Nočná Bratislava je oveľa nebezpečnejšia ako psychiatria. Strávili sme tri dni v pezinskej nemocnici, kde liečia duševne chorých

Blázon, šialenec, psychopat či chorý na hlavu. Výrazy, ktoré počuješ bežne. Dokonca aj od ľudí, ktorí by mali predstavovať spoločenské vzory. Neraz v politike počuješ nadávať najvyšších ústavných činiteľov, jeden druhého označuje za blázna či psychopata. Pritom to je nielenže neslušné, ale aj výsostne nevhodné.

Bagatelizovanie psychických ochorení je problém a málokto si ho uvedomuje. Potom ich zľahčujeme a keď trpíme duševnou chorobou, nevšímame si ju. Tvárime sa, že neexistuje a nejako to prejde. Veď ako by to predsa vyzeralo, ak by som šiel na psychiatriu? Navždy by som mal na čele nalepené, že so mnou nie je niečo v poriadku. Niečo v mojej hlave. A to predsa nechcem.

Našťastie, vnímanie psychiatrie sa postupne mení . Vo svete a našťastie aj na Slovensku. Nie je to ako v minulosti, ľudia už na pacientov neukazujú prstom. Teda, nie tak často ako kedysi. „Liečiť sa na psychické ochorenie nie je už tabu – pacienti nie sú tak stigmatizovaní, ako to bolo pred pár desaťročiami. A trochu sa zlepšili aj podmienky pre ich reintegráciu a resocializáciu. Ale naozaj iba trochu,“ povedal riaditeľ Psychiatrickej nemocnice Philippa Pinela v Pezinku Pavel Černák.

Filmy často neodzrkadľujú realitu

Ako to vlastne na psychiatrii vyzerá? Existujú desiatky filmov, no nie každý odráža realitu psychiatrickej nemocnice. Snímky sú pre diváka, musia zaujať a preháňajú. Bežne však človek nemá možnosť zažiť to, čo sa deje v takejto nemocnici. Môže sa len domnievať. Je to také strašidelné, ako nám ukazujú filmy? Skutočne sa na oddelení používa kazajka? Sú doktori tiež tak trochu blázni, aby v nej dokázali pracovať? Všetko sú to nezmysly. Sú však aj filmy, ktoré spoľahlivo odrážajú realitu fungovania psychiatrie.

„Niektoré snímky sú skvelým nástrojom na zobrazovanie reálnej podoby psychiatrie. Môžem odporučiť dva dnes už klasické filmy – Prelet nad kukučím hniezdom a Čistá duša,“ hovorí riaditeľ. Prvá snímka je podľa neho jasnou ukážkou hierarchie moci v minulosti, druhá zas vykresľuje, ako dokáže psychiatria človeku pomôcť.

Požiadali sme riaditeľa, či je možné prísť do nemocnice a zistiť, ako to funguje na Slovensku. Súhlasil, avšak pod podmienkou, že budeme dodržiavať striktné interné pravidlá nemocnice, budeme rešpektovať integritu pacientov a zo psychiatrie nebudeme nasilu robiť senzáciu. Súhlasili sme. Dohodli sme si teda termíny a navštívili sme všetky oddelenia.

Nemocnicu v Pezinku sme navštívili počas leta, a to niekoľkokrát. Rozprávali sme sa s doktormi, sestričkami aj pacientmi. Pýtali sme sa na detaily ich práce, stereotypy a to, ako ich okolie berie, že pracujú na psychiatrii.

Vstupná hala nemocnice

Keď sme do nemocnice prišli prvýkrát, na recepcii sedel starší muž. „Pán Janoška je na druhom konci nemocnice. Musíte ísť cez chodbu, až na koniec, potom doľava. Tam by ste to už mali nájsť,“ vraví. „Ak by ste náhodou nevedeli, opýtajte sa niekoho.“ Psychiater Dalibor Janoška je medicínsky riaditeľ nemocnice, sprostredkoval nám všetky stretnutia. 

