Opäť jeden z klasických psychologických experimentov, ktoré sa zapísali do dejín.
Predstavte si, že sa ocitnete v nasledujúcej situácii: Prihlásite sa do experimentu, ktorý sa tvári, že testuje zrak jednotlivých účastníkov. V dohodnutý termín prídete na miesto. Spolu s vami je v malej miestnosti prítomných ďalších 7 ľudí. O tých si samozrejme myslíte, že sú taktiež dobrovoľníci. No pravda je, že ostatní sú spolupracovníci experimentátora a jediný skutočný účastník ste tu vy. Každý z nich presne vie, ako sa má správať.
Po príchode experimentátora sa dozviete, že štúdia, na ktorej sa chystáte zúčastniť, pojednáva o vizuálnych úsudkov ľudí. Vzápätí pred vás umiestni dve karty. Na prvej sa nachádza jedna vertikálna čiara, druhá zobrazuje tri čiary rôznych dĺžok. Vašou úlohou je, aby ste jeden za druhým vybrali, ktorá z troch vertikálnych čiar zodpovedá dĺžke čiary na prvej karte. Úloha sa opakuje niekoľkokrát s rôznymi kartami.
V niekoľkých prípadoch zdanliví dobrovoľníci jednohlasne zvolia nesprávnu čiaru. Nesprávnosť odpovede je pritom jednoznačná a na prvý pohľad očividná. Je vám nanajvýš jasné, že sa mýlia. Ak by ste sa zapojili do podobného experimentu a v čase jeho priebehu by ste disponovali rovnakými informáciami ako vtedajší účastníci, ako myslíte, že by ste sa zachovali? Prispôsobili by ste sa väčšinovému názoru alebo by ste sa držali svojho úsudku a dôverovali vlastným očiam?
Solomon Asch
Za týmto sociálnym experimentom stál psychológ poľskej národnosti – Solomon Asch. Ten sa v roku 1951 rozhodol uskutočniť pokus, ktorý mal za cieľ preskúmať, do akej miery sociálny tlak väčšiny ovplyvní osobu k tomu, aby sa prispôsobila. Výskum vošiel do dejín ako Aschov experiment konformity. Prvé laboratórne pokusy konformity uskutočnil Asch v roku 1951 na Swarthmore College, pričom položil základy mnohým podobným experimentom odohrávajúcim sa neskôr.
Na začiatok si povedzme, čo je to vlastne tá konformita, resp. konformizmus. Jednoducho povedané, ide o prispôsobenie sa väčšinovým názorom, požiadavkám či normám, ktoré produkuje spoločnosť alebo akákoľvek skupina, pričom sú potlačené vlastné prejavy, názory a myšlienky. Určitá miera konformity je potrebná pre bezkonfliktné fungovanie spoločnosti, no jej nadmerné používanie vedie v podstate k potlačeniu vlastnej individuality, vlastnej osobnosti.
Metóda výskumu bola nanajvýš jednoduchá. Do miestnosti usadil za stôl skupinu ôsmich vysokoškolských študentov, ktorí sa mali podieľať na „vizuálnej“ úlohe. V skutočnosti bol v triede prítomný iba jeden reálny účastník. Ostatní študenti boli herci, ktorí mali za úlohu ovplyvňovať správanie dobrovoľníka. Herci tak spolu s experimentátorom poznali skutočný cieľ pokusu.
