Prinášame vám druhý diel článku o Guilty Pleasures, a teda filmoch, ktoré na tom kvalitatívne nie sú najlepšie, ale máme ich radi.
Po úspechu prvej časti Guilty pleasures sme sa rozhodli, že vám prinesieme aj diel druhý. Vybrali sme preto pár ďalších snímok, ktoré na tom kvalitatívne nie sú najlepšie, ale máme ich radi, prípadne sme ich kedysi veľmi radi pozerávali. Niektoré z filmov nižšie sú priemerné, niekto podpriemerné a niektoré sú naozaj zlé, no kedysi nám to bolo jedno a aj v neskoršom veku máme jednoducho občas chuť vypnúť pri telke a pobaviť sa totálnou somarinou. Predsa len, aby ste vedeli doceniť nového Villeneuva v kinách, musíte pochopiť, aký rozdiel je medzi Arrival a Speed Racerom, hoci na oba sa pozerá veľmi dobre.
Guilty pleasure môžeme voľne preložiť ako niečo, čo by sme nemali mať radi, no aj tak máme. Pri kinematografii to nie je také obmedzené a rozhodne netvrdíme, že všetky filmy nižšie nemajú svoje kvality. Len jednoducho nevyplávali z vôd priemernosti, ba práve naopak, niektoré upadli až do podpriemerov, no stále sa na nich dá nájsť niečo dobré.
Pach krvi (réžia: Rob Schmidt, 2003)
Zatiaľ šesťdielna hororová séria (pravdepodobne ste počuli maximálne o dvoch-troch dieloch) sa každým ďalším dielom prepadá do stále väčšej primitívnosti a prvoplánovej jednoduchosti deja. To nám ale súčasne nemôže brániť v tom, aby sme sa skvelo bavili, skôr však pri tých prvých dvoch dieloch. Sledovať mladých výletníkov, ktorí zabočia v nesprávnu chvíľu na nesprávnu lesnú cestu a postupne sa stávajú obeťami rodiny kanibalov, má svoje kúzlo. Horor vás drží po celu dobu v napäti, aj keď väčšinou ide o naháňanie obetí po lese a ich následnú krvavú likvidáciu. Ocenenie si zaslúži aj naozaj skvele odvedená práca maskérov.
Saw (2-7, réžia: réžia: veď je to vlastne jedno, 2004-2017)
Zámerne vynechávame prvý diel série, ktorý ako guilty pleasure označiť rozhodne nemôžeme, keďže ide o naozaj kvalitný film. Ďalšie diely už len ťažia zo svojho predchodcu a i keď divákom ponúkajú nečakané zvray, stále ide o to sáme dookola. Hlavnú rolu tu znova hrá faktor zábavnosti. Jednotlivé pasce a snaha ľudí v nich uväznených v divákovi prebúdzajú adrenalín a asi sme všetci aspoň raz pozerali na obrazovku/plátno s otvorenými ústami. Hlavne na finálnu scénu, kde došlo k nečakanému zvratu. Niekoré diely sa vydarili viac, iné nestoja ani za pozretie, faktom však je, že predovšetkým ide o krvavú zábavu. Otázkou je, kam sériu posunie ôsmy diel, ktorý bude v kinách premiéovať po dlhoročnej pauze už o pár mesiacov.
Resident Evil (réžia: Paul W.S. Anderson, 2002 - donekonečna, keďže sa chystá reštart a 6 nových dielov)
Filmy podľa počítačových hier majú vždy zložitú cestu na strieborné plátna. Aj keď Resident Evil nepatrí k tým najpodarenejším snímkam, asi nikomu nevyhovoríme, že pozerať sa na Milu Jovovich kosiacu zombíkov je jednoducho neopakovateľný zážitok. Že sa z Resident Evil stala tak trochu slávna sága dokazuje i nespočetné množstvo pokračovaní, bohužiaľ, s každým ďalším dielom sa to už od kvalít jednotky uberalo len nižšie a nižšie ku dnu. Mnohí si ešte pamätáte na skvelý soundtrack a zábavu, ktorú človeku môže ponúknuť len takéto zábavné béčko.
Underworld (réžia: Len Wiseman, 2003)
Ďalšie kultové béčko, ktoré má už niekoľko dielov, ťaží hlavne zo svojej originality. Svet, v ktorom proti sebe stoja upíri, vlkolaci a ľudia je super. Škoda množstva nelogických pasáží či zle napísaných dialógov. Všetko nám však vynahrádza príťažlivá Kate Beckinsale a predovšetkým triková zložka. Tá túto fantasy chuťovku ťahá o úroveň vyššie. Underwold máme radi najmä kvôli napätiu a bojovým scénam. Nakoniec, koho by nebavilo pozerať sa na krvavé bitky medzi upírmi a vlkolakmi. Veľká škoda toho deravého deja a hlavne slabších pokračovaní, vďaka ktorým si Underworld vydobyl miesto v našom guilty pleasures článku.