Dlhá chodba do jadra nemocnice

Počúvli sme a vydali sme sa chodbou. Bola dlhá a predeľovala riaditeľstvo a administráciu nemocnice so zvyškom areálu. Počas kráčania chodbou sme nestretli nikoho, na stene viseli obrovské obrazy. Chodba ako každá iná, no umocňovala pocity nevšednosti, to klasické stereotypné prostredie psychiatrie plné neistoty, ktoré poznáme práve z filmov.

Keď sme vyšli z chodby, riadili sme sa označeniami na dverách či stenách. Boli to zväčša zalaminátované papiere, viseli prakticky po celej nemocnici. Orientačných tabúľ bolo minimum. „V nemocnici pracuje okolo 360 zamestnancov, z toho lekárov je približne 35, sestričiek 130. Zvyšok sú sanitári, technický personál, kuchárky, administratíva,“ približuje psychiater Janoška. Nemocnica má 450 lôžok, pacientov majú denne okolo 400.

Systém v nemocnici sme vytvorili tak, aby bol čo najefektívnejší a najbezpečnejší, hovorí Dalibor Janoška.

Má 6 kliník –mužskú a ženskú, gerontopsychiatrickú pre pacientov nad 65 rokov, neuropsychiatrickú pre pacientov s neurologickými poruchami kombinovanými s psychiatrickými, psychosomatické oddelenie pre reaktívne poruchy a poruchy príjmu potravy. Posledná je špecializovaná klinika drogových závislostí. „Najväčšie kliniky sú tie všeobecné, mužská a ženská,“ hovorí doktor.

Najproblémovejšie sú podľa neho príjmové stanice. Tam chodia tie najzávažnejšie stavy. „Nepokojní, agresívni, prípadne existuje riziko samovraždy. Aj na gerontopsychiatrickom oddelení bývajú vážne ochorenia,“ spresňuje Janoška. Na psychiatrii je podľa jeho slov najdôležitejšia bezpečnosť, tá je prvoradá.

Chyby sú ľudské, to platí aj v nemocnici

Chyby sa však robia, to platí aj v psychiatrickej nemocnici. Vtedy je dôležité povedať veci na rovinu a nič netajiť. „Môže sa stať čokoľvek, nie sme naivní a ani bezchybní. U nás je samozrejmé, že sa nič nezatajuje. Keď sa spraví chyba alebo si nie je sestrička či doktor istý, povedia to nahlas,“ vraví psychiater. Pacientov spočiatku pozorujú, následne zvolia vhodnú liečbu. Keďže je v nemocniciach vo všeobecnosti nedostatok personálu, môže nastať omyl.

Dalibor Janoška

„Za roky v nemocnici sa stalo, že prišlo napríklad nedopatrením k zámene liekov. Pacienti mali rovnaké krstné meno a keď bol zavolaný jeden, prišiel druhý. V drvivej väčšine prípadov sú to však nezávažné situácie. Takáto chyba vzniká z rôznych dôvodov – prepracovanosť, náročnosť práce na oddelení, omyl. Treba tiež dodať, že na psychiatrii nikdy nie je kľud. Neustále vyzváňa telefón a volajú príbuzní, pacienti klopú na dvere, neočakávane situácie. Systém v nemocnici sme vytvorili tak, aby bol čo najefektívnejší a najbezpečnejší,“ vysvetľuje Janoška.

Pracuje už 27 rokov na psychiatrii. Pýtajú sa jej, či sa nezbláznila

Po predstavení základov toho, ako vlastne vyzerá nemocnica, sme začali chodiť po jednotlivých oddeleniach. Doktor Janoška nás inštruoval, kde je ktoré oddelenie a s kým sa máme stretnúť. Ako prvé sme navštívili rehabilitačné oddelenie. Pacienti sa tam majú možnosť zregenerovať sa. Fyzioterapeutička Zuzana Šviláková v nemocnici pracuje už 27 rokov. Zvykla si, že sa jej rodina či priatelia vypytujú, ako to tam dokáže zvládať a či sa nezbláznila. „Ja im hovorím, že je to práca ako každá iná. Pomáham ľuďom,“ vysvetľuje.

