„Za život, akým sme vtedy žili, za tú nekonečnú bohorovnosť a za zločiny sa platí najhoršia daň. Takmer všetci sú mŕtvi alebo na dlhé roky v base. Najväčšia rana príde vtedy, keď to najmenej čakáte,“ hovorí Reichel.
Milan Reichel. Tatranský boss a hoteliér divokých deväťdesiatych rokov minulého storočia má 55 rokov. Išli po ňom tajná polícia aj mafiánski zabijaci. Jeden z mála, ktorí neskončili pod zemou alebo za mrežami. Bol pri dvoch brutálnych vraždách obávanej skupiny černákovcov a pred dvanástimi rokmi začal o zločinoch podsvetia hovoriť a svedčiť.
Dnes žije v Poprade utiahnutým životom. Snaží sa vysporiadať s krutou minulosťou a so stratou rodiny. O mafiánskom eldoráde mečiarovskej éry vie takmer všetko.
S odstupom dvadsiatich rokov ho opisuje pokojne, vecne a presne. Na detaily spomína tichým hlasom, s trochu privretými očami.
-
Kto boli tatranskí biletári a ako prišiel Reichel k miliónom a hotelom
- Ako si politici pýtali peniaze na voľby od mafiánov
- Ako tajná služba vyvolala vojnu podsvetia
- Ako chcela Lexova SIS-ka zabiť Mikuláša Černáka
- Ako vraždili černákovci
- Čo hovorí Reichel o vražde Róberta Remiáša, Jána Kuciaka a Mariánovi Kočnerovi
- Čoho sa dnes bojí bývalý boss tatranského podsvetia
Frank Sinatra v popradskom hoteli Gerlach
Tatranskí biletári
Hotel Gerlach v Poprade pôsobí zvláštnym dojmom. Zostal mu nechvalný punc sídla tatranskej mafie. Miesta, v ktorom sa odohrali šialené veci. Vrátane brutálnej vraždy.
Za minulého režimu sa tu stretávali valutoví cudzinci, juhoslovanskí priekupníci, vrcholoví socialistickí pohlavári a ich celebrity. A samozrejme miestna galérka vekslákov, zlodejov, autíčkarov, bitkárov, biletárov, silových športovcov a vyhadzovačov. Po prevrate pribudli novodobí podnikatelia, politici a mafiáni.
Na parkovisku pred hotelom ma víta chlapík s kompletne zlatým chrupom. „Keď tu budete parkovať, bude to za euríčko. Na celý deň šéfko,“ oznamuje so žiarivým úsmevom a do ruky mi pchá eurový ústrižok.
„Spokojne šéfko,“ beriem lístok, dávam ho za predné sklo a vyberám sa cez presklené vchodové dvere osemposchodovej budovy a skrz super tmavú vstupnú halu do kaviarenskej miestnosti hotela.
Víta ma podobizeň Franka Sinatru na stene. Veľkorysému a trochu zabudnutému interiéru priestrannej kaviarne to v celom gangsterskom kontexte dodáva tragikomický rozmer.
V zlatej ére socialistických podtatranských hotelov, reštaurácií a čerstvo kapitalistických deväťdesiatych rokov sa tu každý deň podávali stovky káv a koňačikov. Dnes je kaviareň poloprázdna.
Pri najväčšom stole sedí partia bývalých biletárov, predavačov lístkov a vyhadzovačov z povestných popradských a tatranských nočných barov. Ešte aj dnes sú to mohutní chlapi okolo šesťdesiatky. Vyrastal medzi nimi aj Milan Reichel.
V tú sekundu si to človek ani neuvedomuje, len vie že je chlap zabitý. Celkom jasne svietil mesiac, videl som ako mu z hlavy stúpa opar. Napadlo mi, aby som tak neskončil aj ja.
Boli ste s Černákom pri dvoch vraždách.
V prvom prípade išlo o chlapa menom Jozef Filip. Bývalý policajt, na ktorého bol vydaný zatykač. Odsúdili ho na dva a pol roka. Ubytoval sa v mojom hoteli. Občas spával na chate, ktorú som mal v Štrbe. Jedného dňa som prišiel do hotela, kde išla relácia Polícia pátra a akurát ho tam ukazovali. Filip sedel s prekríženými nohami v klobúku na svojej izbe, na prste si točil granát a pozeral sa sám na seba v televízore. Vtedy som šiel na recepciu, aby zavolali policajtov, že na osmičke je chlap, ktorý je hľadaný, nech ho idú zobrať. Neprišli.
Ako a kedy ho zabili?
V septembri 1994 na moje tridsiate narodeniny. Oslavoval som ich dole v bare v Gerlachu. Prišiel za mnou Černák aj s partiou, že hľadajú Filipa. Považoval ho za policajného informátora. Prehľadali hotel, potom chceli kľúče od mojej chaty. Povedal som, že kľúče im nedám, lebo tam mám ženu, tak som išiel s nimi. Černák s ním potom sedel na chate, popíjali a debatovali.
Tušil som, že to môže dopadnúť zle, pretože Černák riešil veci radikálne. O jednej v noci prišlo auto a my sme šli za ním. Z hlavnej cesty sme zišli na vedľajšiu do lesa. Černák nám povedal, že ideme na zábavu. Zrazu zaznel výstrel a chlap spadol. Už som iba videl, ako mu odťahuje ruku od ucha. Potom sa otočil ku mne, usmial sa a poprial mi všetko najlepšie k narodeninám.
Ako ste to vnímali?
V tú sekundu si to človek ani neuvedomuje. Len vie, že je chlap zabitý. Pamätám si, že jasne svietil mesiac, videl som, ako mu z hlavy stúpa opar. Napadlo mi, aby som tak neskončil aj ja a chcel som ísť odtiaľ preč. Človeku dôjde až neskôr, čo sa vlastne stalo.
Prečo ste niečo nespravili?
Protestovať na mieste nemôžete, lebo ostávate automaticky v jame sním. Vtedy tá partia už mala za sebou niekoľko desiatok vrážd. Im to bolo úplne jedno.
Pokúsili sa ho zabiť, vydali naňho medzinárodný zatykač, odsedel si tri roky
A polícia?
Bol rok 1994. Černák dnes priznáva, že v tom čase mal každý týždeň na stole informácie od polície, kde sa čo udialo, zo všetkých okresov. Na kriminálke v Poprade pracoval Gustáv Slivenský. Ten sa zúčastňoval na únosoch, vraždách a prepadoch spolu s mafiánmi a zločincami. Kam som to mal ísť ohlásiť? Ak by som sa ozval, do 24 hodín som mŕtvy.
Po prelomení mlčania Černák tvrdil že k vražde Filipa ste ho motivovali vy.
Čo sa dozvieš po odomknutí?
- Ako prebiehala vražda Gustáva Slivenského
- Prečo ho podozrievali z vražda Róberta Remiáša
- Ako získal Milan Reichel peniaze na popradské hotely
- Čo ho presvedčilo svedčiť proti Černákovi
- Ako sa ho v roku 1997 pokúsili zabiť
