Explózia sa postarala o to, že kúsky tela mafiánskych bratov skončili rozmetané po okolí.
Niektorí členovia slovenského podsvetia z 90. rokov mali určité zábrany a pravidlá, ktorými sa riadili. Bratov Tutiho a Papasa Danišovcov by sme však mohli označiť za zver utrhnutú z reťaze. Ich vyčíňanie ale nemohlo trvať donekonečna. A tam, kde bola ruka zákona krátka, zasiahla mafiánska konkurencia. Vladimír alias Tuti a Jozef alias Papas sa 6. júla v roku 1995 stali jednými z prvých verejne popravených mafiánov na Slovensku.
Divoké 90. roky vnímam ako minulosť a dúfam, že sa nikdy nevrátia. – prezident policajného zboru Milan Lučanský
Ešte predtým bol ale najmä mladší z bratov Tuti známy agresívnym správaním voči cudzím čašníčkam, taxikárom, ale aj k svojim vlastným ľuďom. Tuti okrádal dievčatá o náušnice, odmietal platiť účty v podnikoch či za jazdu taxíkom, no a keď si zaumienil, že s náhodnou ženou strávi noc, nesmel mu nikto odporovať. Raz si však spravil zálusk na dievča príslušníka silových zložiek, ktorý mu jeho drzosť poriadne oplatil.
Jeho brat Papas však nemal byť o nič lepší. Tuti sa v roku 1995 na stretnutí mafiánskych pohlavárov v reštaurácii Aušpitz správal skutočne nevhodne a nahneval taktiež neslávne známeho bossa Mikuláša Černáka, ktorý ho chcel na mieste zastreliť.
- O Tutiho okrádaní a fyzickom napádaní taxikárov či čašníčok
- O prípade, kedy Tuti na diskotéke obťažoval dievča karatistu, ktorý ho spacifikoval
- Vyjadrenie prezidenta PZ SR Milana Lučanského k tomu, či neboli rizikoví väzni ako Tuti monitorovaní a prečo proti nemu štát nezasiahol
- O konflikte Tutiho s Mikulášom Černákom – pohľad bezpečnostného analytika Milana Žitného
- Vyjadrenie M. Lučanského k aktuálnej situácii so zločinom na Slovensku a o prílive zločinu zo zahraničia
Hulvát a agresor, ktorý neplatil účty a kradol ženy
Vladimír Daniš známy ako Tuti bol na verejnosti význačný tým, že nosil dlhý kabát a klobúk. Svojím vzhľadom chcel zrejme pôsobiť ako seriózne vyzerajúci člen organizovaného zločinu. V skutočnosti však boli jeho zločinecké praktiky charakteristické primitívnou hrubou silou, ktorej chýbal akýkoľvek um. Podľa Gustava Murína mu inšpiráciou na tento štýl obliekania mohla byť aj skutočnosť, že sa jedna z jeho sestier vydala do Talianska. Práve v Taliansku mohol Tuti odpozorovať tamojšiu módu. Dlhý kabát či klobúk ho ale nálepky hulváta a agresora nezbavili.
Začiatkom 90. rokov bol Tuti obrovským postrachom Bratislavy, pred ktorým mala väčšina miestnych nemalý rešpekt. Ten si Tuti so svojím bratom Papasom udržiavali dlhoročným šírením strachu. Do dnešného dňa žijúci taxikári či čašníci dokážu opísať, akým odporným a často mimoriadne agresívnym spôsobom Tuti konal.
Svedkovia jeho konania spomínajú napríklad na to, ako odmietal platiť taxikárom, ktorým za ich služby naopak fyzicky ublížil. Nebolo žiadnou výnimkou, keď Tuti so svojou partiou dokázal v baroch okrádať náhodných ľudí, ženám kradnúť náušnice a dokonca mužom násilím odnímať ich partnerky. Tie si mal následne vziať do izby v neslávne známom mafiánskom hoteli Kyjev. Jednému z bývalých recepčných mal dokonca ukazovať svoje ručné granáty a vyhrážať sa, že ich môže kedykoľvek použiť.
Viacerí teda hľadali cesty, ako si privyrobiť a začali s podsvetím spolupracovať. A nebolo ich málo. Mnohí v tom nevideli nič zlého. Potom ste ale našli zopár policajtov, ktorí zubami nechtami bojovali za spravodlivosť.