Myslia si, že pracuje s ľuďmi, ktorí sú nebezpeční. No mýlia sa, nič také sa na rehabilitačnom oddelení nedeje. „Ja som tu najdlhšie, niektoré sestričky tu pracujú 15 rokov. Sme skvelý kolektív,“ hovorí. V nemocnici liečia aj prácou, tzv. ergoterapiou. Pacienti sa učia pracovať, no zapojiť sa môžu len tí preliečení. Nemocnica sa tak chce vyhnúť potenciálnym problémom.

Pacienti nad 65 rokov sú na gerontopsychiatrickom oddelení. Najviac pacientov na klinike trpí demenciou, no majú aj pacientov s depresiami či s psychotickými poruchami. Mnohí tam strávia celú jeseň života. „Máme 70 lôžok, tie sú rozdelené na dve oddelenia, jedno je pre akútne prípady. Mužov aj ženy máme spolu, avšak nie sú spolu na izbách,“ vysvetľuje primárka oddelenia Jana Polyáková.

So staršími ľuďmi už žartuje málokto. Keď sme mladí, vtipkujeme neustále. A im to chýba, hovorí primárka Jana Polyáková.

Oddelenie patrí medzi tie, kde sa so smrťou pacienta stretávajú lekári najviac. „Ročne máme asi 10 úmrtí. Snažíme sa, aby toto číslo bolo čo najmenšie, chceme, aby posledné chvíle pacienti trávili s rodinou. Smrť v starobe je v zásade prirodzená. Demencia je ťažké a nevyliečiteľné ochorenie, ktoré končí smrťou. Veľakrát sú na oddelení pacienti, ktorí sú ťažko telesne chorí, polymorbídni – majú veľa ochorení. Ak sa k tomu pridruží psychická choroba, organizmus to neunesie,“ vysvetľuje doktorka.

Na oddelení pracujú sestry, ktoré majú za sebou už veľa rokov praxe. Väčšina personálu robí na oddelení roky, no sú aj mladí členovia personálu, ktorí si na to, že pacient odíde, musia zvyknúť. Niektorí lekári majú za sebou smutné udalosti aj v svojom  súkromnom živote. „Úmrtie ľudskej bytosti sa dotkne aj profesionála, to je prirodzené. Ako primárka sa o tom s lekármi, hlavne mladšími,  rozprávam. Treba na podobné veci nazrieť nielen z profesionálneho hľadiska, ale aj z toho ľudského. Úplne to vytesniť nie je dobre. Dôležité je spraviť maximum ako lekár a aj ako človek,“ hovorí primárka.

Jana Polyáková

Na jej oddelení sa drámy nestávajú. Pacienti väčšinou nebývajú agresívni, no občas sa stanú veci, ktoré prekvapia. Nechodiaci pacient sa zrazu postaví a začne behať, pacient s ťažkou demenciou, ktorý už vôbec nerozprával, si počas muzikoterapie začne spievať.

Jednou z hlavných esencií, ktorá na pacientov funguje, je humor. Nie však dehonestujúci či vulgárny. „So staršími už málokto žartuje. Keď sme mladí, vtipkujeme neustále. A im to chýba.“ Keď majú spoločné sedenie a primárka ich vyzve, zrazu sa hrnú vtipy jeden za druhým. „Uvoľňuje ich to, humor je liek, aj keď sa to nezdá,“ zakončila Polyáková.

Na druhý deň bol v areáli nemocnice športový deň. Bol to druhý ročník, stretli sa tam pacienti z kliniky drogových závislostí s tými, ktorí už liečenie absolvovali. „Je hanba, že sa neviete baviť bez návykových látok,“ zaznelo z úst moderátora, ktorý držal v ruke mikrofón a hecoval prítomných k lepším výkonom. Zaskočilo nás toto vyjadrenie. Podľa primárky je však v poriadku.

Neklamem pacientom. Musia o drogách počuť celú pravdu