Zdolať 4 kopce za 3 dni? Učiteľkám Megy a Kike sa to podarilo aj bez väčších príprav. Počas cesty prekonali samých seba.
Pešia turistika je jedným z najatraktívnejších spôsobov trávenia času na slovenských horách. Naša krajina má čo ponúknuť, či už si skúsený turista, alebo si chceš len oddýchnuť na čerstvom vzduchu. Dobrou motiváciou pokoriť nejaký ten štít je výzva Hikemates. Ak zdoláš jednu z výziev, pomôžeš nielen svojej kondičke ale aj horám, ktoré ohrozuje nadmerný výrub. Kamarátky a povolaním učiteľky Megy a Kika nám v rozhovore prezradili, ako sa aj amatérskemu turistovi môže podariť výkon hodný obdivu.
V rozhovore sa dozvieš:
> Prečo sa Kika a Megy zapojili do výzvy Hikemates
> Ako sa pripravovali na výzvu
> Kde nocovali počas výstupov a ako riešili logistiku
> Čo ich uchvátilo na slovenských kopcoch
Predstavte sa nám, kto ste, čo robíte, aký je váš vzťah k turistike?
My dve toho máme veľa spoločného, pochádzame zo Stredného Slovenska, konkrétne ja (Kika) z Novej Bane a Megy z Ľubietovej. Spoznali sme sa pred pár rokmi, keď sme ešte študovali na vysokej škole a teraz obe pracujeme ako učiteľky na základných školách v Banskej Bystrici. Našu prácu máme veľmi rady, vlastne sa nám stala skôr poslaním než prácou, pretože deti sú skvelé a bez toho, aby ste pri nich zanechali kus srdca sa to robiť nedá.
Často je to však o veľkej trpezlivosti, napríklad, keď počujete svoje meno „stokrát“ za deň, hľadáte odpovede na všetky možné otázky, či riešite problémy od výmyslu sveta. A je to v podstate dobre, veď inak by to nebola škola, kde je niekedy menší chaos plný kriku, občas aj plaču, no najmä smiechu. Avšak, kým sme nezačali pracovať v škole, tak sme si neuvedomovali aké vzácne je byť v tichu. Na miestach, kde sme len my a môžeme len tak byť. Bez všetkých povinností a otázok, na ktoré niekedy naozaj nepoznáme odpoveď a našou jedinou starosťou je pozerať sa kam stúpime. Preto, keď sa nad tým zamýšľame, hoci samé sa stále učíme - pokiaľ ide o turistiku a naberáme skúsenosti, nie je pre nás lepší spôsob oddychu, ako ísť do hôr. Stali sa nám druhým domovom, kde sme pochopili, že dokážeme viac ako si myslíme. Nie je to len o výstupe, ale o všetkom, čo výstup prináša. Prísť na miesta, kde môžeme nájsť samé seba a vnímať tú krásu a pokoj okolo nás.
Ako ste sa dostali k Hikemates?
Úprimne, pred výzvou sme o Hikemates nič nevedeli. Vlastne sa k tomu celkom náhodne niekedy v polovici júla dostala Megy, keď si všimla výzvu na Instagrame. Tým, že sme v tom období plánovali ísť spolu do hôr, tak mi preposlala link na Hikemates stránku, aby som si to tiež pozrela. Obe nás oslovila myšlienka tejto výzvy. Nielen, že sme mohli spoznať miesta, na ktoré by sme možno inak nešli, ale bola to aj cesta nejakým spôsobom prispieť k pomoci našim horám. A to sme vtedy ešte nevedeli, aké veľké dobrodružstvo z toho vznikne.
Prečo ste sa zapojili do výzvy Hikemates?
Už počas roka sme mali v sebe veľkú túžbu prejsť v lete čo najviac miest a spoznávať naše hory. Keď sme sa dostali k výzve Hikemates, hneď nás zaujala jej samotná myšlienka: Zdolaj seba, pomôž horám. Zdolať seba znamenalo počas šiestich týždňov od 1.8. do 15.9. vystúpiť na štyri určené kopce. Podmienkou však nie je zdolať ich všetky, ale čo nám bolo veľmi sympatické je, že vďaka rôznym stupňom náročnosti sa do výzvy mohol zapojiť naozaj každý, bez ohľadu na kondíciu, či predošlé skúsenosti s turistikou. To, čo nás však utvrdilo v tom, že sme sa zaregistrovali do tejto výzvy, bola hlavne možnosť podporiť iniciatívu My sme les. Konkrétne tak, že časť z registračného poplatku výzvy Hikemates išla práve tejto iniciatíve a tým sme sa mohli podieľať na pomoci našim horám.
