získať kontakt v banke a v pokoji si odniesli množstvo peňazí. Mali však tú smolu, že krátko na to im pravdepodobne polovičku peňazí vzala mafia.
Nemáte strach, že by ste sa kvôli vašej knihe mohli stať terčom útoku zo strany mafiánov, ktorí nie sú odsúdení na doživotie? Prípadne takých, ktorí neboli odsúdení vôbec?
Neviem, ale dosť často o tom premýšľa moje okolie. Myslím si, že veľká časť týchto ľudí už nežije alebo sú odsúdení na dlhé tresty vo väzení. Tak snáď nie. Hádam sme sa ako spoločnosť niekam posunuli a dúfam si nebudeme vybavovať účty týmto spôsobom.
V knihe som sa totiž snažil tie príbehy popísať čo najviac autenticky, podľa toho ako boli uzavreté na súdoch a ako vypovedali svedkovia a aktéri. Myslím si, že tam nebudú veľké odklony od reality. Ale viete aké je to v organizovanej skupine. Keď štyria ľudia z jedného gangu spravia vraždu a začnú sa kajať, traja to budú opisovať tak, že strieľal štvrtý a ten zas povie, že nie, strieľali oni.
Pôjde zrejme o 60 až 80 vrážd, ktoré by sa teoreticky mohli preukázať. A tie dôvody, pre ktoré ľudia umierali, budú úplne rôznorodé.
Stretli ste sa kvôli svojej práci v STV či v Aktualitách s vyhrážkami?
Áno. Mám taký príbeh o tom, ako som bol na koberčeku u jedného muža spájaného s istou veľmi silnou zločineckou skupine v Bratislave. O tejto udalosti som robil reportáž, kde som spomenul mená Takáč a Surovčík. Okrem toho som sa párkrát na súde stretol s ľuďmi, ktorí mi naznačili, že nebudú veľmi nadšení, ak sa o nich bude niečo publikovať.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Čím si Ján Petrovič znepriatelil zavraždeného Jozefa Surovčíka
- Ako sa Petrovič dostal do kontaktu s Mikulášom Černákom a ako na neho mafiánsky boss reagoval
- O tom, či oslovení mafiáni prejavovali nad svojimi činmi ľútosť, alebo naopak reagovali agresívne
- Prečo nemá nájomný vrah Alojz Kromka rád prezývku Čistič a ako mu hovorili jeho kumpáni
- Ktorá mafiánska skupina mala podľa Petroviča najprepracovanejší systém