Tuti mohol ďakovať Václavovi Havlovi a jeho amnestiám
Vladimír Daniš patril medzi gangstrov, ktorí sa na scénu slovenskej mafie dostali až po Nežnej revolúcii a následných amnestiách Václava Havla. A nebol sám. Amnestie dostali na slobodu aj ďalších neskorších bossov ako napríklad Róberta Holuba, Tibora Pápaya či Milana Holáňa.
„Za prvej Dzurindovej vlády začali vznikať 3 inštitúty ochrany svedka, bez ktorých si predtým nevedela polícia poradiť. Svedkovia totiž nemohli byť chránení, pretože neexistoval program ochrany svedka. A polícia sama o sebe veľmi klesla na rebríčku. Štátna bezpečnosť a Verejná bezpečnosť boli skrátka aristokrati, miestni žoldnieri politických feudálov.
Zrazu na tom ale boli rovnako zle, ako všetci ostatní. Viacerí teda hľadali cesty, ako si privyrobiť a začali s podsvetím spolupracovať. A nebolo ich málo. Mnohí v tom nevideli nič zlého. Potom ste ale našli zopár policajtov, ktorí zubami nechtami bojovali za spravodlivosť. Ako napríklad Jozef Mičieta, Ivan Ševčík či Milan Lučanský. Snahu o ich neskoršie zdiskreditovanie považujem za predĺženú ruku Mikuláša Černáka,“ tvrdí bezpečnostný analytik Milan Žitný.
Policajného prezidenta Milana Lučanského sme sa pýtali na to, či neboli rizikoví väzni ako Vladímir Daniš po prepustení z väzenia vôbec monitorovaní a ako je možné, že proti nemu nevedel štát zasiahnuť.
„Podľa mňa na Slovensku funkcia štátu úplne zlyhala, ale myslím vo všeobecnosti v 90. rokoch, čo sa zločinu týka. Takéto osoby neboli monitorované, všade panoval strach. Museli sa nájsť jednotlivci, ktorí sa nebáli, ako som bol ja, môj parťák a zopár kolegov. V tej dobe sme veľa vecí robili takzvane na kolene, za pochodu,“ povedal pre Refresher Lučanský.
Všeobecne sa o Tutim hovorilo ako o priekopníkovi vo výpalníctve na Slovensku. Jeho spôsoby vykonávania zločineckej činnosti mali ale ďaleko od sofistikovanosti dnešného organizovaného zločinu. Tuti na seba verejne prezentovanou agresiou priťahoval príliš veľkú pozornosť, čím si samozrejme narobil množstvo nepriateľov.
„Očití svedkovia hovoria, že sa nedalo rozoznať, či bol agresívnejší Papas alebo Tuti. Ale oni vedeli útočiť len v skupine, vtedy boli silní. Raz sa stalo, že Tuti obťažoval dievča na diskotéke a nevedel, že jej priateľ je príslušník silových zložiek a taktiež karatista. A ten Tutiho tak zbil, že ležal na zemi a kričal ‚Nebite ma, ja som Tuti‘. Ale on ho mlátil ďalej a všetci to videli. A keď zlomíte moc toho vodcu, tak zostanú len jednotliví zbabelci. Lebo iba to na nich fungovalo,“ povedal pre Refresher bezpečnostný analytik Milan Žitný.
Mikuláš Černák v Ústave na výkon väzby v Banskej Bystrici (8. november 1999)
Černák jeho správanie nezniesol a chcel ho na mieste zabiť
Podľa výpovede Milana Žitného sa na jar roku 1995 v reštaurácii Aušpitz stretli mafiánski bossovia z celého Slovenska. Tuti sa na konferencii bossov správal mimoriadne arogantne a urážky smeroval najmä ľudom žijúcim mimo Bratislavy.
Údajného bossa popradského podsvetia Milana Reichela, ktorý bol zároveň kedysi aj kulturistom, mal podľa výpovede Černáka nazvať steroidnou bábkou.