Zdolali ste celú výzvu, všetky 4 kopce za 3 dni. Bolo to náročné? Ako sa vám to podarilo?
My sme si to spravili ešte náročnejším. Pôvodne sme plánovali zdolať výzvu za 4 dni. Chceli sme každý deň mať jeden výstup, oddýchnuť si a na ďalší deň pokračovať. Vzhľadom na okolnosti sme náš plán museli zmeniť, a tak sme sa rozhodli, že sa pokúsime zdolať Babiu horu a Veľký Kriváň v jeden deň. Doteraz tomu celkom nerozumieme, že sme to dali, keďže určite nepatríme medzi tých najzdatnejších turistov, ale kde je vôľa tam je aj cesta. :)
Počas výstupu nás však trápila jedna vec. Množstvo vyrúbaných stromov, či paradoxne položená vtáčia búdka na pni odpíleného stromu.
Ako prebiehal výstup na všetky štyri kopce?
Napriek tomu, že na zdolanie výzvy bol čas do polovice septembra, my sme predsa len boli časovo limitované. Preto, keď sme sa rozprávali o tom, kedy a ako by sme to celé mohli uskutočniť, tak sme si povedali, že sa do toho pustíme hneď od prvého dňa výzvy. Našu cestu sme začali teda 1. augusta. Keďže sme výzvu začínali z Banskej Bystrice, rozhodli sme sa ísť najprv na miesto, ktoré sme mali najďalej, aby sme ju potom ukončili čo najbližšie k domovu.
Ako prvý cieľ našej výzvy sme zvolili najsevernejší bod Slovenska a to Babiu horu. Výstup sme začínali zo Slanej vody, kde sme odparkovali auto a dobrodružstvo mohlo začať. Keďže na vrcholoch hôr sa držala hmla, nevideli sme poriadne kam vlastne ideme, no nám stačil ten pocit toho, že tam sme. Počas výstupu nás však trápila jedna vec. Množstvo vyrúbaných stromov, či paradoxne položená vtáčia búdka na pni odpíleného stromu. O to viac sme si uvedomovali, aké je dôležité podporovať ľudí, ktorí bojujú za záchranu lesov, lebo tým zachraňujú aj život v nich. Keďže sme začali skoro ráno, podarilo sa nám zdolať Babiu horu v celkom dobrom čase. Povedali sme si, že v ten deň zvládneme aj výstup na Veľký Kriváň. Zišli sme k autu a čakala nás cesta z Oravskej Polhory cez nádhernú Terchovú, kde sa v tom čase konali aj Jánošíkove dni, do Vrátnej doliny a odtiaľ sme sa dostali cez Snilovské sedlo na Veľký Kriváň.
Prvé minúty sme sa len smiali a neverili tomu, že sme to naozaj zvládli. Odmenou pre nás boli tie nádherné kruhové výhľady všade kam sme sa pozreli a už teraz sa tešíme na hrebeňovky, ktoré nás tam ešte čakajú. Po celom dni sme sa tešili na to, keď si sadneme a budeme oddychovať, vychutnávať si ten pocit, že sme už v prvý deň zdolali samé seba. Ešte pred tým sme však mali pred sebou poslednú hodinu a pol šoférovania na Štrbské pleso, kde nás čakal nádherný pohľad na západ slnka. Pár hodín sme si pospali v aute a hoci vstávanie po predchádzajúcom dni bolo náročné, ranná teplota nás veľmi rýchlo prebrala. Obliekli sme sa, nasadili čelovky a o 4:00 ráno sme vyrazili za ďalším dobrodružstvom – na Rysy. Už len pre ten východ slnka sa oplatilo vstávať. Prekvapilo nás, že sme v takú skorú rannú hodinu stretli viacerých turistov. Bol to veľmi príjemný výstup, aj keď nám dal dosť zabrať.