60 sekúnd (réžia: Dominic Sena, 2000)
Kto tento film v detstve nemiloval? Slovenské aj české televízie vysielali 60 sekúnd pomerne pravidelne, a hoci ho mnohí z nás videli už nespočetne veľakrát, aj tak sme si ho takmer nikdy nenechali ujsť. Nabitému obsadeniu na čele s Nicolasom Cageom, ktorý musel za mimoriadne krátky čas ukradnúť päťdesiatku nadupaných automobilov a zároveň aj zlomiť prekliatie menom Eleanor, sa jednoducho nedalo nefandiť, a to aj napriek skutočnosti, že nejde o žiadny extra filmový skvost. Keď však začal hrať Moby a jeho Flower, boli sme všetci definitívne prilepení na obrazovkách televízorov.
Speed Racer (réžia: Lana a Lilly Wachowski, 2008)
Súrodenecké duo Wachowských si dalo po zakončení slávnej trilógie The Matrix s ďalším režijným zárezom poriadne na čas. Speed Racer sa už ale podobného väčšinového úspechu u divákov i kritikov, žiaľ, nedočkal, čo je obrovská škoda, pretože zlý film to rozhodne nie je. Ak ste totiž tejto záležitosti stále nedali šancu, neprišli ste iba o neuveriteľne premakanú vizuálnu štylizáciu plnú nápadov a snáď všetkých existujúcich farieb, ale aj o výborný príbeh, ktorý šliape od začiatku až do konca. Táto akčná, zábavná a áno, miestami aj skutočne emotívna jazda si bezpochyby zaslúži oveľa viac pozornosti, než sa jej v skutočnosti dostáva.
Miliónové preteky (réžia: Jerry Zucker, 2001)
To sa tak stretnú Mr. Bean, dve sestry v akcii, bývalý priateľ Drew Barrymore, Chris Griffin, nepotopiteľná Molly Brownová a Monty Python v Paramounte na káve s režisérom Jerrym Zuckerom. Ten im hovorí: „Mám taký plán. Prerobíme jednu starú vecičku. V podstate to bude skoro to isté, iba s drobnými úpravami. Pridáme kravu lietajúcu za doprovodu Verdiho La Traviaty, rozhnevanú židovskú rodinku na zraze veteránov, ktorá utiekla z múzea na Adolfovom aute, pomstychtivú predavačku veveričiek, krádež raketového auta a pochopiteľne aj nejakú tú nahú ženu. Bude to veľká vec. Veľká!“
„Vyzerá to zaujímavo, ale ako sa toto môže skončiť?“ ozve sa za Paramount Pictures niekto bez osobnosti. „Nevieme si to totiž celkom predstaviť.“
„To je to najlepšie. Zavoláme nejakú kapelu, ktorá sa už postará o náladu. Povedzme tých chlapíkov, ktorých som minule počul v kine, keď som bol na Shrekovi. A rovno z toho urobíme aj benefičný koncert.“
„To bude dielo! Ideme do toho!“ ozve sa zborovo od stola, kým Paramount rýchlo otvára šampanské.
A vy do toho tiež choďte. Nebudete ľutovať.
Ace Ventura 2: Volanie divočiny (réžia: Steve Oedekerk, 1995)
Možno nebudete súhlasiť, ale dvojka príhod svojrázneho zvieracieho detektíva má pre mnohých pachuť zbytočného a nevtipného pokračovania. Ani my s tým tak celkom nesúhlasíme. Sčasti aj preto, lebo sme s Aceom Venturom (a Jimom Carreym!) vyrastali, takže sa nám na snímku viažu nostalgické spomienky. Ale dôvodom je aj prostý fakt, že podľa nás to s tým humorom ani v dvojke nie je až také hrozné. Carrey opäť vládne a mnohé scény či hlášky u nás majú priam kultový status. Režisér Steve Oedekerk si teda nejakú veľkú hanbu určite nespravil. Aj dodnes ostáva Volanie divočiny dostatočne zábavnou jazdou.
Lake Placid (réžia: Steve Miner, 1999)
Ľudožravý krokodíl, nejaké tie mŕtvoly a hlavne kopec zábavy. Podarené béčko, ktorému nechýba nadhľad a skvelý humor. Plusom sú aj výborní a sympatickí herci – Bill Pullman, Bridget Fonda, Brendan Gleeson a najmä Oliver Platt. Ten tu hláškuje ako na bežiacom páse a svoju rolu excentrického profesora mytológie si nehorázne užíva. Plusom sú aj vydarené efekty a príjemné tempo. Báť sa príliš nebudete (hoci niekoľko drsnejších scén sa tu nájde), Jazero je však slušnou pohodovkou, pokiaľ chcete vypnúť a proste sa len baviť.
A čo vy? Máte svojho favorita? Neváhajte sa s ním podeliť v komentároch, možno sa objaví v ďalšom diele.