„Poznám ľudí, ktorí tam boli a tejto prvej schôdzky slovenského podsvetia sa zúčastnili. Tuti, ktorý sa tam predvádzal svojím razantným spôsobom, sa dal do pretláčania s bratom Mikuláša Černáka – s Vladom. A vyhral. Začal tam potom machrovať a provokovať. Mikuláš Černák dostal zlosť a vytiahol pištoľ. Dvaja ľudia sa na neho vrhli (poznámka redakcie – jedným z nich bol Miroslav Sýkora) a začali ho krotiť,“ opísal situáciu v reštaurácii Aušpitz pre náš portál Milan Žitný.
„Čo si neviete urobiť poriadok s jedným smradom, ktorý tu robí bordel a priťahuje pozornosť?!“ kričal podľa slov Žitného Černák na Miroslava Sýkoru. V danom období sa mal od Tutiho vzdialiť aj jeho spolupracovník Peter Steinhübel prezývaný ako Žaluď. Tuti bol jednoducho nerozumný agresor, čo biznisu mafiánov príliš neprospievalo. Po jeho boku už preto nechcel stáť prakticky nikto.
Tuti sa vyznačoval agresívnym prístupom a patril medzi takzvaných nesofistikovaných mafiánov. Policajný prezident Milan Lučanský nám ozrejmil, že takáto mafia je už vecou minulosti, ale Slovensko pociťuje príliv zločinu zo zahraničia.
„Organizovaný zločin je naďalej, len je oveľa sofistikovanejší, nie je už taký surový. Pociťujeme príliv zločinu zo zahraničia, prispôsobujeme preto postupy, robíme zmeny a reorganizácie, aby sme vedeli reagovať a vysporiadať sa so situáciou,“ priblížil nám aktuálnu situáciu Lučanský.
Časť vybuchnutého Citroënu (6. júl 1995)
Časti tiel bratov Danišovcov viseli aj zo stromov
Životy 43-ročného Jozefa a 39-ročného Vladimíra Danišovcov 6. júla v roku 1995 ukončila nástražná výbušnina umiestnená v aute, ktorá s bratmi Danišovcami explodovala neďaleko budovy ministerstva financií. Podľa očitých svedkov na mieste výbuchu bolo možné pozorovať časti tiel bratského dua, ktoré dlhú dobu desilo miestnych Bratislavčanov.
Za bratmi Danišovcami plakal svojho času zrejme len málokto a naopak si mnohí obyčajní ľudia museli poriadne vydýchnuť. Ich smrť mala byť po celej Bratislave oslavovaná šampanským a tejto radostnej odozve sa nemôže azda nikto vôbec čudovať.
Róbert Lališ alias Kýbel na Najvyššom súde SR v Bratislave (12. jún 2018)
Zodpovedným za jeho vraždu bol pravdepodobne neskorší vodca sýkorovcov Róbert Lališ
Jednou z teórií bola tá, že o usmrtenie Danišovcov sa postarala talianska mafia. Tuti mal totiž krátko pred zavraždením prezradiť bratislavskej polícii informáciu o tom, že sa v meste skrýva jeden zo šéfov talianskeho podsvetia. Táto verzia sa ale nikdy oficiálne nepotvrdila.
Po dlhých rokoch bol ale nakoniec z vraždy Tutiho a Papasa obžalovaný Róbert Lališ známy ako Kýbel, ktorý po smrti Miroslava Sýkoru viedol skupinu sýkorovcov. Smrť Tutiho a Papasa svojho času znamenala pre Miroslava Sýkoru naozaj veľa. Na istú dobu sa totiž práve on stal šéfom bratislavského podsvetia. Zločiny sýkorovcov boli oproti Danišovcom omnoho precíznejšie. Aj ich ale neskôr čakal neodvratný koniec.
„Poznám prípad, kedy vydierali nájomcu jedného podniku a mafiáni mu prišli povedať, že bude platiť. On odmietol, pretože zo zárobkov ledva niečo odložil. Krátko nato išiel na políciu, ale doma ho ihneď čakal telefón, kde sa ho anonym pýtal, že či sa ešte odváži sťažovať na polícii,“ prehovoril na záver o jednom z prípadov analytik Žitný.
„Divoké 90. roky vnímam ako minulosť a dúfam, že sa nikdy nevrátia. Ale je to prirodzený vývoj spoločnosti, ktorému sa musíme prispôsobiť,“ spomína s ťažkým srdcom na mafiánsku éru Slovenska Milan Lučanský.