Kým boli zločinci právoplatne odsúdení, v priebehu súdneho procesu stihol zomrieť sudca, vyšetrovateľ aj riaditeľ vykradnutej pobočky.
S predponou superlatívu „naj“ sa môže spájať množstvo slov, ktoré často mieria na kladné pojmy. Najväčšia banková krádež na Slovensku je ale pravým opakom.
Z lupu v hodnote 173 miliónov slovenských korún (zhruba 5,7 milióna €) sa kriminálnici netešili príliš dlho. O ich úspechu sa totiž dozvedel mafiánsky klan bossa Miroslava Sýkoru, ktorý si nárokoval svoj podiel.
Súdny proces so šesticou obžalovaných bol naozaj zdĺhavý a konečný rozsudok padol až viac ako 18 rokov od vykonania trestného činu. Zo šestice komplicov uznal Najvyšší súd Slovenskej republiky za iba vinných piatich.
- Ako prebiehala takzvaná Slovenská lúpež storočia
- Ako sa dostali zlodeji do problémov s mafiou
- Prečo sa súdny proces naťahoval dlhých 18 rokov
- Ako vo veci rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
- Prečo bol Viliam Mišenka v prípade krádeže vo VÚB označený za nevinného
- O Mišenkovom bombovom atentáte na švagrinú
Viliam Mišenka – jediný oslobodený v kauze najväčšej bankovej krádeže na Slovensku
Miesto nitrianskej pobočky Všeobecnej úverovej banky (VÚB) sa stalo neslávne známym dejiskom gigantickej krádeže, ktorá sa odohrala v noci 6. januára 1996. Konečný rozsudok nad zločincami ale padol až po viac ako osemnástich rokov od krádeže, ktorá sa stala začiatkom konca niekdajšieho šéfa bratislavského podsvetia Miroslava Sýkoru.
V prípade rezonovali mená Bohuša Slobodu, jeho brata a policajta Igora Slobodu, Gustáva Ikera, Pavla Kováča, Júliusa Budaja a Viliama Mišenku. Všetci menovaní sa spoločnými silami začiatkom roku 1996 podieľali na vykradnutí nitrianskej VÚB.
Približne 3 pol roka nato prišiel Gustáv Iker na políciu s priznaním. Pred príslušníkmi zákona prehlásil, že už nezvláda nátlak telefonátov, v ktorých mu hrozia zavraždením rodiny. Písal sa 30. júl 1999 a vďaka výpovedi jedného z hlavných aktérov vieme, ako celá akcia prebiehala a akým spôsobom sa do nej zapojila slovenská mafia.
Pavol Kováč, ktorý spolu s Gustávom Ikerom otváral trezor
Zlodeji mali dohodu so strážnikom v banke
Udalosť najväčšej bankovej krádeže v histórii Slovenska je všeobecne označovaná za slovenskú lúpež storočia, čo ale z právneho hľadiska vytvára určitú nezrovnalosť. Z pohľadu našich zákonov je totiž lúpež spájaná s použitím násilia či s hrozbou bezprostredného násilia, ku ktorému v tomto prípade nedošlo.
Plán krádeže začínal a padal na Bohušovi Slobodovi, ktorý bol v danom čase v banke zamestnaný ako ochranka. Z tejto pozície si mohol dovoliť vpustiť svojich komplicov dnu. K akcii Gustáva Ikera prizval Július Budaj.
Zlodeji si spoločne viackrát prezreli trezor a premýšľali nad tým, ako ho otvoriť. Viliam Mišenka mal podľa výpovede Gustáva Ikera k otvoreniu trezoru prizvať ďalšie dve osoby z Česka. Tie ale v prípade otvorenia trezoru neuspeli.
Blížil sa deň D a strážnik Bohuš Sloboda sa postaral o vypnutie signalizačného zariadenia. Zatiaľ čo Július Budaj strážil okolie pred bankou, Gustáv Iker so svojím kamarátom z väzenia Pavlom Kováčom pomocou pravých kľúčov od trezoru otvoril trezor a postupne z neho vybrali peniaze. Tie následne odniesli v štyroch taškách, ktoré umiestnili Budajovi do kufra.
Ilustračná fotografia
Stret s mafiou, ktorá od zlodejov žiadala podiel
Ulúpené peniaze doviezli až na miesto stretnutia, za ktoré určili dom policajta Igora Slobodu v dedinke Krvavé Šenky. O ich stretnutí ale dostali echo aj muži Miroslava Sýkoru. Podľa Ikerovho tvrdenia za nimi prišili dvaja chlapi, pričom v jednom z nich rozpoznal Petra Križanoviča prezývaného Duran.
Mafiáni si zo zisku zlodejov nárokovali rovnú polovicu a keďže za nimi prišli sýkorovci so zbraňami, samozrejme nemohli odmietnuť. V tomto momente nastal rozkol medzi Miroslavom Sýkorom a Duranom, ktorému bývalý šéf podsvetia vyplatil iba malú sumu. Daný fakt potvrdil aj dnes už odsúdený mafián Mikuláš Černák.
Najväčší zlom vo vyšetrovaní Slovenskej lúpeže storočia nastal pri výpovedi Gustáva Ikera z roku 1999, ktorá viedla k obvineniu jeho kolegov. V neskoršom období ale svoje tvrdenia poprel a tvrdil, že pred políciou rozpovedal verziu, ktorú sa musel z donútenia dvojice neznámych mužov naučiť naspamäť.
Celý proces sa ale poriadne natiahol, a preto pri udeľovaní rozsudku dbal súd na to, že od spáchania trestného činu ubehli dlhé roky a všetci zúčastnení boli medzičasom označení ako bezúhonní.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Aký verdikt napokon Najvyšší súd SR vyriekol
- Ako je možné, že jeden člen partie bol oslobodený
- Čo mal na rováši oslobodený člen partie
- Či boli ukradnuté peniaze vypátrané