Pri Popradskom plese sme zvažovali možnosť vyniesť potraviny na Chatu pod Rysmi, čo sme však neurobili, keďže sme nevedeli, čo nás ešte na ceste čaká. A tak sa to pre nás stalo jedným z cieľov do budúcnosti, ktorý si chceme naplniť. Na vrchole Rysov nás čakalo menej príjemné prekvapenie a to množstvo turistov, ktorí nie vždy brali ohľad na to, že tam nie sú len oni. Napriek tomu sme si užili krásny výhľad. Túto náročnú túru sme si predĺžili o pár kilometrov zostupom na Popradské pleso, z ktorého sme sa po asfaltovej ceste (v domnení, že bude kratšia) premiestnili ku autu na Štrbské pleso a pred nami bol posledný presun k Trangoške, odkiaľ nás ráno čakal výstup na Ďumbier cez Štefánikovu chatu. Naspäť sme sa vrátili inou trasou – po hrebeni cez Chopok. Tu sme naše trojdňové dobrodružstvo ukončili. V nohách sme mali necelých 70 km, v srdci radosť, že sme to zvládli a pred sebou už len cestu domov.
Bolo to náročné na logistiku? Akú dopravu ste zvolili?
Ako sme už spomínali, presúvali sme sa autom. Čo sa týka plánovania – veľmi sme to neriešili. Keďže celá výzva bola pre nás veľmi spontánna akcia, povedali sme si, že uvidíme ako sa to vyvinie. Boli sme odhodlané prispôsobiť sa každej situácii. Jediné, na čom sme sa vopred dohodli, bolo poradie, v ktorom jednotlivé hory zdoláme.
Kde ste spali?
Vzhľadom na to, že samé sme nevedeli, ako to budeme časovo zvládať a naozaj sme to brali tak, že uvidíme, čo nám každý deň prinesie, obe noci sme spali v aute. Nemôžeme povedať, že by sme sa aj vyspali, ale s tým sme počítali a bola to pre nás dobrá skúsenosť, bez ktorej by to celé dobrodružstvo troch dní už nebolo ono.
Ako ste riešili stravu a pitný režim? Čo odporúčate ostatným ľuďom zobrať so sebou na tieto túry?
Vodu sme mali už vopred zakúpenú vo väčšom množstve. Naša strava počas výstupov boli hlavne horalky, ale každý deň sme mali možnosť sa niekde najesť. Napríklad v Terchovej sme nemohli obísť kolibu a bryndzové halušky. Počas výstupov na kopcoch sme sa zastavili v chate pod Rysmi a na Chopku.
Aké vybavenie ste mali so sebou?
Snažili sme sa zbaliť si veci do každého počasia, keďže na horách sa to rýchlo mení. Dobre sme spravili, pretože počas tých troch dní sme zažili skoro všetko: slnko, zimu, vietor, dážď aj krúpy. Základ sú dobré turistické topánky, nepremokavé bundy, viac vrstiev oblečenia, a keďže výstup na Rysy sme začínali skoro ráno, tak sme využili aj čelovky.
Na čo by človek nemal zabudnúť, keď ide na túru?
Asi je to v súvislosti s tým, kam sa človek vyberie, ale určite je potrebné si zobrať so sebou dostatok vody a jedla, byť pripravený do každého počasia a mať dobrú obuv. Vzhľadom na to, že nikdy neviete čo sa môže stať, nech máte akékoľvek skúsenosti s turistikou, určite je dobré mať poistenie do hôr a mobil, ktorým si môžete privolať pomoc, ak by bolo treba. No a v neposlednom rade dobrú náladu :)
Čo zaujímavé ste videli na jednotlivých kopcoch?
Bolo toho veľmi veľa. Hory mali nádherné výhľady, ale predsa každé z nich malo tie svoje zaujímavé miesta úplne iné. Napríklad počas výstupu na Babiu horu nás zaujala Hviezdoslavova aleja a Hviezdoslavove múzeum, rozhľadne a pred samotných vrchom Babej hory to bol chodník Jána Pavla II.. Veľký Kriváň nás doslova očaril krásnymi kruhovými výhľadmi, ktoré nám boli odmenou v tento náročný deň. Počas výstupu na Rysy sme obdivovali krásne štíty všade okolo nás, Žabie plesá, Morské oko, Popradské pleso a samozrejme, nebolo by to ono bez Chaty pod Rysmi. V posledný deň po ceste na Ďumbier určite Štefánička.
