Dvojka Annabelle má viditeľne schopnejšieho režiséra. Boli sme ale opäť svedkami klišé a priveľkej porcie ľakačiek?
Tento rok nám zatiaľ neponúkol takmer žiadne kvalitné hororové kúsky. Ak ste fanúšikovia poriadnych duchárčin, zrejme ste rovnako s nami čakali až na Annabelle: Creation, ktorú po origináli prevzal režisér David F. Sandberg. Annabelle je druhým hororom od tohto talentovaného mladíka, a hoci ešte len pred nedávnom točil krátkometrážne snímky u seba doma, pomaly sa šplhá rebríčkom k hororovej sláve. Po priemernej jednotke sa na plátna kín dostal aj bábikin prequel a my sme boli celkom neistí. V dobe ľakačiek a hlúpych scenárov sa ťažko dá nájsť snímka spôsobujúca zimomriavky aj pár hodín po pozretí, no niečo nám hovorilo, že Sandberg má skutočný potenciál a prinesie nám poriadnu dávku strachu. Dokázala Annabelle skutočne priraziť divákov k sedadlám a ponechať ich bez dychu?
V príbehu sa dostávame hlbšie do minulosti a spoznávame sa s tvorcom bábok a jeho manželkou, ktorí trúchlia po smrti svojej jedinej dcérky. Po čase sa obaja rozhodnú prijať medzi seba mníšku s mladými dievčatami pochádzajúcimi zo zatvoreného sirotinca, a tým im dať nádej na lepší život. Manželia však majú kdesi v zákutiach domu ukrytú Annabelle, ktorá je stelesnením zosnulej dcérky. Čoskoro sa dievčatá na čele s Lindou (Lulu Wilson) a Janice (Talitha Bateman) stávajú terčom toho najväčšieho zla, ktoré si na ne brúsi zuby.
Do deja vkĺzame trochu pomalším tempom a je viditeľné, že sa tvorcovský zámer zaoberá spoznaním sa s postavami. Režisér už od začiatku servíruje nepríjemnú atmosféru, ba čo je dôležitejšie, šetrí ľakačkami viac, než by ste predpokladali a dbá na to, aby neboli predvídateľné, ako to v bežných hororoch chodí. Postupne sa stretávame s démonickou Annabelle, ktorá dokáže spôsobiť zimomriavky aj bez jediného pohybu a príbeh začína odsýpať miernym tempom, ktoré je až do finále rovnomerne vystupňované. Sandberg síce ženie postavy do nepekných situácii s detskou zvedavosťou, no s danými scénami sa vie v spolupráci s výborným kameramanom bravúrne vyhrať. O vybudované napätie a strach nebude núdza, to mi verte.
Okrem priameho prepojenia s jednotkou či pomrknutia na prichádzajúci spin-off The Nun kráča režisér v stopách Jamesa Wana jednak v štýle réžie, ale aj v zobrazení démona podobného ako v mrazivom Insidious. Rovnako sa viditeľne inšpiruje aj hudobným motívom, no vizuálne sa orientuje skôr smerom ku Conjuringu, vedľa ktorého stojí druhá Annabelle ako mladší brat. Pravdou je, že Sandberg vie točiť a hoci je ešte v Hollywoode nováčik, o pár rokov si ho viem predstaviť približne na úrovni majstra Jamesa Wana. Navyše si vybral vynikajúce a zároveň sympatické herecké obsadenie a čo sa týka samotných hororových elementov, nebudete sklamaní. Jemne načrtnuté gore scény sa miešajú s démonickým strašením, ale ako už bolo povedané, ako celok to funguje hlavne vďaka režisérovi a kameramanovej práci so svetlami. Ak teda prequelu máme niečo vytknúť, bude to práve scenár.
Scenárista Gary Dauberman má pár nedostatkov a zapracovať by mal predovšetkým na vážnosti určitých sekvencií. Vybudované scény vie niekedy vo svojich finále premeniť takmer na komédiu, pričom napätie razom stratí význam, napríklad pri takom katapultovacom kresle či komicky starej pištoli s guličkou. Rovnako tak cítiť absenciu gradácie predovšetkým v závere, ktorý sa od zbytku filmu takmer vôbec nelíši. Sandberg skrátka potrebuje poriadneho scenáristu a on sám sa toho zrejme musí ešte veľa naučiť. Annabelle a jej prepojenie s vesmírom Conjuringu aj napriek tomu dáva zmysel a poteší aj obsadenie Lotty Losten, teda Davidovej manželky, ktorá hrala vo väčšine jeho minulých filmov. Myslím si, že by režisér dokázal vytvoriť ešte trochu zlovestnejšie hororové peklo, no film vo výsledku neurazí a hororových nadšencov nesklame. Ubrať vyslovene pár hlúpych momentov a mali by sme horor, akých tu je minimum. Na hororovej stupnici však dávame Annabelle solídnych 7/10.