Ktorý z výstupov (Rysy, Ďumbier, Veľký Kriváň, Babia hora) by ste odporučili pre človeka, ktorý nechodí na túry?
Asi by sme odporučili Babiu horu, ktorá sa nám zdala z hľadiska náročnosti výstupu najľahšia. Pokiaľ by to však bol človek, ktorý nechodieva na túry, prípadne rodina s malými deťmi, dobrá voľba by bola Veľký Kriváň, keďže je možnosť z Vrátnej doliny využiť lanovku na Snilovské sedlo, a tak si výstup uľahčiť.
Je ťažké priznať si, že sme dopustili, aby postupne mizlo naše prírodné bohatstvo a to, čím je táto krajina výnimočná a unikátna.
Výzvu ste zdolali, 1. septembra sa ale plánuje ešte spoločný Hikemates výstup na Ďumbier. Pridáte sa?
Veľmi rady by sme sa pridali, napriek tomu, že sme tento výstup nedávno absolvovali. Je to super možnosť spoznať skvelých ľudí, s ktorými nás hory spájajú. Teraz však nevieme ešte s určitosťou povedať, či sa nám to aj z časového hľadiska podarí. Pokiaľ však budú plánované aj iné spoločné výstupy, rady sa pridáme.
Aký je váš názor na to, že sa z našich hôr stávajú rúbaniská?
Tým, že všetci sme súčasťou prírody a nemôžeme bez nej žiť, je veľmi smutné, ako miznú naše lesy a štát sa tvári, že sa nič nedeje, že to je v poriadku. Je ťažké priznať si, že sme dopustili, aby postupne mizlo naše prírodné bohatstvo a to, čím je táto krajina výnimočná a unikátna. Nielen pre ľudí, ale aj pre zvieratá, ktoré v týchto oblastiach žijú. O to viac si to uvedomujeme, keď momentálne môžeme vidieť situáciu na Sibíri, či v Amazonských pralesoch, kde požiare všetko ničia. Aj preto, sme sa zapojili do Hikemates výzvy, aby sme mohli týmto spôsobom podporiť iniciatívu My sme les, pretože ani nám to nie jedno.
Ako vnímate iniciatívu My sme les?
Tešíme sa z toho, že existuje takáto iniciatíva, ktorej záleží na tom, aby sa zastavila devastácia národných parkov a našich slovenských hôr. Kiežby takýchto bojovníkov za ochranu lesov bolo viac. Aj my milujeme lesy a nie je nám jedno, čo sa s nimi deje a podľa nás je dôležité chrániť ich a zachovať aj pre budúce generácie.
Čo by ste na záver chceli odkázať ľuďom, ktorí chodia do hôr?
Veľmi ma oslovilo, ako mi o horách rozprávali ľudia, ktorí ich naozaj milujú, vážia si ich a chránia ich. Vďaka nim som pochopila, že hory nie sú o výkonoch, o tom kto bude na vrchole prvý, či o tom že musíš byť „nejaký“, aby si do hôr vôbec mohol ísť. Či ideme niekam na malý kopec alebo vysoký štít, platí, že cesta je cieľ a samotný vrchol výstupu je odmena. Ja som za tieto výstupy pochopila, aké dôležité je pozerať sa na svet a ľudí viac srdcom ako očami. Naše limity a strach sú častokrát len v hlave, a že v prírode spoznáme a nájdeme samých seba. (Kika)
Ja by som chcela povzbudiť všetkých, ktorí ešte stále váhajú, či absolvujú túto výzvu, aby nabrali odvahu a skúsili prekonať seba samých. To dobrodružstvo, ktoré zažijete, určite stojí za to. (Megy)
Pre nás tieto tri dni boli plné zážitkov, dobrodružstiev, cestovania, výziev, občas bolesti, prekonávania sa, no najmä radosti a smiechu. Odporúčame všetkým, aby si našli čas na to chodiť do hôr, lebo je to najlepšie miesto, kde nájdete všetko čo v tejto uponáhľanej dobe, ľuďom často chýba :)
